Renji Hagane – Cesta ninju 8.: Stará láska nikdy nezhrdzavie

Uplynuli roky a ja, Renji Hagane som konečne dostal svoj tým. Prijal som do neho aj svoju sestru, a tak sa Naki-chan stala členkou môjho genínskeho týmu. Okrem iných aj Kumomaru Iroito, výstredný chlapec a mlčanlivý Yusuke Nakazaki. Naki-chan som učil trochu dlhšie, a preto bolo pochopiteľné, že techniky ovládala najlepšie. Za tie roky sa zmenilo mnoho vecí. Kusen zomrela na jednej z misií a spôsob jej smrti pripomínal smrť toho ninju, ktorého sme vtedy našli neďaleko Listovej. Stále som mal v mysli výraz jeho tváre, ale za tie roky už sme sa s ničím podobným nestretli. Napriek tomu mi niečo hovorí, že to bol len vrchol ľadovca a že sa chystá niečo veľké. Akurát som trénoval so svojim týmom.
„Renji-sensei, budeme tu ešte dlho?“, spýtal sa Kumomaru.
„Chuunínske skúšky sú už za dverami a vy sa musíte dostať do formy.“, potom som a obzrel za Yusukem, „pozri sa na Yusukeho. Ten trénuje bez rečí.“
„Ale Yusuke je predsa čudný.“
„Toto nehovor! Yusuke je určite rovnako dobrý ako ty.“
„Nechajte ho Renji-sensei, má pravdu. Som čudný.“, ozval sa Yusuke.
„Ale ty na sebe pracuješ a Kumomaru len hovorí. Aj on by mal hlavne trénovať a nechať v boji aj dušu.“, potom som sa otočil aj k Yusukemu.
„Len tak ďalej ide ti to.“
Vyzeralo to doslova idylicky a zdalo sa, že som sa úlohy senseia zhostil dobre. Naki-chan ale nemá najlepšie pocity z poslednej misie. Našou úlohou bolo sprevádzať istého obchodníka do jeho dediny neďaleko mesta Tanzaku, kde musel vybaviť určitý obchod. Misiu sme ale nesplnili, pretože vysvitlo, že tento muž spolupracuje s Akatsuki a zotročuje ľudí, ženy, dokonca aj malé deti. Vybojovali sme dlhý a ťažký boj, ale zvíťazili sme a všetci z môjho týmu prežili a dokonca sme aj tých ľudí oslobodili z otroctva a obchodník pyká za svoje činy vo väzení neďaleko Piesočnej. Čo sa týka zotročených ľudí, členovia spojenectva sa už o nich starajú a zopár ich máme aj tu v Skalnej. Ale na Naki-chan to nechalo hlbokú jazvu na duši. Bolo pre ňu zdrvujúce vidieť deti v jej veku otrocky pracovať. Je citlivá, je skoro ako ona. Áno ani po rokoch som na ňu nemohol zabudnúť. Mám už 24 rokov, ona by mala mať 22. Možno má aj ona nejaký genínsky tým, možno sa vydala a má už dieťa alebo...neviem. Vlnilo sa mi hlavou množstvo možností, ale jediné v čo som dúfal, je jej šťastie. Teším sa keď opäť zavítam do Konohy v čase chuunínskych skúšok. Znova sa s ňou zídem a dúfam že uvidím, že je šťastná. Už by som nestrpel ďalšie slzy na jej tvári a najmä potom čo som počul, že pred mojim príchodom taká nebývala. A ešte sa teším na Kakashiho. Aj on bude určite rád keď ma uvidí. Bol to len jediný mesiac môjho života, ale stále ho mám vrytý do pamäte. Spomínam na to, akoby to bolo len včera. Pozriem sa na pramienok jej vlasov, ktorý mi dala a spomeniem si na časy keď som tie vlasy cítil na svojej tvári, vo svojich rukách. Myslím na ňu až príliš často. Niekedy som až príliš zasnený, ale kedy som taký nebýval? Možno preto si neviem nikoho nájsť. V mojich spomienkach ma prerušil Sema-sensei.
„Tak čo ako sa ti darí?“, spýtal sa.
„No zatiaľ im to ide. Počínajú si lepšie ako ja v ich veku.“
„Tvoja situácia bola trochu zložitejšia kvôli tej chorobe, ktorá postihla celú Skalnú.“
„Sema-sensei, myslíte si, že som svoj tým vycvičil dobre?“, potom položil svoju ruku na moje plece, ako keby chcel povedať niečo múdre a poučné.
„No zatiaľ ti to ide. Len tak ďalej.“, povedal, čo ma trochu prekvapilo, „keď skončíš, prídi na šálku čaju.“
„Jasné ako vždy.“, potom som sa už iba rozlúčil a Sema-sensei si išiel po svojom.

Bol predvečer nášho odchodu na chuunínke skúšky. Akoby to bol paradox, ale opäť som nemohol spať. Mal som pocit, že som sa vrátil v čase. Tsuchikage mi ale poslal odkaz, že sa mám k nemu dostaviť. Prešiel som teda okolo a vstúpil dnu.
„Posaď sa, Renji.“, sadol som si teda.
„Je niečo dôležité, čo mi chcete povedať Tsuchikage-sama?“
„Ani ty nemôžeš spať?“
„Nie, nemôžem.“
„Tvoj otec toho tiež veľa nenaspal. Ale to väčšinou len preto, lebo chcel byť stále ostražitý.“
„Vtedy bola predsa vojna shinobi, každý bol ostražitý.“
„Náš sensei mu preto dával extra tréning, lebo si myslel, že keď ovláda kekkei-genkai, tak nemusí toľko trénovať.“, s úsmevom poznamenal Tsuchikage, „a preto dúfam, že ty svoj tým trénuješ dobre a tým namysleným ninjom z Listovej to ukážeš.“
„Buďte si istý, že na nás nezabudnú.“
„To rád počujem, ale cesta je dlhá a nebezpečná. Myslíš si, že ju tvoji žiaci zvládnu?“, v tom som sa postavil.
„Nepochybujem o tom! Svojmu týmu plne dôverujem a verím, že predvedú to najlepšie čo vedia.“
„Dobre. Môžeš odísť a veľa šťastia.“
Potom som opustil budovu Tsuchikageho a odobral sa domov. Myslel som, že zaspím aspoň na pár hodín, čo sa mi aj podarilo.

Ráno ma ale trochu bolel krk, pretože som spal v kresle. Nevedel som sa dočkať toho, keď znovu uvidím starých priateľov. Pred bránou som sa stretol so svojim týmom.
„Tak, dúfam, že ste sa dobre vyspali, pretože dnes už na vás nikto nebude milý, nikto vám nepodá pomocnú ruku. Budete musieť dôverovať len jeden druhému. Musíte si veriť tak, že jeden pre druhého by ste boli schopní obetovať aj vlastný život. Osud vám podal ruku, je na vás či sa jej chytíte. Tak vyrážame!“
Moji študenti sa dosť ponáhľali išli sme bez prestávky takmer 16 hodín. Do Listovej sme prišli večer. Ubytovali sme sa tam, kde sa zvykli ubytovávať účastníci skúšok. Po dobrom a dlhom odpočinku sme ale mali deň sklz. Na druhý deň som bol teda podať prihlášky na skúšky a bežal som si poobzerať Listovú. Moje kroky viedli ako prvé do budovy Hokage. Cestu som si zapamätal, ale čo ma prekvapilo bol ten, koho som našiel sedieť v kancelárií. Už spoza dverí som počul nejaké slová.
„Hanako-chan, no tak to pusti. To sú tatkove papiere...no Hanako...ale...dattebayo...“
Zrazu sa objavil mladý chunnin a oslovil ma.
„Rokudaime-sama má teraz veľa práce, nebude rád keď ho vyrušíte.“
„Ale nehovor, myslím si, že ma rád uvidí.“, neváhal som a otvoril dvere. Zdalo sa, že nevie, že som to ja. Jediné čo mi udrelo do očí bol ten neporiadok. Hokage sa akurát pozeral z okna a tak nevedel kto som.
„Posaďte sa hneď sa vám budem venovať...no tak Hanako poď k ockovi.“, zobral si na ruky malé blonďavé dievčatko s bielymi očami, potom sa otočil aj on.
„Tak, čo by ste rád?“, spýtal sa ma, „no tak moment. Tá tvár mi je akási povedomá...ty musíš byť ten...nooo...“
„Renji?“, napovedal som mu.
„No jasné Renji. Pred pár rokmi si nám tu bol pomáhať. Tak ty si sensei? No to ma podrž.“
„A ty si Hokage a ako vidím, nie je to jediná nová vec.“
„Hehe...toto malé zlato je Hanako. Je to moja dcéra, teda moja a Hinatina.“
„Ako k tomu došlo?“
„Obom nám niečo došlo, teda mne a slovo dalo slovo, dva roky potom čo si odišiel sme sa zobrali a teraz máme dcéru...Hanako to bolí...aaau...zavolám mamičku!“
„Teda to bolo fakt rýchlo.“, pomyslel som si, „je fakt rozkošná.“, dodal som.
„Tak ty si prihlásil svoj tým na skúšky čo...Hanako mamička je už na ceste.“
„Áno verím im. Snáď mi neurobia hanbu.“
„Renji-san, rád by som pokecal, ale mám tu kopu povinností.“
„Jasné, nebudem ťa už rušiť, a povedz mi, ako sa má Ino-chan?“
„Ino? No viac ti o tom povie Sakura-chan. Nájdeš ju v nemocnici.“
„Arigatou.“, opustil som teda kanceláriu a odobral som sa do nemocnice. Čakal som tam asi päť minút a po chvíli som zbadal ružovlasú kunoichi. Prechádzala chodbou, a tak som ju oslovil.
„Sakura-san, pamätáš si ma?“
„No jasné...Renji, však?“
„Áno, to som ja.“
„Čo tu robíš? Sú to snáď roky.“
„Máš pravdu. Presnejšie štyri. Máš trochu času? Mám kopu otázok.“
„Ale iste akurát idem domov, lebo sa mi skončila služba. Zájdeme na ramen, čo ty na to?“
„To beriem.“

Vybrali sme sa so Sakurou na ramen. Mal som toľko otázok, a ona bola jediná, ktorá poznala Ino-chan lepšie, než ktokoľvek iný.
„Tak, začni ty. Čo tu robíš?“
„Dostal som konečne svoj tým a som tu na chunnískych skúškach.“
„No trochu si sa zmenil...“, začala sa smiať.
„Jasné, ak narážaš na to strnisko, zabudol som sa oholiť.“
„Náhodou ti to pristane.“
„Ozaj? No tak vďaka.“, skromne som poďakoval, „mimochodom, videl som už Rokudaimeho.“
„Vyzerá to, že toto Narutovi pomôže dospieť a čo hovoríš na Hanako? Je rozkošná nie? Som jej krstná mama.“
„Tak to ti gratulujem. Stále sa sama pretĺkaš životom?“
„Nuž hej.“, dodala smutne, „momentálne nemám veľa času a navyše sa starám o Tsunade-sama, keďže odišla do dôchodku. A čo ty?“
„Som na tom rovnako.“
„Stále myslíš na Ino?“
„Áno. Na to sa nedá zabudnúť a keď už je o nej reč, ako sa má?“
„V nemocnici robí na plný úväzok a na polovičný v kvetinárstve. Ale dosť času trávi aj tam ,aj tam.“
„Myslíš, že jej nebude vadiť keď sa tam ukážem?“
„Práve naopak. Určite sa poteší.“
„No dobre. Tak ja teda idem za ňou. Zatiaľ sa maj.“

Opustil som Ichiraku ramen a vybral sa do kvetinárstva. Tam som ju uvidel. Takmer sa nezmenila. Stala sa viac ženou. To najmä po stránke výzoru. Usmievala sa, keď brala do rúk kyticu za kyticou.
Ba som si myslel, že na mňa dokonca zabudla. Vybral som sa nenápadne smerom k stánku a chcel som to poňať trochu žartovne.
„Ohayo, prosím si jeden oceľový kvet.“, čakal som, čo sa stane.
„Momentíček, aký? Oceľový...“, vtedy sa niečo stalo. Stála tam ako socha. Vedel som, že si spomenula.
„Renji-kun?“, spýtala sa opatrne.
„Ahoj, Ino-chan.“, potom skoro prevalila celý stánok a silno ma objala. Bol to nepopísateľný pocit opäť ju cítiť. Jej ruky, jej vlasy.
„Neverila som, že...“
„Ale veď som ti to predsa hovoril. A preto nikdy nikomu nehovor „zbohom“.“
„Ako sa máš?“, spýtala sa ma.
„Celkom to ujde. Konečne som dostal aj ja svoj tým genínov s sú pripravení na chunnísku skúšku. A čo ty? Si šťastná?“
„Ale áno, som. Sai sa konečne stará aj o mňa a nie o svoje povinnosti. Mám taký dojem, že som ho zmenila.“
„Ale aj ty si sa zmenila. Pribrala si však?“, poznamenal som trochu uštipačne keď som ju chytil okolo jej drieku.
„Prestaň. Veď som bola ako kosť a koža.“
„Takže si konečne dala na slová tvojej matky. Si krásna.“
„Ale veď to nie je až taký dlhý čas.“
„Štyri roky sú štyri roky.“, dodal som.
„Neprejdeme sa spolu?“, navrhla.
„Máš tu veľa práce a ja som ťa vyrušil...“
„To je maličkosť...mami, môžeš poslať niekoho, aby to tu zobral za mňa?“, zakričala dozadu.
„Dobre, ale nebuď dlho.“, ozvalo sa.
Vybrali sme sa na staré známe miesto. Bolo vidno, že ten park bol trochu zanedbaný, ale stále vyzeral rovnako. Vtedy som si uvedomil, že tie štyri roky nie sú až taká dlhá doba.
„Pamätáš si na to?“, nadhodila Ino, a pritom sme sa držali za ruky ako pubertiaci.
„Ako by som mohol zabudnúť? Viem si vybaviť každý detail. Na to sa nedalo len tak zabudnúť.“
„Vlastne už vtedy keď si prišiel, si po mne hádzal pohľady.“
„Ty si si to všimla? Mal som dojem, že rozmýšľaš nad niečim iným.“, poznamenal som s úsmevom.
„Bol si vlastne prvý, kto sa tak zatváril, keď ma uvidel.“
„Máš pravdu. Totálne som sa do teba zabuchol.“, zastavili sme sa.
„Máš ten prameň vlasov, ktorý som ti dala?“
„Samozrejme. Chránil som ho ako oko v hlave.“, potom som ho vybral z malej škatuľky z batohu, „každý deň som ho mal pri sebe, aby mi pripomínal teba. A čo ty a moja kvetina?“
„Bolo mi až zvláštne že nezhrdzavela. Ako si ju urobil?“
„No predsa svojim kekkei-genkai.“
„Ahaa...ale potom ťa vždy boleli ruky.“
„Vtedy nie. Myslel som pri tom na teba a vtedy som bolesť necítil. Vybavil som si úsmev na tvojej tvári.“
„Sai dokonca trvá na tom, aby ostal na svojom mieste. Viem, že si mu niečo povedal.“
„Len som podhodil pár faktov, ale ostatné bolo už na ňom. Som rád, že aj on ťa má rád.“
„Bohužiaľ, Sai vždy ostane len Saiom.“, povedala posmutnene.
„A čo Sasuke?“
„Takže ti to Shikamaru povedal.“
„Áno, už vtedy.“
„Bola som vtedy naivná malá hus, ktorá si myslela, že každý ju bude obdivovať, ale Sasuke mi dal pocítiť, že nie je všetko také ľahké ako sa zdá. Žije len pre pomstu a je nepriateľom Konohy. Len Naruto si stále myslí, že ho môže priviesť späť, aj keď väčšina jouninov bola za jeho likvidáciu.“
„Takže sa z neho stal hľadaný ninja. Smutný osud.“
„Je to dlhý a zložitý príbeh. Sakura-chan si kvôli nemu už pretrpela hocičo.“
„To je mi ľúto. Mala by si niekoho nájsť.“
„A čo sestra? Ako sa má?“
„Môžem ti ju aj ukázať, ale uvidíš ju až pri chunnískych skúškach, strašne sa drie s tréningom.“
„Pochopiteľne...“
„Stalo sa toho celkom dosť. Ale jedno je isté, že moje city k tebe sa nezmenili.“
„...“
„Povedal som ti predsa, že ťa vždy budem milovať.“
„Teraz je to trochu zložitejšie...“, povedala neisto uhnúc mi pohľadom.
„Iste...Sai...Pôjdem pozdraviť aj jeho, ale povedz čo sa stalo za ten čas okrem toho, že Naruto je Hokage? A čo je s Kakashi-sanom?“
„Má sa dobre. Venuje sa svojím koníčkom a stále súperí s Gai-senseiom.“
„Gai-sensei? Kto to je?“
„Jeho učňom je Rock Lee, ten má niečo dočinenia s chunnínskymi skúškami.“
„Moment. Nie je to chlapík s krátkymi vlasmi a hustým obočím?“
„Áno, to je on.“, poznamenala so smiechom.
„A čo Shikamaru?“
„Niečo ti poviem, ale nikomu nepovedz, že som ti to povedala...“
„Čestné slovo...“, potom sa nahla k môjmu uchu.
„Shikamaru má byť prvým skúšajúcim na chunnínskych skúškach.“
„To vážne? Dúfam, že ich tam aspoň riadne povarí.“
„No tak to pochybujem. Je to jeden z tých, čo majú všetko na háku a za tento post sa vraj prihovoril jeho otec.“
„Ale je to vraj jeden z najlepších ninjov v dedine.“
„Možno by bol on teraz Hokage, ale jeho lenivosť a bezstarostnosť nad tým zvíťazila.“
„Ahaaa...takže takto je to teda.“
„Veď vieš. Je už taký.“
Išli sme spolu okolo obchodu a akurát stadiaľ vychádzal Sai.
„Ino-chan, mohla by si nás nechať so Saiom samých? Potrebujeme sa porozprávať medzi štyrmi očami.“
„Dobre teda. Tak zatiaľ.“, a Ino-chan od nás odišla. Sai mi pripadal naozaj trochu iný. Zdalo sa mi, že tých psychologických kníh už prečítal dosť.