„Spravodlivá pomsta?!“ 13 – Kde začať?

13. kapitola : Kde začať?

Boj začal. Naruto sa s ľahkosťou vyhýbal všetkým úderom. Chvíľu to vyzeralo, že ho konečne trafia, ale on si zmizol a objavil sa hneď za nimi. Ešteže sa včas stihli uhnúť, lebo by sa trafili navzájom.
„Byakugan!!!“ zvolali naraz.
Obaja sa zastavili a zarazene pozerali na Naruta.
Ten sa na nich nepekne uškrnul.
„Skončili ste?“ spýtal sa so smiechom.
Sakura tiež nechápavo pozorovala túto situáciu. Jediný Sasuke vedel o čo ide.
„To robí jeho kekkei-genkai. Je to zbytočné. Sám som sa presvedčil, že naňho očné techniky nefungujú.“ vysvetlil.
„Pravda. Ďakujem Sasuke.“ prikyvoval Naruto.
„Presne pre toto som vám vravel, že nie som pre vás vhodný súper.“
Neji zaťal päste a vypol Byakugan.
„Počul som o takej vlastnosti. Ale netušil som, že ju ešte niekto má.“ precedil.
„Zabaľ to Hinata. Bez byakuganu ho nemáme šancu poraziť ani keby sme bojovali obaja.“ povedal sesternici.
„Ja som ti hovorila, že s ním niečo nie je v poriadku. Vtedy v lese som ho vôbec nevidela. A aj teraz vidím všetko okrem neho. Ale kvôli tomu to nemôžeme vzdať. Predsa sme ho vyzvali....“
„Bez byakuganu by si možno porazila chunina, ale jounina asi ťažko. A okrem toho Naruto porazil sám Sasukeho aj Sakuru. Nemali by sme šancu.“
„Ale...“
„Počkajte, to akože Naruta vôbec nevidíte? Veď ja ho vidím a Sasuke ho s sharinganom tiež videl.“ nechápala Sakura.
„Byakugan je niečo úplne iné ako obyčajné oko. Celé naše kekkei-genkai sa sústredí iba v ňom. Je to akoby výmena oči. Sasukeho sharingan nie sú len očné techniky, ale náš byakugan áno.“ vysvetľovala Hinata.
„Takže koniec? A ja som sa tešil na úžasný boj.“ sťažoval si Sasuke.
„A nemôžeš to zrušiť?“ napadlo Hinate.
„Teraz už nie. Mne to neprekáža a za ten rok sa to už stalo mojou súčasťou.“ pokrčil blondiak plecami a sadol sa na zem.
Ostatní ho napodobnili a prisadli si.
Niekoľko minút nikto nič nevravel. Nemo hľadeli do prázdna a nechali znieť len zvuky žblnkotajuceho potoka a cvrlikania cvrčkov.
„Hm...Naruto, nepovedal by si nám, čo si robil celý ten rok? Ak to nie je tajné, tak potom....“
„Ale bude to rychlovka.“ prerušil Sakuru a spýtavo prebehol očami po svojich priateľoch.
Všetci okrem Nejiho sa usmiali. Ten bol ešte stále namosúrený z toho „boja“.
„Tak kde začať ...... no odišiel som z Konohy.“ uškrnul sa „Ako som povedal, šiel som hľadať Sasukeho. Najprv som nevedel kam ísť, ale potom som si spomenul na obálku, ktorú som dostal od Itachiho. Bolo v nej meno a adresa jednej osoby. Tak som sa vydal za tým človekom. Keď sa mi ho konečne podarilo nájsť, zistil som, že je to jeden starý muž, ktorý ma ihneď spoznal, aj keď ja som ho v živote nevidel. To on ma naučil bojovať s katanou. A nielen to. Pomohol my aj s nejakými technikami a hlavne mi dal radu ako vždy a všade nájsť Sasukeho. U toho muža som strávil takmer pol roka, kým mi nepovedal, že už ma nemá čo naučiť. Vtedy som sa rozhodol navštíviť našich priateľov v Piesočnej. Tam som ako čestný hosť Kazekageho strávil týždeň. Dosť som sa tam nudil, lebo som nebol zvyknutý nič nerobiť. A potom .... potom som sa už len túlal a trénoval.“ dorozprával a čakal na otázku od Sasukeho.
„Ako si ma našiel?“ spýtal sa okamžite.
„Tajomstvo.“ uškrnul sa tajomne Uzumaki. „Možno ti to raz poviem.“ dodal so smiechom.
„A ten muž, čo ťa trénoval....“ pýtala sa opatrne Sakura.
„Je mŕtvy.“ dokončil za ňu s pochmúrnym výrazom.
„Ľudia mi povedali, že ho zabili Akatsuki, keď sa k ním odmietol pridať. Napriek svojmu veku bol silný. Veľmi silný. Netuším ako sa im ho podarilo poraziť.“ zamrmlal nenávistne.
Ruky zaboril tak silno do zeme až mu z nechtov stekali pramienky krvi.
Sasuke sa posunul o milimeter dozadu. Vždy to robil, keď sa viedla reč o Akatsuki.
Hanbil sa za seba. Nezaslúži si takých skvelých priateľov ako sú Naruto a Sakura. Ale aj všetci ostatní vyzerali byť radi, že je späť. Aj keď možno len kvôli Narutovi. On bol priateľ každého koho stretol.
„Ehm...Naruto, a čo Futton: Rasen Shuriken?“ snažila sa Sakura priviesť na iné myšlienky.
Narutovi sa na tvári objavil nový úsmev. Víťazoslávny.
„Pamätáš sa na najnovšie Sasukeho chidory? Je v tom manipulácia, ale aj podstata bleskovej a ohnivej chakry zároveň. V tom mojom rasengane boli len manipulácie bleskovej, ohnivej a veternej chakry. Ak by tam boli aj podstaty, šľahali by z neho blesky, plamene ohňa a vírilo by okolo neho tornádo. Ale je to príliš nebezpečné. A okrem toho na to spotrebujem obrovské množstvo chakry. Ale je to určite účinnejšie ako Fuuton: Rasen Shuriken.“ vysvetlil s úsmevom.
Všetci prítomní vyjavene čumeli na Naruta, ako o takomto jutsu môže rozprávať akoby to bola hračka.
Hlavne Sasuke bol z toho preč. Jeho jutsu je stopercentne smrteľné. Ani Naruto by ho neprežil, keby nebolo liečivej schopnosti Kyuubiho. Čo sa potom stane nepriateľovi ak ho Naruto zasiahne týmto?
Zrazu sa blondiak postavil.
„Zabudol som, že musím ísť ešte za Hokáge. Bude tam ešte, že? Tak dobrú noc!“ zamával Uzumaki a vykročil vpred.
Musel zájsť za Hokáge. A to nielen kvôli misii.

„Ďalej!“ zahučala Piata.
„Dobrý večer.“ pozdravil, čím si vynútil Tsunadinu pozornosť.
Mal by byť slušný, ak chce, aby mu vyhovela.
„Prišiel som ti odovzdať zoznam ľudí, ktorí sa rozhodli nadobro skoncovať s Akatsuki.“ hovoril zatiaľ čo jej podával papier popísaný jeho škrabopisom.
„Takže nakoniec sedem.“ zamumlala Piata.
„Pozajtra odchádzate však?“
„Ráno o šiestej. Ale prišiel som ešte kvôli jednej dôležitej veci. Mám jednu veľkú prosbu. Vieš, že keď sa nám podarí zneškodniť Akatsuki prevezmeme zodpovednosť za démonov. A ja...vlastne ...no mal som nápad, aby sme ich poslali tam kam patria.“ preglgol.
Hokáge naňho vytreštila oči.
„Myslíš do ich dimenzie? Ale veď to je nemožné! A keby to aj nejako šlo, ich sprievodca by tam ostal uväznený!“ vyhŕkla prekvapená už len tým, že o existencii tej dimenzie Naruto vie.
Myslela si, že od Kyuubiho, pokiaľ jej nepoložil na stôl knihu.
„Bola v krabici po mojom otcovi. Študoval som ju dosť dlho, kým som všetko nepochopil. Píše sa tu o svete démonov, ako sa tu dostali a čo všetko dokážu. Spomína sa tu aj, že je nejaký náročný spôsob ako ich dostať späť. Lenže na tom mieste chýba devätnásť stránok s odkazom, že je to tajné a prístup k ním ma len Hokáge. Ja si to potrebujem dočítať!“ vysvetlil odhodlane.
Tsunade sa neveriacky pozerala na obálku knihy.
„Myslela som, že zhorela pri požiari v knižnici.“ mrmlala si nespúšťajúc oči z knihy.
„Piata! Ja potrebujem tie stránky. A to ešte pred tým než odídeme na misiu!“ zahulákal na ňu.
Tsunade sa rýchlo spamätala z počiatočného šoku.
„To nemôžem. Ak je to v zakázanej sekcii, nemôžem ti to len tak dať. Môže to obsahovať veci, ktoré by niekto mohol zneužiť a ...“
„Vyzerám na to, že chcem ovládnuť svet? Ako inak sa ich zbavíme?“ prerušil ju a naštvane čakal na odpoveď.
„To netuším. Nemusím sa ich zbaviť....“ zahryzla si do pery vedomá čo práve naznačila.
„Máš pravdu.“ zaiskrilo nebezpečne v blondiakových modrých očiach.
„Necháme si ich. Spravíme si ďalších ôsmych Jinchuriky a budeme ich držať pod zámkom.“ zavrčal.
„Tak som to nemyslela.“ ospravedlňovala sa Hokáge.
Na chvíľu zabudla, s kým hovorí. S posledným Jinchurkim. Veď už to bol skoro dospelý muž. Ale po rane, vždy ostane jazva.
„Ak sa ostatné zeme dozvedia, že Zem Ohňa vlastní všetkých démonov, vypukne vojna. A presne tomu sa predsa snažím zabrániť. Preto ich chcem poslať späť. Tebe by sa tiež nepáčilo byť uväznenej v neznámom svete.“ prehováral ju o čosi kľudnejšie, ale stále so zaťatými zubami.
Tsunade chytila pero a začala si niečo písať.
Naruto trpezlivo čakal na jej odpoveď. Vedel, že teraz hľadá iné riešenia. Po niekoľkých minútach sa dočkal.
„Ok, vyhral si.“ prudko vstala od stola, chytila ho za rukáv a bez zľutovania ťahala za sebou.
„Kde to ideme?“
„Ticho!“ zavrčala. „ Je noc. Všetko počuť. Ak sa niekto dozvie, že si tam bol, budem mať problémy. Z terajších shinobi Listovej, ak nepočítam radu Starších, o tom mieste vedia iba Sakura a Shizune. Ale dnu nikdy neboli. Pustím ťa tam len preto, lebo netuším kde to hľadať a bolo by podozrivé keby som sa len tak vyparila. Najprv mi však musíš prisahať, že nebudeš čítať nič čo nemusíš a o informáciách, ktoré sa dozvieš bez môjho vedomia nikomu nepovieš. Tiež si okrem tých stránok nesmieš nič odniesť. Varujem ťa ... trestom ja poprava.“ varovala ho prísne Piata.
Asi o dve minúty zastavili pred čiernymi dverami, ktoré boli niekde v podzemí. Miesto kľúčovej dierky tam bola okrúhla diera v priemere asi centimeter a pol.
Dvere neboli zo železa, ale ani z dreva. Na prvý pohľad však vyzerali veľmi pevne.
Hokáge strčila prst do tej dierky. Začul cvaknúť možno aj dvadsať zámkov a dvere sa potichu otvorili.
„Reaguje to výlučne na chakru Hokáge.“ vysvetlila šeptom.
Vstúpili do slabo osvetlenej miestnosti. Nebola väčšia než jeho izba. Zato na policiach bolo určite viac prachu ako v jeho byte za celý čas čo tam žije.
Pod vrstvou prachu bolo vidno obrovské zvitky, niekde kopy papierov a vzadu bola ešte nejaká zalepená krabica.
„V tej to nebude. Doniesla som ju minulý týždeň.“ pošepla, keď videla kam pozerá.
„Tak hľadaj..... ale najprv mi prisahaj, že...“
„Prisahám, že nič nezneužijem, ani nikomu bez tvojho súhlasu nič nepoviem. Ale za to čo sa dozviem neručím. Ako mám vedieť, či to nie je to čo hľadám ak si aspoň trochu neprečítam?“
„Chápem. Asi mi neostáva nič iné len ti veriť.“ vzdychla si.
„Keď budeš odchádzať, nezabudni poriadne, zdôrazňujem PORIADNE zavrieť dvere.“ napomenula ho a už počul len potichu cvaknúť zámky.
„A ako sa asi tak odtiaľ dostanem?“ zamračil sa na zavreté dvere.
Nevravela niečo o chakre Hokágov?
Nad tým nebol čas rozmýšľať. Prinajhoršom sa vybúra rasenganom.
Tipoval, že o chvíľku je polnoc. Sám sa čudoval, že Hokáge našiel v práci v túto nočnú hodinu. Mal šťastie.
Teraz ma celú noc na to, aby našiel tie stránky.