The Darkness IV (dva dni a osem hodín)

,,,,,,,,,,,,,,,,
Ani si nepamätá kedy to začalo. Kedy z neba začal znova padať ten dážď ktorý vždy ignoroval, dnes tomu nebolo inak. Len sa díval unavene z okna. Na rukách čisté, vymenené obväzy. Krk ho stále bolel, obväz ho na ňom zväzoval a zle sa mu dýchalo, ale stále to bolo lepšie než pred tým, keď mu z tých drobných malých raniek znova začala tiecť krv. Tyrkys v jeho očiach bol deň za dňom tmavší, strácal sa v únave, ľahostajnosti a nemému strachu, ktoré neprichádzal na povrch, tak jasný bol.
Na sklo okna dopadli prvé kvapky. Zavrel na okamih oči. Keď začul na parketách ktoré zavŕzgali kroky, povzdychol si.
„...odchádzam...“
Ozvalo sa do ticha podvečera. Vedel, čo tým chce povedať. Znova to prichádza. Nemôže s ním, i keď by vlastne radšej mal ísť, má strach čo sa tam stane. Unavene si fúkol do ofiny, ktorá mu skĺzla do tváre.
„...ako dlho?“
„...dva dni...“
„Dobre, dva dni ani o minútu dlhšie...“
Znova začul kroky, približovali sa k nemu. Do vlasov mu dopadla ťažká ruka. Rozstrapatila ich s úsmevom.
„Úsmev! Soru! Úsmev! Svet je krásne miesto...“
„Hm... je, zatiaľ...“
Shisho sa trpko usmial. Tak malý chlapec a mať také myšlienky? Kde sa to len dostal? Vlastne, on nie je malý chlapec, je to prekliaty malý chlapec. Zohol sa k nemu.
„...vrátim sa, a od vtedy, bude všetko už len lepšie! Sľubujem!“
„Dúfam, že to nebude s tým sľubom ako naposledy...“
Nie zámerne si pošúchal krk. Svrbelo to ako šľak, lenže modriny mu nedovoľovali sa ho čo len dotknúť.
„Heh, aký si ku mne krutý... bolo...“
„Pre moje dobro... jasné...“
„Vidíš aký si chytrý chlapec...“
„Shisho? Čím skôr pôjdeš, tým skôr prídeš... a skončí sa toto šialenstvo.“
„Rozumiem!“
Zasalutoval mu, ale nedokázal už ničím vykúzliť na jeho tvári ten povestný veselý úsmev.
„Tak sa drž... keby niečo, Arusai ťa zobudí, i keď trocha brutálne...“
Kým odišiel, zavolal na svojho psa. K Sorovi dobehol pes s čiernou srsťou, kríženec ako sa patrí, s jedným jediným bielym fľakom na jeho uchu.
„Nepozabíjajte sa mi tu...“
S tými slovami Shisho odišiel. Soru sa kyslo uškrnul a hlavu si znova podoprel o ruku s povzdychom.
„Vtipné...“

Večer bol jeden z tých najnudnejších aké zažil. Sedel na stoličke v kuchyne s nohami na stole. Pozoroval strop akoby sa mal každú sekundu zrútiť. Bolel ho každý centimeter tela, a i to ho držalo od spánku. Za každým, keď takmer zaspal, hlava mu padla, a krk ho neskutočne rozbolel, takže sa prebudil na bolesť.
Je to ešte jeden deň a osem hodín. Raz zaspí, nezávisle od bolesti. A vtedy, to bude bolieť ešte viac. Povzdychne si a radšej sa vydá niečo robiť. Čokoľvek. Zloží nohy zo stola a začne prechádzať kolečká okolo stolu, len aby sa nejak zabavil, lenže to mu uberalo viac energie, takže znova skončil na stoličke s nohami na stole.
K slovu sa však prihlásil Arusai. Došiel k nemu a začal mu olizovať prsty na ruke, ktorú mal volne položenú, čím ho prebudil z bdenia. Otvoril oči v nevedomí, a potom pohliadol k psovi. Tomu bolo na očiach vidno jediné: hlad...
„...xó, ešte že ťa mám...“
Nasypal Arusaiovi do misky granule a do druhej vodu. Len čo sa postavil a pohliadol von oknom z kuchyne, z oknom sa objavila tvár, ktorá o pár okamihov zmizla. Soru zažmurkal. Pri tom, nech to bolo akékoľvek strašidelné v odtieni večernej búrky, nehlo to s ním. Len si povzdychol.
„Ďalšia otravná návšteva...“
Vyšiel z kuchyne aby nejak zakryl ten „výhľad“ na všetky veci, ktoré boli v jeho okolí. Proste život a realita. Arusai nespokojne zavrčal. Niečo cítil za oknom. Soru si to však nevšímal a vyšiel schody do izby. Izba jasná. Sadol si na posteľ svojho majstra. Nejak sa proste musí odreagovať predsa. Rozhliadol sa po celej izbe. Niečo tu musí byť, čo ho rozptýli. Pohliadne ku skrini, v ktorej sa skrýva katana. Hneď to zamietne, je príliš zničený na tréning. Modrý pohľad mu následne padne k stolíku pod oknom. Puzdro. Postaví sa a otvorí kožené puzdro, na neho hľadia husle. Nevie čo si má myslieť, ako i to, že nikdy nepočul svojho majstra hrať, a vôbec, ani nevedel, že to dokáže. Prstami sa jemne dotkne nalakovaného dreva huslí. Nemá čo stratiť. Arusai, zrejme bude zavíjať ako na Mesiac, a všetka živá existencia v jeho okolí, čo nie je hluchá ujde, ale aspoň ho to udrží pri zmysloch. Spánok je jeho nepriateľ číslo jedna. Takže radšej sa dá rozsekať ako umrieť tým, čím umiera zakaždým, keď zaspí.
Vezme husle i slák. Pohliadne k upršanému svetu tam vonku. Akoby to ani nebolo skutočné. Akoby on sám nebol skutočný. To ani nie je normálne ako sám seba poníma... ako niečo nadprirodzené.
Priloží si husle pod bradu a slák k strunám. Zhypnotizovane sa díva na prírodu vonku. Potiahne slákom k sebe. Husle vydajú priškrtený zvuk, akoby niekto škrípal nechtami o tabuľu. Zvraští čelo. To je to až tak hrozné? Znova priloží slák a tento krát ho potiahne jemnejšie, takže zvuk sa zjemní, už neškrípe ako mačka s prichyteným chvostom.
Stále dookola. Hrá stále dookola, ťahá slákom z miesta na miesto s pohľadom určeným len pre šero noci a dažďu. Hrá v kuse a začína prikladať i prsty k strunám. Z huslí tak vyznievajú priškrtené piskľavé zvuky, ktoré sa ako zázrakom čoraz viac vyhladzujú. Ani nevie čo robí, proste hľadí von a hrá. Stojí, bolia ho ruky tak moc, že ledva udrží husle, a predsa nespúšťa ruky. Dokonca ani Arusai nezavíja, nepočuje žiadne zvuky, asi už všetci ušli alebo z toho zinfarktovali.
Kvapky dažďa udierajú do skla okna a rozbíjajú sa do jednotlivých pramienkov ktoré stekajú dole. Hrá čoraz prudšie, a rýchlejšie. Prsty ho bolia tak ako ruky, všetko ho bolí už i vnímanie toho čo hrá, toho rachotu, ktorý záhadným spôsobom tvorí pieseň, nie moc rytmickú. Stále, každou minútou, je v nej niečo viac... niečo čo zlepšuje vedenie jeho ruky, tóny...

Prečo nedokáže prestať hrať? Sú to vari nejaké kúzelné husle alebo čo? Cíti sa tak unavený, tak vyčerpaný. Je presne pol noc, hrá už päť hodín. Päť neskutočných hodín. Ani nevie čo, zaspáva pri hre, ktorá ho drží pri vedomí. Ruky akoby mali vlastný rozum i energetické zásoby. Prepadne do polospánku, ruky zjemnia a spomalia, vytvárajú skladbu s jemnými tónmi ani jeden nie je falošný. Hudba sa mu už dávno zarezala do mozgu, pod kožu, telo si zvyklo a už ju nevníma.
Chce sa mu tak moc spať... ruky ustávajú, pomalinky...
Elektrický impulz nervov mu vyšle do tela príkaz. Otvoriť oči, uhnúť sa a spozornieť. Z polospánku sa stala absolútna ostražitosť. Rozbité okno v izbe mu dalo dôvod na to aby odložil husle. Až teraz si všimol že prsty ktoré pridržiaval pri strunách má krvavé, porezané, zúbožené.
Počuje šuchotania i škripot. To je už druhý za tento deň. Ale ako sa ho zbaviť. Podíde k skrini a vytiahne katanu, skoro mu vypadne z ruky ako ho zabolí. Nejak to musí prestáť. Cíti sa ako po pitve za žive, isté diery v je ho tele, akoby niekto skúmal či je všetko ok, a len tak pre istotu ho rozrezal a to len tak pre zaujímavosť zvnútra.
Deň jeden končí. Vyskočí na okno, skopne toho mužíka nižšie a katanou mu podreže hrdlo. Muž spadne dole do trávy a Soru zalezie späť do izby. Otrie katanu od krvi, založí ju späť a sadne si na posteľ. Musí si pospať... proste musí... zaspí v sede...
Ostáva dvadsaťštyri hodín.
Päť hodín ráno, na krku sa objaví červený fľak ktorý oznamuje premoknutie, presiaknutie krvi na povrch. To isté sa objaví i na zápästiach. Do izby vbehne Arusai a začne ťahať Sora za látku nohavíc. Vrčí, brechá ale nedokáže ho prebudiť. Nakoniec na neho vyskočí, čo Sora privedie k vedomiu. Cíti kovový pach zatuchnutosti. Je tak slabý, tak proste slabý, bez krvi, ešte chvíľu a znova by to bola anémia...
„Kruci...“
Zdvihne ruky pred oči, obväzy sú nacucané krvou. Trasú sa mu a musí ich pustiť na brucho ako ich nevládze udržať. Povzdychne si.
„...nemôžem ani vstať, do čerta!“
„Potrebujem vodu... veľa vody, inak odpadnem...“
Ako tak sa s ťažkosťami dokáže nadvihnúť, rukami sa podopiera a akonáhle sa chce postaviť, zaprieť, padne na zem. Pripadá si ako nejaký posadnutý, čo je pravda, a to doslova. Takže si tak nepripadá. Plazí sa po zemi ani umierajúci, čo je tiež pravda.
„Voda...“
Doplazí sa do kúpeľne na poschodí. Z poslednej sily sa nadvihne popri stene pri umývadle a stočí kohútik so studenou vodou. Celú hlavu ponorí pod prúd tečúcej vody, ktorá mu ako tak ustáli tlak v hlave. Myslel, že odpadne. Začne tie dúšky živej vody hltať presne ako živú vodu. V jeho prípade sa legendy, báje, a vôbec nadprirodzeno stáva skutočnosťou.

Deväť hodín večer. Sedí na verande a díva sa na dážď padajúci z neba. Už ho to nebaví. Najradšej by bol umrel a bol by pokoj.
Otrávene hľadí na tie dopadajúce kvapky vody. Nebaví ho to!
Polnoc, snaží sa nezaspať, tak hľadí do kozubu v ktorom poskakujú červené plamienky. Načúva praskaniu suchého dreva a Arusai leží pri ňom a je ostražitý. Zareaguje na každý čo i len malý záchvev jeho tela.
Soru si nahlas povzdychne. Má pocit, že prežíva len preto že má cieľ. Cieľ prežiť dva dni ani o hodinu viac. Zakloní hlavu. Zrazu mu to všetko príde tak absurdné. Začne sa v ňom hromadiť hnev. V modrých očiach sa zatiahne.
Ublížene a hlavne bezmocne skríkne do celého domu. Následne si ľahne na koberec.
„...bože, toto je tak úbohé... kruté, hlúpe...“
Arusai znervóznie. Postaví sa a vrtí chvostom, ale nie od radosti, od nervozity. Podíde k Sorovi a olizne ho na tvári.
„...ak sa nevráti do deviatej rána, tak končím...“
Pretočí sa na bok a zavrie oči.
„...zobuď ma, akonáhle ucítiš krv...“
Zamrmle a upadne do spánku. Ak nebude spať, tak sa vyčerpaním z nedostatku krvi ktorý sa nedokáže len tak doplniť behom pár hodín, dostane do bezvedomia. Musí oddychovať.
Posledné hodiny prežíval snáď ako nedobrovoľný živý. Sedel pri stene a pohrával sa s obväzmi ktoré boli všelijako pokrútené, nezaoberal sa dokonalým viazaním. Proste len obtočil stiahol a zastavil krvácanie.
Shisho mal presne tri minúty na to aby sa objavil. Tá minúta bola ešte na vrch. Neodpustí mu ani jednu na vyše.
„Sekundy... minúty...“
Minútová ručička na veľkých kyvadlových hodinách sa vliekla, viac než bolo obvyklé. Už začínal myslieť, že v hodinách sú snáď nejaký škriatkovia ktorí ich zámerne spomaľujú.
„Blúznim...“
Otočí hlavu smerom k oknu. Vonku sa ako tak podarilo cez noc vyčasiť. Je vidno dokonca i kúsok modrej oblohy. Niežeby mu to malo vrátiť chuť na niečo, doplniť energiu. Vôbec nič sa mu nechce. Cíti sa ešte viac pateticky. Viac sarkasticky ublížene. Akoby si príroda robila z neho srandu. Áno, svet sa točí a vyvíja nezávisle od neho. Je len malou čiastkou, len malinký atóm v plnej nádobe atómov.
„...meškáš, už pätnásť minút...“
Privrie oči. Tak predsa len, nepríde na čas. Už je mu to jedno, skôr či neskôr. Svoj sľub nedodržal, čo znamená, že nič nebude lepšie ako sľuboval. Priloží si ruku na krk, ktorý je jediné miesto, kde je obväz úhľadne uviazaný.

Posledné minúty... vždy sa tak vlečú... alebo aspoň si to myslí. Človek sa automaticky bojí smrti, jej prítomnosti. Má strach... posledné minúty sú pre neho buď prikrátke, alebo príliš dlhé. Z toho pohľadu, či trpí alebo nie. Lenže on necíti absolútne nič. Je proste zmierený s každým dňom, že každý deň môže byť ten jeho posledný. Každý deň, i tieto minúty, ktoré nasledujú.
Nezáleží mu na tom. Proste zavrie oči a smrť príde sama. Najskôr upadne do bezvedomia, a potom proste umrie... najkrajšia smrť akú si môže v tejto dobe priať. I keď pomalá, ale bezbolestná.
Postaví sa zo zeme. Arusai vybehne za ním do kuchyne.
„Dám ti nažrať...“
Je ako bez ducha, čo je možno i pravda. Žiadna farba v tvári, žiadny život ktorý by sa v nej odrážal. Jeho oči sú tak chladné akoby privolávali všetko temné aby si ho to konečne už vzalo so sebou.
Znova dve misky. Granule a voda. Pohliadne znova z toho okna v kuchyni. Na nebi zahliadne kúsok modrej oblohy, ktorý sa stále zväčšuje. Prejde nemo, takmer ako chodiaca mŕtvola do obývačky. Zavrie za sebou dvere od kuchyne. Pridrží kľučku. Do zámky vloží kľúč a zvrtne ho. Hneď na to začuje ťapot tlapiek po kuchynských kachličkách a škrabanie pazúrov na dvere.
„Prepáč Arusai... ale som unavený... tak moc unavený...“
Oprie sa čelom o dvere od kuchyne.
„...nevládzem...“
Odtiahne sa a Arusai zakňučí. O chvíľu sa zúfalo rozšteká.
Soru snažiac sa ho nevnímať zroluje kus koberca na stranu. Sadne si na parkety, oprie sa pri stene vedľa kozuba v ktorom znova tancujú plamienky a zavrie oči. Spánok prichádza, rýchlo a nezastaviteľne.
Arusai celú tú dobu brechá, škrabe na dvere. Prechádzajú minúty, hodina, dve, a na povrch bielučkých obväzov sa dostávajú prvé kvapky červenej tekutiny. Arusai zavretý v kuchyni kňučí zúfalstvom.
Ruky padnú k parketám. Z obväzov ktoré sa o ne šuchnú na nich ostanú krvavé fľaky. Ďalšie hodiny, pod rukami sa vytvára kaluž krvi. Tečie i z krku, obväz na ňom je napitý krvou, ktorá steká dole telom. Ďalšie hodiny, na tele sa vytvárajú nové a nové ranky.
Osem hodín. Pulz je takmer neciteľný. Obrovská kaluž krvi sa rozteká až ku kobercu. Posledné minúty...
...ani minútu dlhšie!