Renji Hagane – Cesta ninju 5.: Svetlo nového dňa

Keď prvé lúče slnka presvietili nebo, dali sme sa na cestu do Listovej. Hoci to nebol môj domov,
zdieľal som entuziazmus mojich spolubojovníkov a tešil som sa spolu s nimi. Prišli sme asi okolo poludnia, nakoľko bolo slnko pomerne vysoko. Prekročili sme bránu Listovej a moje prvé kroky viedli do kancelárie Hokage, aby som podal hlásenie. Slová Hokage ma ale prekvapili.
„Čo ste tam robili tak dlho?“
„Dlho? Veď sme boli preč len dva dni.“
„Žartujete? Nedostala som o vás správu najmenej vyše týždňa.“, týmito slovami ma Hokage takmer ochromila.
„Vyše týždňa? Ako je to možné?“
„To by ste mi mali vysvetliť vy.“
„No ale v každom prípade bol cieľ zneškodnený a misia tým pádom splnená. Všetci členovia sa vrátili domov živí a v poriadku.“
„Chvála bohu...“, povzdychla si Hokage, „vaša misia sa tu skončila, takže môžete odísť domov do Skalnej.“
„Iste, Hokage-sama, ale nevadilo by vám, keby som tu pobudol ešte pár dní?“
„Ak sa vám tu tak páči, tak prosím.“, odvrkla a ja som opustil jej kanceláriu.
Hneď ako som vyšiel z budovy, zbadal som ju. Ino-san tam stála akoby na mňa čakala. Mne samému sa to ale vonkoncom nechcelo veriť.
„Ino-san, čo tu robíš?“, potom sa mi bez varovania hodila okolo krku a objala ma. Myslel som si, že som v siedmom nebi, ale zaskočilo ma to. Potom sa ale odo mňa odlepila a tvárila sa akoby nič.
„Tak poď! Musím ťa naučiť ako sa správať v prítomnosti dievčaťa.“, chytila ma za ruku a kamsi ma ťahala.
„Heh...tak ty si nezabudla? Je to vyše týždňa.“
„Radšej buď ticho a poď.“, umlčala ma. Zaviedla ma snáď na samý okraj dediny, ale ja som to už nevydržal.
„Ino-san! Povedz mi konečne kam ideme!“, okríkol som ju.
„Už nikam. Sme na mieste.“
Poobzeral som sa po okolí. Vyzeralo to tam ako v parku. Lavičky a množstvo zelene.
„Tak čo, môžeme začať? Si pripravený?“
„Keď inak nedáš...“, odvrkol som nezaujato, aby nebolo príliš vidieť môj záujem o ňu.
„Takže...prejdeme ku konverzácii. Čo sa jej týka, pravidlo prvé...dievča má vždy pravdu, pravidlo druhé...“
„Brzdi Ino-san.“, prerušil som ju, pretože to, čo sa do mňa snažila nahustiť sa mi akosi nepozdávalo, aj keď v jej podaní sa mi to páčilo, „ja viem, síce nemám veľa skúseností s dievčatami, ale každému by bolo jasné o čo sa tu snažíš.“
„No tak dobre. Prejdeme k ďalšiemu pravidlu. Jeho podstatou je neustály očný kontakt.“
Potom sa mi uprene zadívala do očí, rovnako tak aj ja jej. Akoby som sa pozeral do toho najčistejšieho jazera. Na môj vkus som sa na to sústredil až príliš.
„Renji-kun...haló...vnímaš ma?“
„Ale...ale áno.“, zobudil som sa, „ale nemôžem si pomôcť, tvoje oči sú...“
„Komplimenty sú ďalšie pravidlo.“, zachichotala sa. Jej smiech bol taký srdečný a taký dievčenský, „dievčatá si potrpia na vzhľad, nie že by si musel pochvaľovať všetko čo na nej vidíš, ale aspoň základ je oblečenie.“, prerušil som ju aby som prevzal iniciatívu.
„Teda, Ino-san, tebe to dnes náramne pristane!“, povedal som tvrďácky, na to sa ale zatvárila čudne.
„Úplne zle! To znelo absolútne povrchne. Malo by to byť niečo v zmysle: vyzeráš očarujúco alebo aspoň vyzeráš skvelo...no nič. Ďalším pravidlom je vzájomný dotyk. Ide o pokročilejšiu metódu a musíš si dať pozor, či aj ona je toho istého názoru.“
Týmto ma uviedla trochu do rozpakov. Pomaly mi začalo byť teplo. Mal som pocit akoby som sa varil vo vlastnej šťave a to všetko sa zmiešalo s pocitom radosti z toho, že som s ňou a že robím to, čo robím. Cítil som sa ako úplný amatér, ale na takéto veci som nemal čas. Staral som sa o svoju sestru. Nič som nerobil len som počúval jej slová.
„Ako prvý a základný dotyk je dotyk rúk. Nezabúdaj na očný kontakt. Ak ti pohľad klesne niekam inam, môže to znamenať absolútne fiasko.“, potom ma chytila za ruku, na čo som okamžite reagoval. Je to lekárska kunoichi, preto boli jej ruky také jemné, ako z hodvábu.
„Renji-kun...máš drsné ruky...“
„Prepáč...“, stále som mal ruky ako v ohni. Stále ma boleli, ale s ňou som túto bolesť vôbec nevnímal, bolo to ako z iného sveta.
„Bolí to?“, spýtala sa.
„Ale nie...je to v poriadku. Netráp sa s tým.“, potom ma chytila za obidve ruky a cítil som ako nimi prúdi chakra. Bolo to azda to najkrajšie čo ma mohlo postretnúť. Tento deň sa zdal najlepší v mojom doterajšom živote. Bolesť odrazu prestala a ja som mohol zovrieť ruky v päste. Ale musel som sa jej niečo spýtať.
„Prečo to robíš?“
„Som lekárska kunoichi. Je to moja povinnosť.“
„No dobre, ale mňa len boleli ruky. V nemocnici sú pacienti, ktorí viac potrebujú tvoju starostlivosť. Prečo potom strácaš čas so mnou. S niekym, koho ledva poznáš?“, pokračoval som
v návale otázok. Chvíľu mlčala, ale potom sa zmohla na slovo.
„Nepodceňuj sa!“, okríkla ma, „strácam čas s tebou, lebo...ty...“
Nastalo totálne ticho. Na konári sa nepohol ani lístoček, ani steblo trávy, akoby všetko navôkol čakalo na ten okamih.