„Spravodlivá pomsta?!“ 15 – Útočník

15. kapitola : Útočník

Prvé čo uvidel, keď začal vnímať bola obrovská železná brána. Kyuubi vždy vedel, kedy je vhodná doba zavolať si ho.
„Som tu!“ zakričal trochu naštvane.
Mal na to právo. Veď ho vyrušil pri dôležitom rozhovore.
O niekoľko sekúnd mal pred sebou dve veľké krvavočervené oči.
„Dobre. Využijeme ten čas čo budeš mimo na rozhovor.“ ozvalo sa vrčanie.
„Počkaj, ako to myslíš? Veď ty si ma sem zavolal, preto som...“
„V bezvedomí si vlastnou chybou. To ako liečiš ti síce neberie chakru, ale využívaš k tomu svoju životnú energiu. Tá je omnoho silnejšia ako chakra. Čím horšie zranenie, tým viac energie vyničíš. Teraz si jej využil dosť veľa, preto si skončil takto. Ale varujem ťa, ak sa nebudeš krotiť, jednoducho zomrieš.“ vysvetlil s najväčším kľudom démon.
V tú chvíľu to prišlo Narutovi logické. Nič nie je zadarmo. To mu vravieval aj jeho učiteľ. Myslel tým toto?
„Ok, verím ti. Predpokladám, že vieš čo som zistil o vašom svete.“
„Áno, viem.“ potvrdil krátko deväťchvostový démon.
„Na otvorenie portálu je potrebné neuveriteľné množstvo chakry. Väčšie ako máš ty. A shinobi, ktorý démonov prevedie potrebuje o polovicu menej chakry, aby tam mohol vôbec vstúpiť. Lenže takéto množstvo nemôže mať ani Madara. Taký ninja neexistuje.“ poznamenal nešťastne.
„A čo sa stane, ak ťa prepustím. Žiadny jinchuuriky to ešte neprežil. Len Gaara, ale toho aj tak oživila Chiyo-ba-sama. Ako to mám urobiť?“ pýtal sa beznádejne blondiak.
Kyuubimu chvíľu trvalo kým odpovedal.
„Ja ti požičiam toľko chakry, koľko len budem môcť. A ostatní démoni to urobia tiež radi. A keby mali námietky, prehodíme pár slovíčok a budú spolupracovať. O to nemaj strach.“ zavrčal posmešne.
„Keď opustím tvoje telo, netuším čo sa stane. Možno nič. Ostatným jinchuurikim boli démoni vybraní násilím. V tomto prípade to môže mať opačný efekt. Ale ak prejdeš portálom do našej dimenzie, tvoj návrat bude možný až o sto rokov. Tak to bohužiaľ je.“
Naozaj v tej vete začul ľútosť?
„Neboj sa.“ vzdychol si Naruto. „Ja niečo vymyslím. Splním svoj sľub, uvidíš. A keď nie, aspoň budeš voľný.“ preglgol a nasilu sa usmial.
„Nikdy som nepovedal, že ti neverím. Presvedčil si ma v ten deň, keď si mi ponúkol tú dohodu.“ zavrčal Kyuubi.
„Tak dobre. Môžem už ísť? Potrebujem dokončiť rozhovor, čo som začal než som odpadol.“ naliehal Uzumaki.
„Veľa šťastia.“ zaprial démon a klietka sa mu začala rozplývať pred očami.
Prebral sa. V tom momente pocítil tupý náraz.
Keď otvoril oči a zistil, že leží na podlahe. Vedľa neho stála lavička.
Bol v tej istej izbe, ale všetka krv už bola preč.
Sasuke však nie. Pokojne spal na čistej posteli.
Opatrne vstal, aby ho nezobudil a ponáhľal sa nájsť Sakuru. Ani nemusel vyjsť z miestnosti, keď sa vo dverách zrazili. Jej prekvapený výkrik umlčal rukou. Nato ju vytiahol z izby a potichu zavrel dvere.
„Čo sa ti stalo? Veď si bol v poriadku a zrazu sa zrútiš a ani za svet sa nechceš prebrať. Mysleli sme si, že sa ti stalo niečo vážne, lenže fyzicky si bol úplne poriadku a ..“
„Zadrž....pomalšie. Nič mi nie je. Ako je na tom Sasuke? Je mu už lepšie?“
Sakura napriek očividnej nespokojnosti z jeho odpovede, si na tej svojej aj tak dala záležať.
„Je len vyčerpaný. Musí sa mu doplniť krv. Neviem či by mal ísť s nami. Nebude ešte úplne vyliečený. Ale prečo si...“
„Ja som v poriadku. Musíš mi povedať čo sa stalo. Vravela si, že ho niekto napadol. On mu urobil tu sečnú ranu?“
Sakura si povzdychla a sadla si na studenú zem objímajúc si kolená.
„Šli sme na cvičisko. Požiadala som ho, aby ma cvičil v taijutsu. Vravel, že som mu skoro rovná, aj keď to je jasná lož. Žiadny smrteľník sa sharinganu nevyrovná. Len ty si výnimka. Povedal mi, že sa mám uhýbať alebo zničiť jutsu, ktoré vytvorí. Pri štvrtom odniekiaľ vyletel ten shinobi a vďaka Sasukeho nepozornosti ho stihol zraniť na ruke. Ale potom ho napriek zraneniu zvládol rýchlo poraziť. Útočníkovi nie je nič vážne, ale myslím, že ma niečo s nohou. Preto je tu v nemocnici pod dohľadom dvoch Anbu.“ vyrozprávala ružovláska.
„Nebol to niekto z Akatsuki?“ vyslovil nahlas svoju obavu.
Kto iný by ho napadal. Ale Sashiramu by ani Sasuke nechytil. Takže možno niekto iný, ale kto?
„Myslím, že nie.“ odvetila zamyslene Sakura.
„Už ste ho vyšetrili?“ precedil skrz zuby naštvaný Uzumaki.
„Práve som bola za Hokáge. Najprv som musela ošetriť Sasukeho. Teraz by ....“
Nemusela dokončiť vetu aby pochopil. Tsunade rozčúlene kráčala rovno k ním.
„Čo sa to v tejto dedine robí? Ako je mu? Bude schopný ísť s vami?“ vyštekla s nádejou v hlase.
„Je v poriadku. Naruto ho vyliečil.“
„Aha.“ povzdychla si a hodila po blondiakovi prísny pohľad.
„Kde je ten ninja?“
„Na druhom poschodí. Odvediem vás tam. Ale potom sa chcem vrátiť...“
„Chápem.“ prerušila ju Hokáge načo Sakura sčervenala až po korienky vlasov.
„Idem s vami.“ rozhodol sa Naruto.
Hokáge prikývla, tak nasledovali Sakuru.
„Našiel si to?“ spýtala sa ho Piata po ceste.
„Našiel a PORIADNE zavrel.“ zamračil sa pri spomienke na hľadanie tých stránok.
Zastavili pred dverami, kde stál jeden Anbu.
„To je v poriadku.“ kývla Hokáge hlavou na Naruta, zatiaľ čo sa Sakura stihla rýchlo vypariť.
Vošli do maličkej izbičky. V rohu pri okne stál mladý Anbu s kunaiom v ruke, pripravený hocikedy zasiahnuť. Oproti na posteli sedela postava.
Okolo hlavy mala omotané pásy látky aké nosili v Sune. Boli jej vidno iba oči. Modré ako oceán. Dotyčný mal na sebe oblečené čierne tričko s Anbu vestou a podobne čierne nohavice. Okrem toho turbanu na hlave vyzeral ako Listový Anbu bez masky.
„Kto si a prečo si napadol shinobiho z Konohy?“ spýtala sa okamžite Piata.
Ninja neodpovedal. Sledoval Naruta, ktorý vykročil rovno k nemu.
„Dovolíte?“ spýtal sa a ukázal na nohu.
Aj od dverí si všimol kaluž krvi pod visiacou nohou. Nemohol sa len tak pozerať na také vážne zranenie a nič neurobiť, keď mal tu možnosť.
Keďže ten človek nepatril k Akatsuki, o to viac túžil vedieť, prečo napadol Sasukeho.
„Načo ho brali do nemocnice, keď sa oňho ani nepostarajú.“ pozrel vyčítavo na Tsunade.
„Naruto, nechoď tak.....“
Jej slová však boli zbytočné.
Podišiel k ninjovi a vzal mu nohu do rúk. Shinobi sa trochu mykol, ale potom už ticho sedel.
Naruto roztrhol zakrvavenú nohavicu a prezrel si ranu. Bola hlboká a mohla poškodiť viac ako len svaly. Rýchlo sa pustil do liečenia. Najprv Shinhanom a potom aj lekárskym ninjutsu.
Až keď skončil, všimol si fakt, že dotyčný nie je on, ale ona.
Vybral obväz zo šuplíka a šikovne jej obviazal nohu.
„Lepšie?“ spýtal sa.
„Ďakujem.“ zašomrala tak ticho, že ju mohol počuť iba on.
Veselo sa usmial a vrátil sa k Piatej, ktorá mu venovala jeden zo svojich neľútostných pohľadov.
„Myslím, že by ste mala odpovedať.“ navrhol múdro Uzumaki.
Kunoichi pokynula hlavou smerom k Anbu. Tsunade chvíľu váhala.
„Môžete nás nechať osamote, prosím?“ reagovala nakoniec.
Anbu nemo prikývol a potichu vyšiel dverami von.
„Už budete hovoriť?“ spýtala sa zamračene Hokáge.
„Patrí k Akatsuki.“ odvetila jednoducho kunoichi.
„Sasuke Uchiha je s nami. Už k ním nepatrí. Jeho najlepší kamarát mu vytĺkol z hlavy tie nezmysly.“ ukázala na Naruta.
„A okrem toho, zajtra sa zúčastní dôležitej misie vyhladenia....“ začal blondiak, keď ho prerušilo vrčanie.
„To sú tajné informácie. Nemôžeš to len tak hocikomu rozprávať.“ venovala mu ďalší nepekný pohľad.
„Pardon!“ tíšil ju Uzumaki.
Kunoichi ostala ticho sedieť.
Ani Shinhan nepotreboval, aby cítil ako je z tých informácii šokovaná. Ale z čoho najviac to netušil. Chcel sa jej nebúrať do hlavy, ale nerád by to robil, keď bude spolupracovať.
Ten dôvod, že Sasuke patrí k Akatsuki bol rozumný. Mal predpokladať, že bude mať viac nepriateľov.
„Ešte si neodpovedala na prvú otázku. Kto si?“ spytovala sa znova Hokáge.
Kunoichi trochu váhala, ale potom si začala odmotávať tie handry z hlavy. Keď boli všetky dole, Tsunade aj Naruto ostali čumieť s otvorenými ústami.
Pred nimi sedela žena v stredných rokoch, s červenými vlasmi po ramena, ktorú obaja dobre poznali. Tsunade osobne a Naruto z fotky.
„Myslím, že sa budem zbytočne predstavovať. Ale dlžím vám to. Som Kushina Uzumaki.“