„Spravodlivá pomsta?!“ 16 – Chlapec a jeho mama

16. kapitola : Chlapec a jeho mama

Vo vzduchu ostalo visieť nepríjemné ticho.
Naruto zarazene stál na mieste a Tsunade sa neveriacky pozerala na Kushinu. Tá sa na nich ospravedlňujúco pousmiala.
„Viem, že by som od vás veľa žiadala Hokage-sama, ale bola by som rada, keby ste ma nedávali uväzniť. Netušila som, že ten uchihovie chlapec už nepatrí k Akatsuki. Myslela som, že útočí na tú ružovlasú dievčinu.“ vysvetľovala.
„Tak je to pravda.“ vydýchla Tsunade.
„Naozaj si sa vrátila na jeho narodeniny.“ kývla hlavou na Naruta, ktorý ešte stále šokovane pozeral na svoju mamu.
Úplne zabudol, že dnes ma sedemnásť. Nejako mu to pritom všetko vyfučalo z hlavy. A ani vo sne nedúfal, že sa jeho mama vráti tak skoro.
Rýchlo zatriasol hlavou, aby sa mohol sústrediť. Pomaly, ale odhodlane vykročil ku Kushine. Sadol si vedľa nej na posteľ a silno ju objal.
Bál sa.
Veľmi sa bál, že keď ju pustí zmizne ako prízrak. Rozplynie sa, akoby nikdy neexistovala.
„Som rád, že si späť.“ zašeptal jej.
Kushine chvíľu trvalo, kým sa spamätala a objatie mu opätovala. V takúto reakciu od svojho syna skutočne ani len vo sne nedúfala. Myslela si, že jej bude všetko vyčítať, vypytovať sa alebo niečo podobné. A on ju len objal. Cítila, aký je rád, že je s ňou.
„Prepáč.“ zamumlala a po líci jej stieklo niekoľko sĺz.
Konečne bola šťastná. Bola so svojím synom, ktorý jej všetko odpustil.
Už len to dokazovalo, že sa z neho stal dobrý človek. Veľmi dobre vedela koho jej pripomína.
Sedeli v objatí, kým ich nevyrušila Hokáge. Naruto nevoľky odstúpil od svojej mamy a uvoľnil jej tak miesto.
„Myslela som, že si mŕtva. Neverila som....“ začala so slzami.
„Je to moja chyba. Mala som aspoň napísať. Mrzí ma to.“
Naruto ich potichy pozoroval. Díval by sa na svoju mamu večnosť. Ale toľko času nemal. Musia vyraziť ešte dnes večer, ak tam chcú byť pozajtra. Najlepšie ešte doobeda. Cestu počítal tak na tri dni. Lenže oni mali len dva. Budú sa musieť ponáhľať.
Robil to nerád. Chcel sa porozprávať s mamou.
A čo Sasuke? Do večera nebude v poriadku.
„Hokáge?“ oslovil ju opatrne.
Tsunade mu venoval dlhý pohľad.
„Do piatej musíme vyraziť.“ povedal formálne.
„Týka sa to tých stránok?“ skôr konštatovala ako sa pýtala.
Prikývol. Zbytočne by jej to vysvetľoval. Aj tak mu nijako nepomôže. Musí to urobiť sám.
„Ok.“ pustila Kushinu.
„Skúsim dať Sasukeho do dvoch hodín ako tak dokopy. Ale nič nesľubujem. Shizune sa postará, aby bol tvoj tím pri bráne o piatej pripravený.“ sľubovala, žmurkla na Kushinu a ponáhľala sa von.
Počuli ako dala za dverami rozkaz Anbu na odchod. Za to jej boli vďační.
„Ako si vedela, že Sasuke je u Akatsuki?“ vyhŕkol skôr ako si to stihol rozmyslieť.
Kushina sa na sekundu pousmiala, ale hneď na to nasadila vážny výraz.
„Sledovala som Akatsuki dlhšiu dobu. Toho chlapca som videla s nejakým dievčaťom v jednej dedine, kde pobili veľa ľudí, len kvôli jednej osobe, ktorú tí ľudia chránili. Veľmi dobre si ho pamätám.“
„To nie je pravda! Sasuke by žiadnych nevinných ľudí nezabil!“ zavrčal.
Vzápätí si uvedomil, že jeho zlosť nie je na mieste.
„To by neurobil.“ zopakoval pokojnejšie.
Kushina sa znovu usmiala nad jeho reakciou. Musí mať toho chlapca naozaj rád, keď ho tak chráni. A tá výbušnosť jej pripomenula samú seba. Tak nie je úplný Minato.
„Nepovedala som, že niekoho zabili. Iba zbili do bezvedomia.“ vysvetľovala.
Ale aj tak nerozumela, prečo tomu Sasukemu verí. Prečo verí, že ich nezradí?
„Nezradí.“ zamrmlal.
Kushina si ho začudovane premerala. Tak on dokáže čítať myšlienky?
„Cítil som tvoje pochybnosti. Som si istý, že po ničom inom netúži ako zabiť vodcu Akatsuki. To kvôli nemu nemá rodinu, tak ako som nemal ja.“ povedal smutne a vďačne sa usmial na svoju mamu.
Preto si sú tak blízki? Piata spomínala, že je to jeho najlepší kamarát. Ako by ju asi privítal, keby sa jej ho podarilo zabiť? Vedela, že členovia Akatsuki sú silní. Ale jeho rýchlosť ju prekvapila. Hlavne potom čo mal zranenú ruku.
„Je tvoj kamarát v poriadku?“ spýtala sa opatrne.
Nevyzeral dobre, keď ho to dievča ošetrovalo.
„Bude, ale bude v poriadku včas?“ zamrmlal si skôr pre seba.
„Prepáč.“ ospravedlnila sa zase.
„Nevedela som, že je to tvoj kamarát. Má takú temnú chakru...“
„Myslím, že tá moja by mu mala konkurovať. Ale pozajtra sa jej zbavím. Potom bude jasný víťaz.“ zachechtal sa neveselo.
Kushina nechápavo zažmurkala. Naruto zakrútil hlavou. Pochopila, že jej to nechce vysvetľovať.
„Všetko ti poviem. Ale teraz nie je vhodná doba. Prvoradá je misia. Musí sa podariť.“ zaťal ruky v päsť.
Musí. Ale aj tak ešte stále nevie ako to urobí. Ostávali mu už len dva dni na premýšľanie.
„Chcem ísť s vami.“ vyhŕkla.
„Nie!“ zakrútil ihneď s hlavou.
„V žiadnom prípade.“
Nebol pripravený zase stratiť svoju jedinú rodinu. Vlastne on ju ešte nestratil, lebo nikdy žiadnu nemal. Pri myšlienke, že by sa jeho mame dačo stalo musel zaťať zuby.
Ani si to nedokázal predstaviť.
Celý jeho tím bol zostavený z jeho najbližších priateľov. Už len to ťažko znášal.
Riskoval ich životy. To nebolo správne.
Nikdy sa nemal vracať predtým, ako zlikviduje Madaru.
Lenže on musel zachrániť Sasukeho. Zvyšok robil už podvedome.
Zakrútil rýchlo hlavou a snažil sa nemyslieť na to, že existuje čo i len malá šanca, že misia skončí neúspešne.
„Prečo? Bola by som vám užitočná a ....“
„Nie. Jednoducho ťa nevezmem.“ stál si pevne za svojím.
„Ale...“
„Keby som ťa vzal, nemohol by som sa sústrediť na svoju misiu. Bál by som sa o človeka navyše. To za prvé.“ rátal.
„Za druhé, nepoznám tvoje schopnosti. Netvrdím a ani si nemyslím, že je moja mama slabá, ale s ostatnými som už bojoval a poznám ich slabiny, takže viem kedy im mám prísť na pomoc. A po tretie, je nás dosť.“ zakončil a nekompromisne si založil ruky na hrudi.
Kushina ho potichu sledovala..
Myslela si, že ho na prvý pohľad odhadla. Mýlila sa.
Celkovo jej nepripomínal ani Minata ani seba. Mal niečo z oboch, ale inak bol úplne iný. Nevedela popísať v čom. Prevzal väčšinu otcových ideálov a niekoľko jej povahových čŕt. Ale Naruto bral svoje ciele oveľa vážnejšie ako keď bol jeho otec Hokáge.
Vždy si myslela, že Minatove rozhodnutia boli perfektné, ale Naruto by asi spravil viac.
Nechápala prečo, ale zároveň si tým bola taká istá ako ničím na svete.
Možno to bolo vďaka Shinhanu. Z jej syna vyžarovalo také odhodlanie, aké ešte nikdy nevidela.
V tú chvíľu sa necítila ako jeho mama. Mala pocit, akoby na ňu kričal sensei v akadémii. Zrazu bola taká maličká.
„Dobre. Asi máš pravdu.“ súhlasila nakoniec.
Nechcela mu privyrábať ďalšie problémy. A aj tak by ďalšiu hádku prehrala.
„Jasné, že mám. Tak dobre. Idem sa pripraviť.“ usmial sa a vykročil k dverám.
V polceste si to rozmyslel a obrátil sa späť. Váhal, tak len stál na mieste a prestupoval nohy na nohu.
„Ja...“ začal, ale nevedel nájsť vhodné slová na to, čo sa jej chcel opýtať.
Nechcel ju rozosmutiť nemiestnou otázkou.
„Pýtaj sa. Zaslúžiš si akúkoľvek odpoveď.“ riekla zachmúrene.
Ešte chvíľu váhal, ale potom spustil.
„Prečo si sa nevrátila skôr? Viem, teraz už som plnoletý a tak, už ma tu Hokáge nemá právo držať ak chcem ísť preč, ale ty si sa mohla vrátiť. Už v šiestich som mal vlastný byt, aj keď jedlo mi ešte nosili. Ja by som bol taký šťastný. Keby si ma navštívila aspoň na hodinu. Vedel by som, že existuje niekto, kto ma má rád.“ posledné slová vyzneli ako prosba.
Prial si, aby to tak bolo. Aby nevyrastal sám.
Ľudia sa mu vyhýbali. Stačila by nádej a mal by sa neuveriteľne lepšie.
Uhla pohľadom a zadívala sa von oknom.
„Keď si mal dva roky, chcela som sa vrátiť. Cestou som náhodou zabila jedného shinobiho. Jeho rodina si ma našla a prinútila ma pracovať pre nich, za to čo som urobila, na dobu štrnásť rokov. Nemala som na výber.“ hovorila bezvýrazne.
Naruto si všimol to vyhýbavé vysvetlenie.
„Ako ťa prinútili? Prečo ťa nezabili, ale chceli aby si im slúžila? A o koho ide?“ vypytoval sa zvedavo.
Tušil, že nezabila toho človeka náhodou. Tak o čo tam šlo?
„Slúžila som im preto, lebo tvrdili, že keď utečiem, tak ..... tak ťa zabijú.“ striasla sa pri poslednom slove.
Neveriacky pozeral do tých bezodných očí.
Ak tí ľudia vedeli, že je jej syn, museli byť z Konohy.
Vyhýbala sa odpovedi. Bol to niekto z Konohy.
Niekto zlý.
Niekto, kto ju ešte stále kontroluje a svojich vyhrážok sa ešte nevzdal.
Chcel sa jej spýtať kto je to.
Chcel ju utešiť, že naňho by nemal šancu.
Ale nebol si istý, ako veľmi ju ten človek dokáže sledovať. Necítil cudziu prítomnosť. Len dvoch anbu, ktorí stáli pod oknom izby.
Teraz, keď bude preč, tak sa jej nemajú čím vyhrážať. Možno sa to vyrieši. A keď nie, zistí kto jej to urobil. Kto to urobil jemu.
„Dobre, som rád, že si mi to povedala. Už musím ísť. Poprosím Hokáge, aby stiahla anbu, ktorí ťa sledujú. Uvidíme sa pri bráne.“ žmurkol na ňu a veselo sa pousmial.
Ona mu úsmev ťažkopádne opätovala.
Naruto si rozmyslel svoj odchod a keďže už mal málo času, neostávalo mu nič iné, ako začať skladať pečate na premiestnenie.
Kushina zvedavo sledovala ako mizne vo víre. Veselo sa pousmiala nad týmto jutsu.
„Takže ho dokončil.“ zašeptala, pyšná na svojho syna.
V momente jej však úsmev zmizol z tváre. Po nájdení svojho syna už vedela čo musí urobiť.
A jedenej osobe sa to určite nebude páčiť.

Naruto sa objavil doma. Rýchlo nahádzal svoje zvyčajne vybavenie do ruksaku, pridal pár rámenov. Obliekol si svoju kombinézu, pripol otcov plášť a pripasal katanu klanu Namikaze.
Potom mu už ostávalo, len premiestniť sa k bráne.
Ešte raz prebehol byt očami, či na niečo nezabudol. Do oka mu padla roztvorená knižka ležiaca na nočnom stolíku. Strčil si ju do vrecka. Mohla by sa mu ešte zísť.
Potom už mohol zložiť pečate.

Spolu s vírom sa objavil pred Konožskou bránou. Jediným verejne známym vchodom do Lisovej.
Čakal ho tam už celý tím. Kakashi, Hinata, Neji, Shikamaru, Sakura a dokonca aj Sasuke. Síce bol stále bledý, ale v očiach mu napriek tomu horeli plamene.
Tsunade a Kushina stáli trochu bokom. Snažili sa nevšímať si tie začudované pohľady.
Najprv sa vybral k ním.
„Môžem sa ísť ospravedlniť tvojmu priteľovi?“ spýtala sa jeho mama, skôr než stihol niečo povedať.
„Samozrejme.“ zažmurkal zarazene.
Kushina okamžite vystrelila smerom k Sasukemu, zatiaľ čo ruky mala pevne zovreté.
Rozmýšľal, či si Sasukeho nedôverčivý pohľad nevyložila zle.
On ju nemohol spoznať. Už nemala na sebe svoje anbu oblečenie. Zelené tepláky a oranžové tričko jej dodávali výzor obyčajného dedinčana.
„Chcela by som sa ti ospravedlniť za to zranenie, čo som ti spôsobila. Vážne ma to mrzí. Myslela som, že patríš k Akatsuki.“ rýchlo vysvetľovala.
Sasuke na ňu nechápavo pozeral. Potom zaťal zuby a zovrel ruky v päsť.
„To nič.“ precedil.
Kushina sa sklamane vrátila k Narutovi.
„Nemá ma rád, všakže?“ pýtala sa smutne.
„Jasné, že proti tebe nič nemá. Sasuke nie je taký. On to chápe. Nehnevá sa na teba, ale na seba. A samozrejme na Akatsuki.“ usmial sa od ucha k uchu Naruto.
Chytil ju za ruku a postavil sa s ňou pred svojich priateľov.
„Hm... no chcel som vám len predstaviť Uzumaki Kushinu. Moju mamu.“ oznámil šťastne.
Nevenoval pozornosť všetkým. Väčšinou sa tvárili podobne. Nechápavo a úžasle.
Kakashi sa s jeho mamou už určite privítal, lebo si s ňou vymenil iba pohľad, ktorému vôbec nerozumel. Ale to si všimol len náhodou.
Sledoval len jednu reakciu.
Tú Sasukeho.
Nikdy sa nebál viac, že ho stratí, ako teraz.. To čo ich najviac spájalo, bola tá samota, ktorú si obaja pretrpeli. Bál sa, že keď uvidí, že on ma mamu a Sasuke svoju už nikdy neuvidí, prestane byť jeho priateľom a znenávidí ho.
Sasukemu chvíľu trvalo kým mu došlo, že ten ninja čo ho napadol, bola Narutova mama. Zdalo sa mu to neuveriteľné. Nevedel, čo si ma o tom myslieť, ale bol šťastný. Keď videl Narutov úsmev, tak inak ani nemohol. Bol rád, že ma rodinu. Prial mu to, pretože on sám mu dal nádej, že aj on raz môže mať rodinu. Že bude milovať. Možnože keď sa zmieri so Sashiramou, bude mať švagrinu a neter. Oni budú jeho rodina. Oni, Naruto a Sakura. Všetkých štyroch rátal do svojej budúcej rodiny.
Narutovi sa poriadne uľavilo, keď uvidel, že sa naňho jeho priateľ veselo usmieva.
Nezdalo sa mu to. Bol to vrúcny a priateľský úsmev. Šťastne mu ho opätoval o to viac.
Teraz už mohli pokojne, ale rýchlo odísť.
„Takže ....“ začal, čím si vyslúžil všetku pozornosť.
„Pôjdeme rýchlo. Sme časovo obmedzení, čo vám vysvetlím neskôr. Miesto terajšieho pobyt Akatsuki poznám len ja, takže vás budem viesť. Hinata, Neji....“ oslovil Hyugovcov. „...cestou vám dám inštrukcie, aby sme sa náhodou nestratili. Potrebujeme čistú cestu.“ povedal.
Potom podišiel k mame a silno ju objal. S Tsunade si vymenil pohľad plný pochopenia.
„Dávajte si pozor. Všetci.“ lúčila sa Hokáge.
„Budeme v poriadku. Dovolím si tvrdiť, že sa zišlo niekoľko najlepších shinobi z Listovej. Rozprášime Akatsuki.“ povzbudzoval, hlavne Tsunade a svoju mamu Naruto.
„Tak vyrážame!“