„Spravodlivá pomsta?!“ 14 – Tajomstvo démoskej dimenzie

14. kapitola : Tajomstvo démoskej dimenzie

Vyvolal dva klony a každému pridelil sekciu, ktorú prehľadá. Aj tak by si tu viacerí zavadzali. Hneď sa pustili do hľadania. Ako len nerád číta. No čo, stále lepšie ako niečo písať.
Napriek klonom to išlo veľmi pomaly.
Väčšinou tým textom a dokumentov nerozumel. Najprv prehľadávali kopy papierov. Nič zaujímavé však ani jeden nenašiel.
Prvá vec po toľkých papieroch, čo ho naozaj zaujala bol papier, ktorý po roztvorení mohol mať tak dva krát dva metre. Keď si ho prezrel z blízka, zistil, že je to mapa. Mapa Konohy. Boli tam vyznačené miesta ako knižnica, nemocnica, úkryty, ale boli tam aj bodky, ktoré mu nič nevraveli. Anbu základňa, hlavný zdroj pitnej vody, nejaká maličká väznica a podobné. Napríklad bodka s menom jeho otca určite nebola na cintoríne. Bolo to niekde v skalách. Ďaleko v skalách. Zaujímavé bolo to, že tam neviedla žiadna vyznačená cesta. Takisto ostatní Hokáge tiež neboli pochovaní na cintoríne. Prvý a Druhý boli hneď pri seba. No predpokladal, že tie hrobky sú prázdne. Orochimaru o nich musel vedieť.
A Tretí bol tu. Niekde pod touto budovou.
Tiež tu boli vyznačené chodbičky skrz skaly. Keďže ani jedna nebola verejnosti známa, museli byť supertajné. Napočítal ich štyri. Prechádzali až na koniec mapy, čo znamenalo, že vychádzajú za Konohou.
Ak by sa táto mapa dostala do rúk nepriateľa, je s Listovou amen.
Ešte raz ju rýchlo prebehol očami, poskladal, položil na miesto a pokračoval v hľadaní. O niekoľko minút našiel niečo ako ústavu Konohy.
Boli tu napísané zákazy, príkazy, nariadenia, ale aj tresty za jednotlivé zločiny. Dočítal sa, ako veľmi Piata riskuje, že ho tu pustila, nieto ešte nechala samého. Keby sa to dostalo vonku, mohlo by ju to stáť viac ako len post Hokáge. Ale on by na tom nebol oveľa lepšie.
Na poslednej stránke bol zoznam vecí, ktoré musí spĺňať potencionálny Hokáge.
Spolu pätnásť bodov. Skoro pri každom bola uvedená poznámka „Môže byť urobená výnimka.“. Len pri dvoch tento dodatok chýbal.

11. Hokáge nesmie mať na rukách krv počestného občana ani shinobiho Konohy.
a
14. Schopnosti Hokágeho prevyšujú schopnosti aspoň troch štvrtín všetkých Listových jouninov.

Rýchlo zväzok vrátil na pôvodne miesto a pustil sa do ďalšej kopy.
Práve sa mu zívlo tridsiaty tretí krát, keď sa konečne ozval jeden z klonov.
„Mám to!“
Pravý Naruto si od neho stránky, očividne vytrhnuté z knihy, vzal a poďakoval sa klonom sa spoluprácu. Tí sa okamžite zrušili.
Odstavil bokom údaje, ktoré sa mu nehrnuli do hlavy a plne sa sústredil na objav.
Hneď ako si prečítal prvú vetu vedel, že je to ono. Vytiahol knihu a preistotu k nej prirovnal stránky. Sedeli ako uliate.
Vložil ju aj so stránkami do vrecka a otočil sa na odchod.
Zabudol však, že jediná prístupová cesta je PORIADNE zatvorená. Rýchlo začal preskúmavať mechanizmus. Musel byť spôsob ako sa dostať von.
Dierka na Hokágeho prst zvnútra nebola, takže musela existovať iná cesta.
Všetky zámky boli popretkávané hadičkami, v ktorý prúdila číra chakry. Skúsil do nej vpustiť trochu svojej. Dvere však nijako nezareagovali.
Poriadne sa poobzeral okolo seba. Žiadny veľký do oči bijúci nápis VÝCHOD nevidel.
Žeby nakoniec predsa len použil Rasengan?
Bola ešte jedna možnosť. Premiestniť sa. Sústredil sa na svoju izbu a snažil sa nahromadiť dostatok chakry. Lenže vždy keď už o skoro mal, chakra mu zrazu zmizla. Niečo ju vysávalo.
Naštvane podišiel k dverám a silno zabúchal.
„Otvorte!“ zakričal.
Ticho však úplne pohltilo jeho rev.
Už začínal panikáriť, keď sa odrazu dvere samé od seba otvorili.
Naruto natešene vybehol z miestnosti a zabuchol za sebou. Potom si zhlboka vydýchol a nedôverčivo si premeral tie dvere.
„Tam už v živote nevkročím.“ povedal si a nechal záhadu tajnej izby tak.
Vyšiel po schodoch nahor, keď zistil, že stojí na rázcestí. Nemal šajnu kadiaľ sa sem dostal a ani nechcel blúdiť ďalšie hodiny.
„Hirashin no jutsu!“
Doma si zapálil, vytiahol knihu a žmurkajúc si začal čítať zložitý proces transportu chvostových démonov preč zo sveta shinobi.

Ráno sa prebudil do slnečného rána s nosom nalepeným na knihe. Len malátne si spomínal na včerajšok. Tušil, že zaspal pri čítaní. Bol si však istý, že knihu dočítal.
Teraz už poznal tajomstvo chvostových démonov. Ale nevedel, ako ich ma dostať do tej ich prekliatej dimenzie bez strát na životoch.
A ďalší problém, ktorý si vzápätí uvedomil bol, že portál sa dá otvoriť len raz za sto rokov.
Dozvedel sa, že presne pred sto rokmi boli na tento svet neznámym ninjom vpustení. A zajtra je deň, kedy do západu slnka môžu byť poslaní späť. Ak to stihne, bude to zázrak. Avšak najprv musí prísť na to, ako otvoriť portál na prechod. Keď sa to nepodarí, ďalšia šanca sa naskytne až o ďalšie storočie. Ktovie koľko shinobi ešte padne kvôli tým monštrám.
Ťarbavo vstal z postele a šiel si nachystať raňajky.
No skôr obed. Keďže bol skoro do rána hore, musel to doobeda dohnať. Bolo o desať dvanásť. Pomaly sa najedol a potom šiel rovnakým tempom pod sprchu.
Celú dobu premýšľal, čo povie Kyuubimu. Predpokladal, že ešte dnes si ho k sebe zavolá a on mu musí dať odpovede. Lenže aké, keď nevedel ako to urobiť? Jasné, bol ochotný obetovať život za svet bez sporov, ale ak by sa to nepodarilo, zomrie úplne zbytočne. Možno Kyuubi bude poznať odpovede. Veď je najsilnejší z démonov. A keď ani on nie, tak potom.....
Z myšlienok ho vyrušilo naliehavé klopanie na vchodové dvere. Rýchlo zo seba zmyl šampón, obliekol si tričko a kraťasy a zanechávajúc mokré stopy sa ponáhľal k dverám, do ktorých dotyčný neprestajne búchal.
Vo dverách stála zadýchaná Sakura. Keď ho uvidela ihneď spustila.
„Musíš ísť so mnou. Sasuke je zranený. Niekto ho napadol...“
„Čože?“ hľadel na ňu nechápavo, zatiaľ čo si otrepal vlasy od stekajúcej vody.
„Poď, je v nemocnici. Neviem či bude v poriadku, ak mu nepomôžeš. Tvoje schopnosti...“ vysvetlila rýchlo.
„Ideme.“ zavelil Naruto a náhlili sa do nemocnice.

Vošli do menšej miestnosti, kde ležal Sasuke. Naštvane si ich premeral.
„Vravel som ti, že to prežijem.“ precedil smerom k Sakure.
Naruto na prvý pohľad nevidel nič vážne, len ruku zaviazanú v hrubých obväzoch. Prišiel bližšie k jeho posteli nespúšťajúc oči z ruky.
„Čo s ňou má?“ opýtal sa priamo Sakury.
„Hlboká rezná rana. Akonáhle sme sa pokúsili dať mu obväzy dole, začal krvácať ako divý. Preto má toľko vrstiev. Rýchlo to presiaka. Bojím sa, že napriek obväzom vykrváca.“ odpovedala poloprofesionálne.
Mala pravdu. Krv už začala presakovať aj cez najnovšiu vrstvu obväzov.
„Skúšala si mu to zahojiť lekárskym ninjutsu?“ spýtal sa po chvíli.
„Jasné, lenže pokiaľ by sa mi to podarilo, neprežil by.“ vysvetlila so strachom v očiach.
Ešte len pred týždňom tu takto ležal Naruto. Nebolo isté či prežije. Ale celkovo mal Sasuke oveľa väčšie šance. Lenže keď dostane zápal, bude do dvoch dni na sto percent mŕtvy. To ho má tak skoro zase stratiť? Navždy?
„Nič mi nie je, jasné? Je to len škrabanec.“ naudržal sa Sasuke a naštvane si odfrkol, keď videl, že ma Sakura slzy na krajíčku.
„Áno. Škrabanec, ktorý ťa môže zabiť.“ neodpustil si Naruto a vynútil si Sasukeho pohľad.
„Dokážeš to spraviť?“ spýtal sa s hlbokých výdychom.
„Skúsim to. Ak to bude takto pokračovať, vykrvácaš tak či tak. Sakura-chan, mohla by si mu dať dolu tie obväzy?“
„Ale Naruto, si si istý...“
„Sakura, ver mu predsa. Naruto ma chce zachrániť rovnako ako ty.“ prerušil ju jemne Sasuke.
Sakura nemo prikývla a začala odmotávať tu masu. Naruto jej asistoval tým, že hádzal zakrvavené obväzy do umývadla a bol pripravený kedykoľvek zasiahnuť.
Tiež mu bolo divné, že tu nie je žiadna zdravotná sestra a že Sasukeho neprezrela sama Hokáge. A kto mu to zrazenie spôsobil? Žeby niekto z Akatsuki?
„Ten je posledný.“ ukázala Sakura na ruku, z ktorej na zem rýchlo padali kvapky krvi.
Sasukeho tvár už mala nezdravý odtieň bledej. Musel doteraz stratiť jeden alebo aj dva litre krvi.
Opatrne mu nastavil ruku do vodorovnej polohy a začal postupne odmotávať posledný obväz. Sasukeho zaťaté zuby si radšej nevšímal.
Rana, ktorú uvidel bola neskutočná. Tiahla sa od ramena až po zápästie a siahala až do kosti. Obdivoval Sasukeho, že to tak trpiteľský znáša. Musel mať hrozné bolesti.
Priložil dlane k ramenu a sústredil sa. So zavretými očami pomaly postupoval smerom k zápästiu. Keď cítil, že dosiahol svoj cieľ, otvoril oči.
Pohľad mu padol na zdravú končatinu. Tenučká jazva okolo zápästia hovorila za všetko.
Sakura sa nad tým zázrakom pousmiala a vrhla sa Narutovi okolo krku.
„Musíš veľa piť, aby sa ti do zajtra stihla doplniť krv. Inak nejdeš.“ varoval Sasukeho, ktorý sa zmohol len na slabý úsmev a slovíčko ďakujem.
Umyl si ruky od krvi a otočil sa k Sakure s otázkou v očiach.
„Tak čo sa stalo?“ vyzvedal.
„No boli sme so Sasukem na cvičisku a ....“
Zrazu pocítil náhly pokles energie. Obraz pred očami sa mu začal rozmazávať, zakrútila sa mu hlava a následne prestal vnímať všetko, vrátane Sakuriných slov.