Sbohem se nedává navždy 014 - Koniec

Daisa sa otočila na svoju sestru.
„Myslíš, že to fungovalo?“
„Dúfam. Poďme dole zistiť ako sú na tom ostatný, poprípade môžeme niekomu pomôcť.“
Daisa jej len kývla na súhlas na čo obidve zliezli dole.
Prach bol všade naokolo, v žiadnom prípade nebolo možné cez neho vidieť.
„Mami? Oci? Haloooo. Kde ste všetci?“ volala Daisa ale nikde nikoho nevidela, nikto jej neodpovedal.
„Kam všetci zmizli?“ otočila sa na Rain, ktorú držala za ruku aby sa sebe navzájom nestratili.
„Netuším.“
Zrazu ako keby z veľkej diaľky začuli nejaké slabé hlasy.
„To sú určite oni.“ natešene sa rozbehla tým smerom Daisa, pričom pustila sestrinu ruku.
„Počkaj Daisa!“ snažila sa ju zastaviť Rain ale už jej zmizla z dohľadu. „Daisa!“
„Tu somAAAAaaaaaa.“ zrazu ako by sa strácal jej hlas do veľkej diaľky až zanikol úplne. Ako keby padala.
„Daisa!!! Daisa!!!“ kričala s plných pľúc a naslepo tápala rukami ako slepec.
„Daisa!!!“ už začala chraptiť až jej hlas odišiel úplne a len nesúvislo kašlala. V tom akoby zázrakom všetok prach postupne opadol až zmizol úplne. Rain sa naskytol pohľad na to čo vzniklo po dopadnutí sochy. Napáchalo to viac škody ako sa zo začiatku mohlo zdať. Socha spôsobila totálne prelomenie podlahy až na ďalšie poschodie pod nimi. Čiže vznikla asi dvadsať metrov hlboká diera.
Rain sa rýchlo rozbehla k diere a pozrela sa doň. Boli tam. Okamžite zoskočila dole a začala ich po jednom liečiť. Niektorých ani nebolo nutné liečiť, boli dostatočne v poriadku, mali len pár modrín od dopadu a boli trochu v šoku, s ktorého sa pomaly preberali. Ako k prvej pribehla k mame. Vyzerala celkom v poriadku, mala len pár odrenín. Napriek tomu bola v bezvedomí. Po chvíli liečenia sa prebrala. Rain jej len rýchlo potichu zašepkala aby jej pomohla ostatných vyliečiť a už odbehla k Daise.
Sakura sa zatiaľ pomaly zodvihla a odkrivala k jedinej postave ktorá ju teraz zaujímala. K Narutovi.

O pár metrov ďalej nikým nesledovaný sa snažili pozviechať Sasuke s Itachim.
„Kuc kuc.“ Sasuke sa skoro zadrhol na všetkom tom prachu okolo nich, Itachi sa pozrel Sasukeho smerom a za chvíľu sa tiež skoro zadusil, ale od smiechu. Keď to Sasuke uvidel nasadil nadutý výraz.
„Nesmej sa!“ nakričal naňho, Itachi ale nemohol prestať. Sasuke sa naňho škaredo pozrel, tak sa Itachi prekonal a prestal sa smiať.
„Kde to vlastne sme?“ spýtal sa s vážnym výrazom Sasuke. Očividne sa prepadli cez podlahu.
„Netuším.“ odpovedal vyrovnane Itachi.
„Ako to, že nevieš kde sme? Veď je to predsa vaša skrýš, nie?“
„To je síce pravda ale naozaj neviem kde sme. V živote som tu nebol a ani som nemal potuchy, že niečo také tu vôbec je.“
„Hm….“ zamyslene odpovedal Sasuke a poobzeral sa okolo seba.
„Hej Itachi.“
„Hm?“
„Počuj, prečo….teda ako si vlastne zbalil tú svoju? Vieš….ja…pýtam sa len čisto zo zvedavosti.“ a mierne sa začervenal. Itachi sa zvedavo pozrel na Sasukeho.
„No,“ začal „je to dosť komplikované, ale aby som to zjednodušil, proste okolnosti to tak spravili, že sme sa do seba zamilovali. Ale, že to zaujíma práve teba, to som prekvapený.“ Povedal už úplne iným tónom. Sasuke začal niečo nesúvislo jachtať keď v tej chvíli k nim pribehla Rain, spýtať sa či sú v poriadku. Bolo to dosť zvláštne lebo sama bola ešte poriadne dobitá odkedy si ju podal Deidara ale prekvapivo rýchlo sa liečila, už mohla chodiť, dokonca aj behať.
„Áno, sme v pohode.“ Odpovedal Itachi za obidvoch a usmial sa na ňu. Ona úsmev opätovala a išla sa porozhliadnuť za ostatnými. Ako tak išla, uvidela z trosiek trčať ruku. Nelenila a začala rozhrabovať tehly, až z nich vyskočil Tobi. Doslova vyskočil. Chvíľu sa rozhliadal po okolí až si všimol vydesenú dievčinku hneď pred ním ako naňho hľadí s vypúlenými očami a otvorenými ústami. Potom ako si ju poobzeral iba povedal.
„Kvôli tebe tu už nie je Deidara-senpai!!!“ ako to vykríkol zaiskrilo sa mu v očiach a rozbehol sa smerom na ňu. Ona vydesene vykríkla a začala pred ním zdesene utekať.
Tobi ju naháňal a ako blázon srdcervúco dokonca by sa zdalo, že takmer s plačom vykrikoval „DEIDARA-SENPAI!!!“ a ona pred ním utekala ako vládala. A stále dookola. Všetci sa na nich prekvapene pozerali až to uvidel Itachi, ktorý okamžite schytil Tobi za kabát pod krkom, pozrel sa mu priamo do očí a ľadovým hlasom prehovoril.
„Okamžite prestaň.“
Tobi sa len ticho povedal.
„Hai“ a prestal.
Jediný kto ich nesledoval bola Sakura, ktorá sa skláňala nad Narutom, ktorý sa stále nepreberal napriek tomu, že ho už hodne dlho liečila. Niekto za ňou sa zákerne zachechtol.
„Už sa nepreberie nech sa snažíš akokoľvek.“
Sakura sa otočila a tam stál Pein mierne zdevastovaný ale stále zákerne sa usmievajúc.
„Nie, neverím ti.“ Povedala a otočila sa späť na Naruta a opäť ho liečila. Ale už tušila, že to nepomôže, po lícach jej začali stekať slzy. Keď to stále nezaberalo už začínala byť zúfala.
„Je mŕtvy.“ Povedal hlas za ňou škodoradostne tentoraz o niečo bližšie.
„Nie.“ Povedala Sakura a ďalej liečila. „Nie, nemôže byť. NIE!!“ to už vykríkla.
Rain aj Daisa sa v tej istej chvíli otočili tým smerom. Ako uvideli čo sa deje obidve sa rozbehli tým smerom.
„Ale áno, je MŔTVY.“ Pokračoval Pein neľútostne.
„Nie!“ vykríkla Sakura otočila sa na Peina, ktorý stál už hneď za ňou a rozpriahla sa že mu jednu vrazí ale on sa šikovne uhol. Priškrtene sa zasmial a stále opakoval.
„MŔTVY!“ Opäť sa rozpriahla, že mu vrazí a on sa opäť uhol. A stále dookola sa jej vysmieval. Všetci to len s ľútosťou sledovali.
Rain dobehla k Narutovi a hneď za ňou Daisa.
„To nemôže byť pravda.“ Potichu povedala a snažila sa ho liečiť. Daisa kľačala vedľa nej a zúfalo hľadela na Naruta. Nevedela si pripustiť, že by mohol umrieť. V tom položila svoje ruky na Rainine. Rain prekvapene pozrela na svoju sestru.
„Pomôžem ti.“ Potichu povedala. Rain kývla a začala od znovu. Všetko čo mala sústredila na Naruta, vypustila z hlavy všetko naokolo, zúfale výkriky jej matky ako sa snaží zničiť Peina a jeho výsmechy. Zatvorila oči a všetku svoju silu presunula smerom do Naruta. To isté urobila v tej chvíli aj Daisa. Chvíľu sa nič nedialo až po chvíli sa od ich rúk začalo presúvať svetlo smerom k Narutovi. Svetlo postupne rástlo, už vychádzalo z ich hrude do Narutovej, a svetlo stále rástlo až si ich všimli aj ostatný a napokon aj Sakura s Peinom. Užasnuto hľadeli na to čo sa deje. Úplne zabudli na boj. Svetlo sa už presunulo nad celé Narutové telo tak vyzeral akoby svietil on sám.
Naruto otvoril oči.
„To nie je možné!“ užasnuto vykríkol Pein. Ako jediný sa zmohol na slovo. Naruto postupne pohol nohou, rukou až sa postavil. Stále okolo neho žiarila bledá žiara. Jeho oči spočinuli na Sakure a hneď potom na Peinovi vedľa nej. Rain s Daisou unavene odpadli vedľa seba. Všetci pozerali na Naruta a na svetlo okolo neho. Len raz žmurkli a už ho nebolo. Tí bystrejší ho o sekundu zbadali hneď vedľa Peina, ktorému povedal potichu tak aby ho iba on počul.
„Už nikdy neublížiš mne a mojej rodine.“ V tej chvíli sa pre ostatných zdalo ako keby Pein zmizol. To preto lebo nedokázali zaznamenať tú rýchlosť. Ani oni nie. Naruto sa poobzeral svojimi modrými žiariacimi očami po zvyšku Akatsuki, a ten pohľad stačil na to aby sa v tom okamžiku vyparili. Inak povedané, bežali preč ako vládali, videli čo sa stalo Peinovi a nechceli byť ďalšími.
Naruto pomaly prešiel k Sakure, ktorú pohladil po líci.
Ona prekvapene naňho hľadela až po chvíli si všimla, že svetlo okolo neho bledne až zmizlo úplne.
„Čo to bolo?“ zvedavo sa ho spytovala.
„Neviem, a som rád, že už je to preč. Bolo to desivé.“ Odpovedal jej s úsmevom. Bola rada, že ho má späť živého a zdravého. Objala ho akoby sa bála, že jej môže znova zmiznúť.
„Mám nápad.“ Ozval sa zrazu Naruto. „Poďme domov do Konohy, nech máme od toho dobrodružstva aspoň na chvíľu pokoj.“ Vďačne súhlasila a v spoločnom objatí sa dotackali k ich dcéram.

„Mám dosť.“ Povedala Daisa a unavene sa snažila posadiť sa.
„Ja tiež.“ Súhlasila Rain. „Ale dokázali sme to! Síce neviem ako ale podarilo sa nám to!“ povedala už o niečo sviežejšie.
„To hej.“ Súhlasila Daisa a pomohla sestre vstať. Vtedy sa k nim dotackali rodičia.
„Sme na vás pyšný.“ Povedal Naruto.
„A teraz pôjdeme všetci domov.“ Povedala Sakura načo s Narutom vykročili ale ani Rain ani Daisa sa nepohli.
„Čo sa deje? Prečo neidete?“ pýtala sa ich matka.
„Ja nemôžem mami.“ Prvá začala Daisa. V tej istej chvíli sa k nim dostavili jediní zvyšní, ktorý zostali v miestnosti, čiže Sasuke a jeho banda a Itachi.
„Čože? Prečo by si nemohla?“ nechápe Sakura.
„Mami, Ja milujem Sasukeho a chcem s ním zostať.“ Povedala načo sa Sakura zatvárila akoby prehltla citrón. Niežeby to ostatných v miestnosti neprekvapilo ale na Sakuru zďaleka nikto nemal aj keď Naruto bol blízko, ten iba onemel.
„Vravím ti Daisa, ty ho nepoznáš ako ja. Neviem čo ti nahovoril ale určite nie je tým za koho sa vydáva. Určite sa s tebou iba zahráva, najskôr preto, že si moja dcéra.“
„No dovoľ!“ ohradil sa Sasuke „to, že je tvoja dcéra som do dneška nevedel.“
„Neverím ti.“
„TY nemusíš, hlavne, že mi verí ona a má ma rada takého aký som.“
„Takého aký si?“ ironicky zopakovala Sakura. „Nenechaj sa vysmiať Sasuke. Čo to tu hráš za divadielko?“
„To už si prehnala mami.“ Ohradila ho Daisa.
„JA, že preháňam. Daisa, tento muž o ktorom tvrdíš, že ho miluješ, mi zlomil srdce, robil na mne pokusy a dokonca sa ma pokúsil znásilniť. Tak mi nehovor, že som niečo prehnala.“
„To naozaj?“ prekvapene sa otočila Daisa na Sasukeho. „Je to pravda?“
Po chvíle ticha kedy sa všetky pohľady upierali na Sasukeho potichu povedal.
„Bohužiaľ áno, je to pravda.“
„Ako si mohol?“ vykríkla zo slzami v očiach a dala mu facku. Ani sa nebránil.
Otočila sa mu chrbtom a vybrala sa smerom k východu.
„Daisa! Počkaj! Zmenil som sa. Už nie som taký aký som býval.“ Dobehol ju a natočil si ju tak aby mu hľadela do očí.
„Zostaň so mnou, bez teba by som to neprežil.“
„Neverím ti. Už nie.“ Povedala chladne cez slzy a snažila sa mu vytrhnúť.
„Milujem ťa. Bez teba budem zúfalý.“
Ako môžeš čakať, že s tebou budem chcieť mať niečo spoločné potom čo si spravil mojej matke?“ chladne sa ho spýtala, už neplakala.
„Nemohol.“ Skleslo povedal.
„Vidíš, sám si si odpovedal.“ Vytrhla sa mu a ďalej pokračovala k východu. „Počkám vás vonku.“ zakričala ostatným a už jej nebolo. K samotnému Sasukemu prišiel jeho tým.
„Hej Sasuke, nie sme tu náhodou preto aby si zabil svojho brata?“ Spytovala sa nechápavo Karin.
„Mlč Karin. Ideme.“ Rozkázal a akoby bez duše odišiel aj so svojim týmom.

„A čo ty, Rain?“ spytovala sa jej Sakura. „Čo mi ty povieš?“ bola mierne naštvaná ešte zo Sasukeho. Vtedy sa Narutovi vrátil hlas a zastavil svoju ženu skôr akoby mohla znova vybuchnúť.
„Sakura. Ty to nevieš ale Rain s Itachim sa majú naozaj radi a chcú spolu žiť a vravím ti priamo, že nedopustím aby si ich rozdelila.“
„Ale veď má iba šestnásť. Ako môže vedieť čo chce? Veď je ešte primladá. A ešte k tomu s takým grázlom.“
„Spomeň si na nás keď sme boli mladí. A tiež sme už spolu žili.“
„To bolo vtedy iné. Ja som bola vtedy....veď vieš, tehotná.“ Mierne sa začervenala, keď sa priznala pred dcérou o tomto tajomstve.
„No, vieš mami.“ Opatrne začala Rain „Keď už hovoríš o takýchto veciach, mala by si vedieť o jednej veci.“ Sakura sa druhý krát za deň zatvárila akoby prehltla citrón.
„Snáď nie si....“ začala jachtať Sakura.
„Ale áno som.“
„Preboha.“ Vykríkla Sakura a chytila sa za hlavu. Naruto ju musel podoprieť aby nespadla.
„Mami, zhlboka dýchaj.“ Radila jej Rain. Itachi tam celý čas stál a neprehovoril. Nechcel sa starať do rodinných záležitostí aj keď sa to vlastne týkalo aj jeho.
Po chvíli keď sa Sakure vrátil pulz do normálu sa obrátila na Itachiho.
„Dobre, fajn. Súhlasim ale len pod jednou podmienkou. Že budete žiť v Konohe.“ Keď uvidela Itachiho zdesený pohľad dodala.
„Neboj sa, u Hokage ti to vybavím a teraz keď už Akatsuki nie je sa nemáš čoho báť.“ Itachi čiastočne uspokojený touto odpoveďou súhlasil s podmienkami, že budú žiť v Konohe, načo sa vydali von kde stretli deprimovanú Daisu a spoločne odišli do Konohy.

O pár mesiacov u Rain doma

„Takže už si z toho v pohode? Bála som sa o teba. Bola si ako bez duše.“ Bála sa o sestru Rain.
„Presnejšie povedané ako ty keď si smútila za Itachim.“ Odpovedala jej Daisa veselo. Nejavila ani naznak smútku.
„Hej, keď si na to spomínal, bolo to podobné. Takže už je všetko v poriadku? Už nemyslíš....naňho?“ opatrne sa spýtala Rain. Na Daise nebolo vidieť ani naznak zmeny nálad pri zmienke o ŇOM.
„Áno, úplne v poriadku. Už som naňho úplne zabudla, veď aj tak to bol iba somár. Nikto za kým by som mala smútiť.“ S úsmevom zhodnotila Daisa a Rain sa iba potešila, že je jej sestra z toho vonku. Bolo to s ňou naozaj zlé keď sa vtedy vrátili z toho úkrytu Akatsuki. Dlho s nikým nekomunikovala a vkuse plakala. Jediný koho púšťala k sebe bola jej rodina a to len niekedy.
„Predstav si, že som dokonca už dostala pozvanie na rande.“ Vyťahovala sa Daisa pred sestrou.
„Áno? A ako to dopadlo?“ zvedavo sa spytovala Rain. Bola naozaj zvedavá.
„Nijako. Bol to taký dilino, že to skapalo hneď na začiatku. Ale dosť o mne. Ako sa ti darí?“
„Dobre, len neviem kde mi stojí hlava a kde päta. Zisťujem, že s deťmi je to poriadna makačka.“
„Ale si šťastná.“ Doplnila ju Daisa.
„Áno, som. Ani si nevieš predstaviť ako veľmi. Mám všetko po čom som kedy túžila a hlavne mám milujúceho manžela, o ktorom viem že vždy bude pri mne.“
Až teraz si Daisa mierne smutno vzdychla. Rain si to všimla a zľakla sa, že to prehnala.
„To nič.“ Povedala Daisa. „Len ti závidím. Mne ešte chvíľu potrvá kým nájdem toho pravého.“ Pozrela sa rýchlo na hodinky a postavila.
„Už budem musieť ísť. Tak sa maj dobre. Rada som ťa videla a pokecala.“
„Aj ja teba a kedykoľvek budeš chcieť tak sa zastav a pokecáme.“
„Dobre. Ďakujem a ahoj.“
„Ahoj.“ Odpovedala Rain a Daisa vyšla z domu.
Nešla rovno domov, chcela sa ešte trochu prejsť. Nevedela však kam poriadne išla lebo sa úplne zahĺbila v myšlienkach.
Je pravda, že trochu klamala Rain, sem tam ešte myslí na Sasukeho ale už takmer nie. Stále proste nemohla uveriť tomu, že sa zamilovala to takého grázla a, že bol schopný urobiť jej matke to čo urobil.
„Proste mám smolu na chlapov.“ Pomyslela si a išla ďalej, keď si uvedomila, že stojí pred podnikom kde ho prvý krát stretla. Síce mala menšie nutkanie tam vojsť ale po malej chvíľke váhania, nad tým mávla rukou a otočila sa smerom domov. Nevšimla si, že niekto spred toho podniku ju zaregistroval a začal sledovať.

„Som doma.“ Zakričala Daisa a zabuchla vchodové dvere.
„Dosť, že ideš. Už je dosť neskoro.“ Zahriakala ju hneď Sakura.
„Mami, veď som bola iba u Rain.“ A nasadila trochu otrávený výraz.
„No veď preto.“ Povedala Sakura a zatvárila sa záhadne. V poslednom čase dáva na Daisu bedlivý pozor aby sa náhodou nič neprihodilo.
„Čo bude na večeru.“ Radšej Daisa zmenila tému.
„Rámen.“ „Mňam.“ Pomyslela si Daisa a vybehla hore do svojej izby. Hodila tašku na posteľ ani nepozrela tým smerom a hneď sadla za stôl písať si denník. V poslednom čase to bolo jej vykúpením lebo sa nemala komu zveriť. Všetci by z toho robili hneď veľké hallo. Ale niečo nebolo v poriadku. Namiesto toho aby denník ležal na svojom mieste na poličke bol položení na stole a bol otvorení. Ako keby ho niekto čítal. Ale kto?
„Ahoj.“ Ten hlas. Nie to nie je možné. Nemôže byť. Rýchlo sa otočila. Na jej posteli bol rozvalený ON.
„Čo tu robíš, Sasuke?“ neprítomne sa ho spýtala.
„Zbadal som ťa na mieste kde sme sa prvý raz stretli. Tak som si povedal, že ťa prídem pozrieť.“
„To si si ale vybral spôsob. Len tak sa zjavíš v mojej izbe. Ako sa opovažuješ potom všetkom mi ísť vôbec na oči?“ odpovedala pohŕdavo.
„Ako vidíš opovažujem. A to s jediného dôvodu. Že bez teba nemôžem žiť. To nie som ja. To je len škrupina bez duše.“
„A čo ja s tým? Dala som ti vtedy dostatočne najavo, že s tebou končím a nebude to inak ani dneska.“
„Neverím tomu, ak si vtedy neklamala a naozaj ma miluješ, prenesieš sa cez to čím som býval a čo som urobil.“ Týmto zasiahol ciel. Mal pravdu. Milovala ho a napriek tomu, že sa snažila presviedčať samu seba, že nie, stále ho miluje.
„Ja..ja...“ začala nesúvislo jachtať. „Ja...nemôžem. to čo si urobil mojej mame-“
„To som urobil pred vyše šestnástimi rokmi.“ Prerušil ju. „Ja viem, je to odporné a doteraz sa za to hanbím ale už je to dávno a vec, že ťa milujem, zmenila si mi život a hlavne zmenila si mňa a za to ti budem nadosmrti vďačný. Chcel som aby si to vedela.“ Už nesedel na posteli už stál a pozeral sa jej do očí. Pomaly kráčal smerom k nej a ona sa tomu nebránila svojím spôsobom bola šťastná, že ho vidí po takej dlhej dobe. Už bol pri nej a chytil jej veľmi jemne tvár do dlaní a pobozkal ju na pery. Cítila sa ako v raji, konečne ju mal v objatí po takej dlhej dobe ale v tej chvíli si uvedomila kto to je a čo urobil jej matke a odtrhla sa od neho.
„Ja nemôžem, aj keď veľmi by som chcela tak nemôžem.“
„Prečo? Ľúbiš ma, nie?“
„Áno.“
„A ja teba tiež tak v čom je problém?“
„V mojej matke, nezniesla by som pomyslenie čo by povedala keby-“
„Ak ťa má naozaj rada tak nás nechá. Ak chceš tak pôjdem hneď teraz za ňou o dovolenie.“
„Vážne?“
„Smrteľne vážne.“ To Daisu tak dojalo, že ho okamžite pobozkala, čo ho prekvapilo. Potom Sasuke nazbieral všetku odvahu čo mal a zišiel po schodoch dole do kuchyne. Sakure vypadol hrniec s jedlom z ruky a Naruto sa takmer zadusil ako mu zabehlo pivo. Po veeeeeeeeľmi dlhom rozhovore sa s tým nakoniec Naruto zo Sakurou zmierili, s kým bude chodiť ich dcéra aj keď mala veľmi prísne pravidlá ako večierka a podobne.