Tulákov Návrat 06: Vidina Budúcnosti

Slnko zapadlo za obzorom a vládu nad svetom prebrala noc a začala svet zahaľovať do svojho čierneho plášťa. Hoci sa väčšina ľudí začala pripravovať na spánok, po prašnej ceste sa ozývali kroky. Čo bol aj jediný príznak toho, že po nej niekto vôbec kráča.
Muž ktorému tie kroky patrili bol neviditeľný, takže sa rýchlo dostal tam kam potreboval a to tam bolo už za ďalšou zákrutou. Keď ňou prešiel ešte chvíľu kráčal rovno a potom vykročil do húštiny, ktorá skrývala to čo hľadal, tajnú hrobku Uchiha Madaru. Nástrahy, ktoré slúžili na zlikvidovanie votrelca prekonal poľahky a hlavnú pečať, na ktorú bolo potreba štyroch shinobi zrušil pokojne sám.
Spravil pár krokov na zarastený štvorec kameňa a jediným dupnutím sa prepadol do hrobky. V hrobke viedla jedna cesta v pravo a druhá v ľavo, vybral si tú v pravo a jeho kroky sa strašidelne rozliehali. V hrobke bola tma no neznámi videl vďaka vode v ktorej bol ponorený yabunkuro.
Pasce ktoré boli nastražené v hrobke sa aktivovali po jej otvorení, no to mu bolo jedno a kľudne nimi prešiel, nič mu totiž nemohli urobiť. Na konci chodby narazil na stenu, no to čo na prvý pohľad vyzeralo ako slepá ulička sa po správnej kombinácií pečatí zmenilo na malú miestnosť so sarkofágom. Pristúpil k nemu a jediným letmým pohybom rozdrvil veko aj s obrannými pečaťami na prach. Počkal až sa prach usadí vytiahol spod kabáta fľaštičku s neznámym obsahom a vylial ju na Madarovu mŕtvolu. Následne spravil dve série pečatí, pričom vždy po troch pečatiach vložil do mŕtvoly trochu chakry. Výsledok, Madarovi sa vracala farba a za okamih otvoril oči.
Chvíľu nechápavo hľadel do čierno čiernej tmy a keď mu došlo, že je opäť na žive stal sa z neho Tobi a začal sa radovať. Dokonca mal v sarkofágu i masku, nasadil si ju a opatrne sa z neho vyškriabal. Stojac v tme sa začal ohmatávať a našiel čo hľadal.
Zvláštne po smrteľných ranách zostali iba jazvy. Sám som sa oživiť nemohol, tak kto teda? Pomyslel si, keď zrazu začul sa sebou vzďaľujúce sa kroky. Bleskovo sa otočil no zbadal iba rozplývajúce sa stopy chakry. Toho komu patrili zbadal na okamih na konci chodby. Rozbehol sa za ním.
Za rohom zrazu zastal, asi dvadsať metrov pred ním stál neznámi muž, v mesačnom svite. Na hlave mal slamení klobúk a Tobi mu tak nevidel do tváre. Začal sa k nem opatrne približovať.
Zdá sa, že nechce útočiť, pomyslel si a priblížil sa k neznámemu na päť metrov. Muž zdvihol hlavu a on tak zistil kto to je. Okamžite zaútočil, bol to totiž muž ktorý ho zabil. Chcel ho udrieť, chcel ho kopnúť, chcel ho zničiť, zabiť, rozsekať na malinkaté kúsočky. No keď mužovi jednu vrazil jeho telo zachvátilo chidori. Tobi padol na zem a kamennými chodbami sa rozliehali jeho výkriky bolesti.
Muž pristúpil k nemu a kopol ho do brucha, výkriky ustali. Ďalšie kopance nenasledovali, neznámi iba stál a pozoroval ho. Keď sa Tobimu podarilo znovu nabrať dych spýtal sa: „Čo o do mňa chceš, veď si ma už raz zabil?!“
Neznámi odpovedal: „Pomôžeš mi zničiť Konohu!“
Shinobi z maskou iba neveriacky hľadel. Muž pristúpil k nemu, prehodil si ho cez plece a jediným výskokom vyskočil s hrobky. Tam už naňho čakali štyria shinobi a tak sklonil hlavu aby mu neboo vidieť do tváre.
Zložil Tobiho na zem, bolesť z chidori ustúpila a už mohol stáť. „Uvítací výbor, to ste nemuseli! Vypadlo z neho, pri pohľade na šokovaných shinobi.
Neznámi vystrel ruku a shinobi okamžite zbystrili. „Hľa stačí keď lusknem prstami a vaše životy skončia!“ povedal pokojne a luskol prstami. Shinobi spadli na zem ako podťatý a tak vykročil do noci.
„Poď zriadil som vám neďaleko sídlo!“ ozval sa znovu, smerom k vyjavenému Tobimu.
„Prečo by som mal ísť?“ spýtal sa nadurdene Tobi.
„Pretože keď pôjdeš a splníš čo máš môžeš žiť a robiť čo chceš,“ odpovedal muž a kráčal preč.
„A keď by som, čisto, náhodou, teoreticky, nešiel?“ spýta sa opatrne.
„Výskumom som zistil, aký musí byť rozsah a trvanie chidori aby si to obeť „užila“. Prišiel so na rozsah a čas, ktorý je mimochodom 6,45 minúty. Tvoja bolesť trvala pár sekúnd, predstav si 6,45 minúty,“ odpovedal muž s tónom ktorý vyvolával zimoriavky.
„Ale no ták, veď som toho zasa tak moc nepovedal,“ pricupital k nemu Tobi a pokračoval: „Keď už sme taký kamaráti, prečo si hovoril vám?“
„Po prvé niesme kamaráti a keby som to mohol urobiť sám pokojne by som ťa nechal zhniť v tej hrobke. Po druhé hovoril som vám pretože mám v pláne oživiť všetkých členov Akatsuki okrem Peina, ten si svoj odpočinok zaslúži. A po tretie ste iba moji psy, takže keď nebudem s nejakým psom spokojný utratím ho. Dúfam, že ti to ako odpoveď stačí?!“ a pozrel naňho chladným pohľadom.
„Tobi je dobrý chlapec, Tobi je dobrý psíček!“ zahlásil vyhnúc sa jeho pohľadu.
Zdalo sa, že to neznámeho upokojilo, Tobi mlčky kráčal vedľa neho, aj keď by zo seba najradšej vysypal sto otázok. Spravili pár krokov a pohltila ich tma.

Oživený členovia Akatsuki večerali, spolu s neznámim a rozprávali sa o tom čo sa s nimi stalo po smrti, keď sa neznámi zdvihol a dal pokyn na utíšenie.
„Dobre ma všetci počúvajte, nebudem to viac krát opakovať! Oživil som vás hlavne kvôli skúške Raifutaimu, ale zároveň vás po splnení istej úlohy prenesiem do budúcnosti. Až tam, o tisíc rokov neskôr, pootočíte kolesom dejín a kruh udalostí, ktoré sa odohrajú tu v prítomnosti sa konečne uzavrie. Čaká vás dlhá cesta páni, takže očakávam excelentný výkon. Zlyhanie sa nepripúšťa,“ prihováral sa im muž vo vyblednutom plášti, s obviazanou tvárou. Na chvíľu sa odmlčal a až nepríjemne si ich poprezeral.
„K***, čo na nás tak p*** čumíš, čo si nejaký s*** teploš či čo?!“ ozval sa naštvane Hidan, za čo ho neznámi odmenil chidori.
„K*** toto mi chýbalo, toto je ono, nemohli by sme dať opáčko?“ pozrel na neznámeho, no podľa toho, že prevrátil očami vedel, že na opáčko môže zabudnúť.
„Vôbec si sa nezmenil, si stále rovnaký magor ako predtým!“ skonštatoval Kakuza a napil sa z pohára.
„Že to hovoríš zrovna ty?!“ opätoval útok Hidan a na tvári sa mu zjavil zhnusený výraz.
„To by stačil vy dvaja, budeme pokračovať, prosím hovorte ďalej...........Rosuto, hovorte mi Rosuto,“ povedal shinobi keď videl, že nevie ako ho má Itachi oslovovať.
„Vzhľadom k tomu, že už sú vaše organizmy dostatočne zregenerované, no majú iba veľmi malú zásobu chakry, podstúpite nabíjanie a doladenie!“ pokračoval Rosuto.
„Čo znamená to nabíjanie a dolaďovanie?“ spýtal sa so záujmom Tobi.
„Nabíjanie znamená, že sa vám prinavráti toľko chakry, koľko ste jej mali, keď ste boli v najlepšej forme. A doladenie znamená, že sa vám prinavrátia všetky vaše schopnosti, či už fyzické tak psychické a zároveň sa doplnia časti organizmu, ktoré ste pred smrťou stratili,“ odpovedal
„Takže opäť budem môcť ohurovať svet svojim umením? To je.....to je......úžasné!“ vykríkol Deidara a vyskočil na nohy tak rýchlo, že mu spadla stolička.
„S tým tvojim umením by som sa moc nechválil!“ podpichol ho Sasori.
„Neviem prečo moje umenie stále zhadzujete senpai, je rovnako dobré ako to vaše, pokiaľ nie lepšie!“ reagoval podráždene blondiak.
„Ja ťa nezhadzujem, iba hovorím, že tvoje umenie nieje veľmi vhodné, na ohurovanie sveta!“ snažil sa zahovoriť červenovlasý mladík.
„K*** už zase tu máme p*** diskusiu na to s*** umenie,“ šepol Hidan Kakuzovi a ten nebadane prikývol.
"Obidvaja sklapnite a strčte si to svoje s*** umenie do r**i,“ zrušil ich Rosuto a pokračoval: „A teraz sa všetci pozrite doľava na tam tie dvere, sú to dvere do miestnosti, v ktorej sú vane s upravenou chakrou. Táto chakra je špeciálne upravená, tak aby vplývala na danú osobu, takže si láskavo prečítajte meno na vani, lebo inak z nej už nevyjdete. Špeciálna chakra sa správa ako roj piraní, pokiaľ ovšem nieste ten komu je určená. Ale vráťme sa späť, prídete k svojej vani, ľahnete si do nej, zaspíte a až budete na 100% zobudíte sa, vstanete a sadenite si späť na svoje miesto. Až tu budete všetci, znovu sa najeme a preberieme plán. Otázky?!“ spýtal sa, rozhliadnuc sa po ich tvárach a skôr ako sa niekto z nich stihol čokoľvek opýtať zahlásil: „Žiadne fajn, stretneme sa teda za ďalších dvanásť hodín. To by mal by maximálny čas, ktorý by ste tam mali stráviť kým budete znovu fit. Páni zbohom!“ Ako dopovedal vybuchol a dym sa za pár sekúnd rozplynul.
Ostatný prísediaci iba neveriacky hľadeli, na kreslo kde predtým sedel.
Na okamih zavládlo ťaživé ticho až sa ozval Hidan: „Čo to malo k*** znamenať? Čo si ten p*** s*** myslí, že som nejaká jeho p*** bábka či čo?!“
„Presne to aj si a my ostatný tiež. Vzkriesil nás, zregeneruje nás a dá nám silu a schopnosti aké sme mali keď sme boli na vrchole. No stále sme iba jeho bábky, takže až dosiahne čo chce, v tom najlepšom prípade nás vráti tam odkiaľ nás zobral. Čím rýchlejšie sa zmieriš s tým, že si preňho iba vec, o to ľahšie sa ti bude žiť,“ reagoval na jeho otázky Itachi, postavil sa a kráčal k dverám s Kisamem v závese.
„To teda k*** nie, ja som Hidan, najvernejší uctievač Jashina a so mnou nebude žiadny s*** manipulovať!“ zreval za ním bielovlasý muž.
Itachi zastavil tesne pred dverami, otočil sa, pozrel sa mu priamo do očí a spýtal sa: „Čo spravíš človeku, čo má silu tvojho boha a dokáže ťa jediným gestom rozmliaždiť ako otravného chrobáka?“
Bielovlasého muža otázka na okamih zarazila, no rýchlo sa spamätal: „Najvernejší uctievač Jashina sa nemá čoho báť, Jashin mu pomôže!“
„Aháá, tak preto sa ho nebojíš! Som rád, že je tu niekto kto sa nebojí Rosuta, som rád, že sa nebojíš toho čo ti môže urobiť,“ hovoril tónom, ktorým sa mu doslova vysmieval.
„A čo by mi mohol ten s*** spraviť?“ spýtal sa Hidan a hlas sa mu zachvel.
„Predstav si, ako si zomrel a teraz si predstav, že by ťa uväznil v dimenzii, kde neplynie čas, iba sa opakujú deje. Predstav si, že by si tam bol ty a Shikamaru a on by ťa vždy zlikvidoval iným spôsobom a potom ťa hodil do tej hlbokej jamy. V tej jame by si umieral niekoľko dní a keď by si zomrel, zobudil by si sa vo svojej posteli a všetko by sa zopakovalo. Vždy by prišiel s niečí novým. Nemohol by si pred ním ujsť, nemohol by si ho poraziť, mohol by si iba zomierať v ukrutných bolestiach. A takto by to išlo tisícročia, deň čo deň,“ odpovedal Uchiha a za mŕtvolného ticha otvoril dvere a chcel vojsť dnu, keď sa ozval Tobi: „Itachi-senpai vy viete kto je náš nový šéf však?!“
„Stačí keď budeš vedieť, že je to monštrum, ktoré bolo kedysi človekom a chce sa stať znovu človekom! No chce aj niečo iné a na to musí preliať mnoho nevinnej krvi.“ Potom vošiel do šerom zahalenej miestnosti, našiel vaňu so svojim menom a ľahol si do nej. Kisame sa k nemu pripojil, jeho vaňa bola hneď vedľa tej jeho a tak si do nej ľahol a svoj milovaný meč si položil na seba.
„Tak to sme v obr s***!“ Skonštatoval Hidan, vošiel do vedľajšej miestnosti a pridal sa k tým dvom. Skôr ako zavrel oči a jeho myseľ pohltila tma začul slová svojho partnera: „Ber to s nadhľadom, keď budeme robiť čo chce môže nás odmeniť. Aj keď to asi nebude to čoby sme chceli.“
Zvyšný traja si už tiež ľahali do svojich vaní, keď sa ozval Sasori: „Deidera nech už sa naše názory akokoľvek líšia myslím, že našu debatu môžeme uzavrieť tým, že umenie má mnoho podôb a záleží iba na uhle pohľadu. Okrem toho mám také tušenie, že svoju podobu umenia budeš môcť predviesť už čoskoro.“
„Súhlasím s vami senpai a vaše slová beriem ako pokus o uzmierenie. Dúfam, že máte pravdu a budem sa môcť už čoskoro predviesť. Umenie je osudom nás oboch, uvidíme kto ho dá svetu viac?!“ Reagoval na jeho slová blondiak a skôr ako mu hlava spadla do vane videl ako sa z tej Sasoriho vynorila ruka so zdvihnutým palcom a za okamih spadla späť do vane ako podťatá.
Posledný nespiaci člen akatsuki sedel vo svojej vani a zamyslene pozoroval ostatných. Pozrel naľavo a tam zbadal ešte jednu prázdnu vaňu, s menom Zetsu. V tom začul rozhovor a zbadal ako sa vynára zo zeme: „Prečo to musíme absolvovať zrovna dnes, nemôžeme to nechať na zajtra?!“ Šomrala čierna polka a biela jej hneď odpovedala: „Máme veľmi málo chakry, s tým čo máme by sme sa ohli akurát tak špacírovať po zemi, no nejaké to jutsu by ani zďaleka nehrozilo. Takže láskavo prestaň reptať a poď!“
„Ok, ok ale aj tak si myslím, že sme to mohli nechať na zajtra,“ nezdržala sa čierna polka.
„Tobi ty si ešte hore?“ zvolala biela polka, keď ho zbadala sedieť vo svojej vani, ignorujúc tak poznámku čiernej.
„Tobi čo...?“ No nestihla dopovedať, pretože Tobi nečakane vyskočil z vane a skočil naň ho.
„Áááách, som tak rád, že si tu tiež,“ prehovoril objímajúc ho na zemi.
„To bolo vážne úžasné ciciak, no dúfam, že nebude nasledovať nejaký citový výlev,“ schladila ho čierna polka, snažiac sa ho pritom zo seba zhodiť.
Nemusíš byť hneď agresívny, proste nás rád po dlhom čase vidí,“ chlácholila ho biela.
„To ma nezaujíma, nech zo mňa okamžite zlezie,“ rozhorčovala sa opäť čierna.
„Pokojne veď sa nič hrozné nedeje, na druhú stranu, Tobi mohol by si fakt už zliezť,“ skonštatovala ľavá polka a hodila po ňom očkom.
Maskovaný akatsuki na jeho slová vôbec nereagoval, namiesto toho začul Zetsu tiché odfukovanie. Tobi zaspal.
„Pokiaľ to je nejaký tvoj vtip, tak sa ti veľmi nepodaril.......počuješ,“ riekla ostro čierna polka a pár krát ho ďobla do rebier koreňmi, ktoré mala miesto prstov. „Ty v**e on fakt zaspal! Tak to teda nie, zo mňa si nikto posteľ robiť nebude!“ Skríkla naštvane pravá a biela polka už len videla ako Tobi odletel ako handra a hlasným buchnutím dopadol do svojej vane. Ozvalo sa zastonanie a po chvíli bolo opäť počuť tiché odfukovanie.
„Nemusel si byť taký brutálny,“ karhala ľavá polka pravú.
„Nemusel ale chcel a okrem toho nejak na mňa prichádzajú mdloby, takže by sme si mali tiež už ľahnúť,“ zazívala pravá polka.
„Nehovoril si pred chvíľou, že by sme vydržali do zajtra?!“ podpichovala ľavá polka.
„No Bóóóóže kto si to má všetko pamätať,“ zahovárala čierna.
„Nechajme to a poďme si radšej ľahnúť, na mňa už tiež doľahla únava,“ skonštatovala biela polka a zazívala väčšmi ako pravá.
Ako tak Zetsu ležal na zemi, zmenil sa na dlhý, hrubí koreň a vplazil sa až do svojej vane, kde sa zmenil späť do svojej skutočnej podoby. Neprešla ani minúta a z jeho vane sa ozývalo tiché chrapkanie.

Členovia akatsuki neboli v chakrovom kúpeli ani dve hodiny, keď do miestnosti z vaňami opatrne vstúpili dvaja anbu. Jeden mal masku shika a druhý devdem. Keď sa k priblížili k vaniam a zbadali, čo v nich leží zostali šokovane stáť.
Prvý sa spamätal devdem: „Poď musíme o tomto okamžite informovať piatu!“
„Áno ale mali by sme to tu vyfotiť aby sme mali.....,“spamätal sa aj shika, no nestihol dokončiť, lebo mu z hrude trčala chakrová čepeľ.
„Čo to......,“ zvolal prekvapene devdem, no ani on nedokončil, pretože skončil rovnako.
Obaja anbu cítili ako sa z chakrovej čepele do ich tela čosi šíri a ich odpor mizne.
„Zbrane majú slúžiť svojmu účelu a vy dvaja poslúžite tomu môjmu!“ Ozval sa im spoza chrbtov rovnaký hlas a keď neznámi čepele vytiahol z shika a devdem boli verný psy, poslúchajúci na slovo. Nebolo to jedno slovo, bolo ich viac a rovnako ako on zmenil ich, oni mali zmeniť ostatných anbu.
Neznámi dohovoril a obaja anbu zmizli, prešiel sa ešte medzi vaňami a ako odchádzal tíško zavrel dvere a spravil na nich ochrannú pečať.
Potom spravil sériu pečatí a teleportoval sa do Amegakure no Sato, konkrétne do malej dedinky Taizen Rakka ,neďaleko hraníc so Sunagakure no Sato.
„Dočerta zasa do lesa!“ zahundral a kráčal do jeho hustého stredu.
O päť minút vyšiel na lúku, ktorá sa rozprestierala v samotnom srdci húštiny a opatrne kráčal k modrovlasej žene, ktorá k nemu bola obrátená chrbtom, rozprávajúc sa s mužom ležiacim v jej lone. Keď bol od nej vzdialený pár metrov ich rozhovor ustal a obaja sa bleskovo postavili. Ležiaci muž po neznámom hodil kunaie a žena listy papiera, zmenené na čepele.
Neznámi spravil niekoľko pečatí tak rýchlo, až to vyzeralo, že stratil ruky a kunaie i listy sa zmenili na prach.
„Stále ste spolu, neškodí to vášmu vzťahu?“ Spýtal sa ich neznámi, ignorujúc čo práve spravili.
„My niesme stále spolu, iba máme radi rovnaké miesta,“ zahováral oranžovovlasý muž, s piercingmi na tvári.
„Aspoň, že ste oblečený,“ skonštatoval neznámi, mihnúc sa mu úsmev pod obväzmi. Narážal na svoj minulý príchod, keď ich našiel nahých, pri istej veľmi intímnej činnosti. Boli sebou tak zaujatý, že si jeho príchod vôbec nevšimli a tak si sadol do trávy a čakal až skončia.
„Perverzák!“ precedila žena zubami, s rumencom na lícach.
„Nechajme to, ako to vyzerá s prípravou?“ Spýtal sa neznámi, nevšímajúc si jej poznámku.
„Už sa mi doregeneráva posledné telo. Ešte pár hodín a budem pripravený na presun,“ odpovedal oranžovovlasý muž.
„Výborne a čo ty, ako sa ti darí?“ Spýtal sa zo záujmom neznámi.
„Nuž vďaka starostlivosti tuto krásky a tvojho daru dobre, veľmi dobre,“ odpovedal muž a zdalo sa, že sa neznámemu uľavilo.
„To som rád. Tak a teraz poďme do chaty priniesol som vám malú zásobu jedla,“ zahlásil neznámi, vytiahol zvitok z vrecka a začal ním točiť medzi prstami.
„Dobre teda, poďme!“ súhlasil muž s piercingmi, spravil pár krokov k jazierku a zastal.
Následne spravil niekoľko pečatí a dlaňami udrel po hladine. O pár sekúnd sa z jazierka začala vynárať veľká kovová kocka. Potom čo sa úplne vynorila začali sa z nej vysúvať jednotlivé časti až vyzerala ako normálna chata. Bola síce trochu zvláštna, lebo bola jednoposchodová a na prízemí nemala žiadne okno ale plnila svoj účel. Na prvom poschodí bol včlenení balkón, s odsúvajúcimi sa okenicami. Okrem veľkého, balkónového okna nebolo na poschodí viac okien.
Na prvom poschodí bývalo dievča s mužom s piercingmi a ich červenovlasý priateľ, ktorý bol pripútaný na vozík a práve im mával z balkóna. Zamávali mu späť a vošli do chaty, vchodom ktorý sa práve otvoril. Prízemie nebolo nejak zvlášť udržiavané, pretože tam boli izby regenerujúcich sa shinobi, červenovlasého muža. A tí ležali vo svojich izbách, nepotrebujúc žiadnu starostlivosť. Keď vstúpila nevšedná trojica dnu, vyšla po schodoch na poschodie, kde už na nich čakal muž na vozíčku.
„Zdravím ťa Rosuto,“ pozdravil neznámeho a podišiel k nemu na elektrickom vozíku.
„Aj ja ťa zdravím priateľu,“ odzdravil muž s obväzmi ,podali si ruky a zamierili do jednoduchej obývačky.
Rosuto si sadol do kresla, červenovlasý muž pristavil vozík vedľa neho, mladá žena s mužom s piercingmi si sadli na gauč. Zvitok, ktorý predtým točil medzi prstami, položil na stôl, rozprestrel ho a aktivoval pečať. V okamihu sa na stole objavila obrovská hora jedla, stôl sa pod jej ťarchou rozpadol a jedlo sa rozsypalo po zemi.
„Ty počuj, nepreháňaš to trochu s tým zásobovaním?“ spýtal sa muž na vozíčku a zdvihol pekné, červené jablko, čo sa mu skotúľalo ku kolesu.
„Keď som ten zvitok napĺňal nevyzeralo to, že je toho tak veľa,“ odpovedal prichodiaci, zdvihol zelené, guľaté ovocie a skúmal čo by to asi malo byť. Následne ho hodil na horu jedla a zahlásil: „Je čas na trochu stratégie!“
Odkašľal si a spustil: „Po prvé: Vyšlem vás do budúcnosti a stvoríte organizáciu, ktorá bude mať pod palcom celé podsvetie. Zároveň stvoríte niekoľko zločineckých skupín, vodcov poznáte, sú to totiž vaši bývalí kolegovia. Každý z nich bude mať na starosti určitú časť Hi no kuni, zároveň budú medzi sebou bojovať, aby si niekto náhodou nemyslel, že sú kamoši. Pokiaľ by chcel niekto vstúpiť do krajiny zvonku zlikvidujete ho, prípadne pohltíte. Pokiaľ budete chcieť rozširovať svoj vplyv mimo hranice, nechám rozhodnutie na vás. Čo sa týka podrobností nájdete ich tu,“ dohovoril, vybral z plášťa čierny zvitok a podal ho oranžovovlasému mužovi.
„Týmto vlastne vytvoríme základ, z ktorého budeme môcť stavať. Podsvetie malo vždy väčšie možnosti ako vládna moc,“ skonštatoval muž na vozíku.
„Hej tak nejak. Po druhé: Infiltrácia! Za tých tisíc rokov sa toho dosť zmenilo, no veľa vecí vám bude povedomých a pravidlá boja o moc zostali rovnaké, iba sa prispôsobili dobe. Pripravil som pre vás špeciálny program, ktorý vám pomôže adaptovať sa. Vďaka nemu budete vedieť a ovládať to čo všetci ostatný narodený v budúcnosti. Možno viete, možno nie ale človek sa narodí každých tisíc rokov znovu. To isté telo, ten istý charakter, tá istá spoločnosť, v ktorej kedysi žil. Záleží iba na ňom či prežije život tak ako ho prežil pred tým alebo bude kráčať inou cestou.“ Rosuto na chvíľu prerušil monológ, pretože si všimol že sa hlási modrovlasá žena: „Prosím pýtaj sa!“
„Hovoríš, že sa ľudia narodia znova, ale to potom znamená, že sa narodíme tiež a mohli by sme sa dokonca stretnúť sami so sebou?“
„Áno je to možné! Aby ste sa vyhli stretnutiu samých zo sebou moje dve ja, ktoré už operujú v budúcnosti sa o vás všetkých postarali. Na naše šťastie tuto náš drahý priateľ,“ ukázal na muža s piercingmi, „bol riaditeľom prosperujúcej firmy, ty si bola jeho manželka a zároveň sekretárka a tuto náš druhý priateľ, bol zasa vaším obchodným partnerom a priateľom. Skrátka taká rodinná firma. Vzhľadom k tomu, že mal kanceláriu na opačnej strane mesta, žiadny zo zamestnancov nepozná jeho tvár. Zamestnancom bolo oznámené, že ste mali počas jednej pracovnej cesty autonehodu. Napálil to do vás kamionista v mikrospánku. Táto udalosť sa naozaj stala až na to, že správa o úmrtí sme utajili.
Ty,“ ukázal na červenovlasého muža, „si ochrnul, takže sa môžeš pohybovať iba na vozíčku a ty,“ ukázal na oranžovovlasého muža, „si utrpel zlomeniny po celom tele a bolo nutné doslova ťa zošróbovať. Tým sa vysvetlia tie piercingy a kovové krúžky po celom tele. Čo sa týka tuto slečny,“ pozrel na modrovlásku, „utrpela vážne, zranenia hlavy a upadla na tri mesiace do kómy. Toto sa stalo pred polrokom a v súčasnosti podstupujete rehabilitáciu. Zamestnancom bolo tiež oznámené, že trpíte občasnými výpadkami pamäte, takže keď si nebudete vedieť spomenúť na meno zamestnanca s ktorým hovoríte, tak sa vám majú pripomenúť. Aby ste si VY vôbec na niečo z ich života spomenuli moje dve ja ukradli vaše mŕtvoly a z mozgov skopírovali všetky spomienky, do týchto troch zvitkov,“ zasnoril na chvíľu v plášti a vytiahol tri šedé zvitky, na ktorých boli napísané ich mená a rozdal im ich.
„No a čo s nimi máme vlastne urobiť?“ spýtala sa mladá žena, nechápavo hľadiac na pečať v rozprestretom zvitku.
„Je to jednoduché, až tu skončíme pôjdete si ľahnúť a ten zvitok si zaviažete na hlavu ako čelenku, s tým že pečať budete mať na čele. Pečať sa aktivuje a všetky spomienky sa začnú prenášať do vášho mozgu. Vzhľadom na množstvo to bude trvať niekoľko hodín takže si zdriemnite. Po prenose sa vám budú vynárať spomienky na veci, ktoré ste nezažili a bude vás bolieť hlava. Spomienky prijmite a na hlavu použite ten istý zvitok, avšak obráťte ho, na opačnej strane sa objaví pečať, ktorá začne regenerovať váš mozog,“ odpovedal Rosuto, no ďalšia otázka bola na svete.
„Počkať, čo tým myslíš....začne regenerovať mozog...., to nám akože poškodí mozog? Okrem toho, keď prijmeme toľko informácií nešibne nám z toho?“ Pýtala sa znovu, s obavami, modrovláska.
„Nemusíš sa báť, táto pečať nemá na mozog žiadny neblahý vplyv. Ako iste vieš mozog je vlastne sval a ako každý sval sa pri nadmernom použití poškodzuje, no a táto pečať tomu zabraňuje. Prejdime však k poslednému bodu, ktorý som chcel s vami prebrať a tým je skutočný dôvod, kvôli ktorému budete vyslaný do budúcnosti. Všetko čo som vám zatiaľ povedal je oproti tomuto zanedbateľné. Vaša primárna úloha spočíva v aktivácii kryfoelou vo vyvolených,“ odpovedal muž sediaci v kresle a zároveň načal posledný bod programu.
„A ako to máme dosiahnuť?“ Ozval sa oranžovovlasý muž, so záujmom.
„Nuž, musíte vyvolených vystaviť živlu, ktorému podliehajú a oni ho musia prijať. V prípade, že ho neprijímu objaví sa ich živelné dvojča a spraví s nimi veľmi krátky proces. Keď ho prijímu vrátia sa im všetky schopnosti i spomienky na našu súčasnosť a tá ich im bude pripadať ako sen. Budú sa musieť rozhodnúť, či sa vrátia späť do minulosti a pokúsia sa pootočiť kolesom dejín iným smerom alebo budú žiť svoje životy tak ako doteraz. V prípade, že sa tak rozhodnú kryfoel bude deaktivovaný a rovnako prijídu aj o všetky svoje schopnosti ale spomienky im zostanú. Pred minulosťou neujdú a jedného dňa ich dobehne a môžem vám zaručiť, že to nebude zrovna najlepší pocit, až sa tak stane. Najhoršie nieje ani tak to, že odmietnu prijať a uzavrieť svoju minulosť ale to, že stačí aby jediný z nich odmietol a ostatný budú musieť niesť bremeno minulosti s ním,“ dopovedal, vstal z kresla, podišiel k oknu a zahľadel sa do diali.
Ťaživé ticho, ktoré na chvíľu zavládlo prerušila otázka muža na vozíku: „A nemohli by sme ich k tomu donútiť?“
„Nie, musia mať slobodnú voľbu výberu, pretože keď sa niečo robí nasilu nemá to taký efekt aký by to malo keby to robili z vlastného presvedčenia. Musia si vybrať a my môžeme iba dúfať, že sa rozhodnú ísť po ceste, po ktorej kráčame i my,“ odpovedal muž s obväzmi na tvári, hľadiac mu do očí.
„Dobre a keď všetci prijímu svoj osud, ako sa dostanú späť do minulosti?“ Ozvala sa modrovláska.
„Každý z vyvolených si pamätá, kde leží Konoha, stačí aby sa tam dostali, o zvyšok sa postarám ja,“ prehlásil prichodiaci a sadol si späť do kresla.
„Mám poslednú otázku,“ spustila znovu mladá žena, čo sa potom s nami stane, až toto všetko skončí?“
Rosuto jej pozrel hlboko do očí a chvíľu do nich hľadel. Dvojo modrastých očí hľadelo do temnoty tých druhých. Dievča odvrátilo zrak, postavilo sa a kľaklo si mu k nohám. Zložilo si ruky do lona a opäť sa mu zahľadelo do očí.
„Prosím odpovedz!“ Píplo dievča.
Videl, že lipne na každom jeho slove a tak to zbytočne nenaťahoval: „Po dokončení vašej úlohy vás nechám zomrieť a znovuzrodiť v budúcnosti. Poskytne vám to tak nové možnosti vo vašom vzťahu. Už žiadne boje, žiadne násilie, krv, ťažké rozhodnutia, iba život. Obyčajný život, obyčajných smrteľníkov, s obyčajnými problémami. Váš život bude vyzerať tak ako by vyzeral, keby nebolo všetkej tej bolesti. Znova sa narodíte a budete tak môcť znovu prežiť celý život, no tentokrát šťastný.“
Ako hovoril položila si hlavu na jeho nohy a on ju jemne hladil po vlasoch.
Keď dohovoril vzala mu ruku, pobozkala ju a zašepkala: „Verím ti a urobím všetko aby sa tvoj plán naplnil!“
„A my tiež!“ Pridali sa k nej obaja muži.
„Nejaký ste precitlivený nezdá sa vám?!“ Riekol Rosuto, obišiel ženu a kráčal ku schodom.
„Už ideš.....myslela som, že sa s nami naješ?!“ Ozvala sa modrovláska.
„Nemám čas, možno nabudúce!“ Odbil ju a začal schádzať dolu schodmi.
Zostávali mu už len dva schody aby sa ocitol na prízemí, keď ho zrazu začali obaľovať listy papiera, až ho pohltila tma. Tma zmizla a on sa ocitol v nejakej izbe, na prvý pohľad bolo jasné, že patrí žene.
„Tvoja izba?!“ Skôr skonštatoval, než sa pýtal, zaregistroval totiž jej prítomnosť.
„Áno!“ Odpovedala a začul cvaknutie zámku a zašušťanie látky.
„Prečo si ma sem preniesla?“ Spýtal sa bezvýrazne.
„Mocný muži bývajú pod tlakom a ty si pod veľmi veľký tlakom. A tak ma napadlo, že ti pomôžem sa trochu uvolniť,“ odpovedala a začala mu vyzliekať plášť.
„Prečo si myslíš, že sa potrebujem uvolniť?“ Spýtal sa hoci poznal odpoveď.
„Tvoje oči mi to prezradili, okrem toho prečo si odopierať niečo čo sa ti samé núka?!“ Odpovedala, strhla mu z tváre obväzy a strhla sa od prekvapenia. „Čo to......?“
„Keď pohltíš démona, musíš počítať s tým, že sa to na tebe prejaví!“ Vysvetľoval, no modrovláska sa rýchlo spamätala: „Mňa neodradíš!“
„Hm, dobre teda, tak sa predveď!“ Zaškeril sa na ňu a tvár sa mu zmenila do skutočnej podoby.
Objal ju a vášnivo pobozkal. Bozk opätovala, začala cúvať a až pocítila kraj postele stiahla ho na ňu. O pár sekúnd sa zbavili oblečenia a rozkošou iskril vzduch.
Kapitán ,ktorý otáča kolesom dejín potrebuje mnoho síl, občas sa však aj on potrebuje uvoľniť a nabrať nové sily. A tak je každé prítulné dievča vítané.
Rosuto sa síce snažil na okamih na nič nemyslieť no nedalo sa. A aj keď na sebe nedal nič badať hlavou mu hmýrila myšlienka, z ktorej ho bolelo srdce: Je čas začať Raifutaimu!