Neko VIII. - Manami

Hadí ninja odnášal dievčatko do svojho úkrytu. Zaspala mu v náručí.
„Kabuto!“ Zvolal, keď vošiel do podzemia. Veľkou miestnosťou sa rozniesli kroky.
„Áno, Orochimaru-sama?“
„Mám materiál na ten pokus. Poď, pomôžeš mi.“
„Iste, pane.“ Spiace dieťa netušilo, čo sa na ňu chystá...

Maličká pomaly otvorila oči. Cítila sa divne. Ledva dokázala otvoriť viečka a videla rozmazane. Chcela si sadnúť, ale nemohla, nejaké putá na rukách a nohách jej v tom bránili. Ležala na niečom tvrdom, zrejme na stole. Ako šmuhy videla nad sebou pramene čiernych vlasou a bledú tvár. Nezreteľne počula ako si od niekoho pýta injekčnú striekačku. Uvidela nad sebou ďalšiu tvár. Leskli sa mu oči, teda aspoň sa jej to zdalo. Mal okuliare, ale to nevidela. Podal tomu druhému niečo veľké. Náhle ucítila silnú pichľavú bolesť na predlaktí. Jej výkrik sa niesol miestnosťou. Bolesťou zavrela oči, keď sa jej akási tekutina liala do žíl. Už ich nedokázala otvoriť. Dokázala už len počuť diabolský smiech. Ten smiech jej naháňal strach, cez viečka jej prenikli slané slzy. Priala si aby to skončilo...aby tá bolesť prestala...aby utíchol ten smiech...Ucítila studenú ruku na svojom čele. A hneď nato silný nával chakry vo svojej hlave. Mama mala pravdu, cudzím ľudom sa nemá veriť.
Mama? Kto je, mama?
Skončilo to. Putá sa jej uvoľnili, avšak stále sa cítila divne. Horšie než predtým...
„Vieš čo máš robiť.“
„Podľa vášho rozkazu, Orochimaru-sama.“ Kabuto sa uklonil. Čiernovlasý odišiel. Ninja s okuliarami si vzal pokusného králika na ruky a vyšiel s ňou z laboratória.

Dievčatko sa v bolestiach zvíjalo na zemi v chladnej cele. Okolo nej žiarilo niekoľko cudzích očí, pripravených zabíjať. Všetko to boli výplody Orochimarových pokusov, tak ako ona. Nevyzeralo to, že by nového spolubývajúceho veľmi tolerovali. Miesto pre ďalšieho tu niet. Musí zomrieť!
Fialovláska cítila nehorázne veľa pocitov naraz. Bolesť, strach, zúrivosť, zúfalstvo, rozruch, silu, krvilačnosť...a veľkú zmenu. Doplazila sa až k rohu cely kde sa schúlila do klbka a nahlas bolestne stonala. Vzduchom preletela jedna zo zdeformovaných rúk monštier Orochimarových výtvorov. Dievča prudko otvorilo oči ktoré jej žiarili červenou farbou. Bez problémov ruku zadržala a stisla tak silne, že mu ju aj cez silný pancier rozdrtila. Zavrčala a zložila sa na štyri. Vrčanie čo sa jej dralo z hrdla bolo čoraz silnejšie a strašidelnejšie. Vlasy jej voľne viali okolo tela. Zuby sa jej začali zväčšovať, obzvlášť hryzáky. Uši jej zmizli, hneď nato jej spoza vlasou vytŕčal pár čiernych mačacích uší. Chrbtica sa jej predĺžila o ďalší meter a vytvorila tak chvost, ktorý sa obalil svalmi kožou a čiernou srsťou. Besne ním mávala zo strany na stranu v rytme svojho rýchleho dychu. Ostatných to ani trochu nezastrašilo, všetci boli ako ona. Vrhli sa na ňu naraz za účelom ju odpraviť. Z hlasiviek jej vyšiel neľudský rev ktorý sa rozniesol po celom areáli s celami. Na jej malých rukách sa po chvíli objavili desaťcentimetrové pazúry, ktorými behom sekundy rozpárala troch útočníkov. Cítila neskutočnú zlobu a chuť zabíjať. Krv! Túžila vidieť krv! Nedokázala potlačiť to zviera v sebe. Rev sa čoskoro miešal s krikom umierajúcich obetí mačkovitej šelmy. Už to nebolo dieťa...
Posledný vypustil dušu. Avšak mačka stále zúrila. Revala a behala dookola, narážala do stien, do mreží, škriabala pazúrmi o stenu. Až napokon, na pokraji síl sa zložila na zem. Oči jej prestali svietiť a nabrali naspäť modrý odtieň. Zuby aj pazúry jej zmizli. Viečka jej padli. Zaspala, namočená v krvi tých, čo zabila...

Nastalo ráno. Orochimaru s Kabutom vniesli svetlo sviečok do miestnosti s celami. Podišli k tej, v ktorej bol jeho najnovší výtvor. Obsah cely sivovlasého prekvapil, avšak čiernovlasý sa spokojne, krivo usmieval. Otvorili dvere. Jediný živý tvor sedel v kúte s hlavou v dlaniach, ktorú ihneď po vrzgote mreží zdvihol. Doširoka otvorenými očami tekala na jedného i druhého prichádzajúceho. Spoznala ich. Spomenula si na ten smiech ktorý podľa hlasu patril tomu s bledou pleťou. Spomenula si na udalosti minulej noci. Uši aj chvost sa jej zježili strachom. Bála sa ho...nie, nechce už žiadnu bolesť. Vyplašene začala otáčať hlavu na všetky strany a hľadala cestu k úniku. Tá však nikde nebola a on bol na dosah od nej. Pritisla sa k stene a pevne zovrela oči, keď k nej naťahoval ruku. Opäť pocítila tú chladnú ruku na svojej tvári, avšak to tento krát bol nežný dotyk. Len jej zotrel krv z tváre prstom a potom ju pohladil po hlave. Pootvorila oči a pozrela mu do tváre. Jeho pohľad hovoril: Neboj sa, neublížim ti. Včerajšok ju však presvedčoval o opaku. Vzal si ju na ruky.
„Stále ste mi nepovedali, kto to je.“ Nechal sa počuť Kabuto.
„Volá sa Manami.“ Orochimaru sa pyšne pozrel na dieťa vo svojom náručí.