„Posledné Vianoce"

Voňavú zelenú trávu už dávno nahradil studený biely sneh, krátke tričká s minisukňami sa vystriedali s príjemným kožúškom. Len jedna vec zostala stále rovnaká; radostné výkriky deti, ktoré neutíchali ani ráno, ba ani večer. Drevo v kozube potichu praskalo a vznikajúci ohník príjemne hrial na srdci. Proste obyčajný zimný večer každej šťastnej rodinky.
Ale teraz sa vráťme späť ku krutej realite. Porozprávam vám jeden príbeh o človeku, ktorý neprežíval v týchto chvíľach to pravé šťastie. Príbeh, ktorý rozhodne nepatrí k detským rozprávkam. Príbeh, ktorý nekončí šťastným koncom...

24. December; dátum určite známy nám všetkým, pre väčšinu z nás znamenajúci pohodovú rodinnú idilku. Určite si nikto nemyslí, že v ten deň niekto umiera. Akoby sa mohla ľudská duša vytratiť zo sveta práve v čas najväčšieho zrodenia na zemi? Že vám to nejde do hlavy? Ale..
Pootvorme dokorán obe oči a zahľaďme sa hlboko pravde do srdca. Tak čo; našli ste tam odpovede na túto otázku, že sa nemýlim?
Každý deň umierajú stovky ľudí, dokonca aj tých najsilnejších shinobi na svete a nikto tomu nedokáže zabrániť. Vojna je krutá v každom období, v každej minúte a sekunde. A my sa len prizeráme, ako nám pomaly berie všetkých blízkych...

Oheň v krbe tichučko dohasínal a hodiny každým úderom odbíjali koniec ďalšieho života. Možno to znie ironicky, ale ten muž v kresle sa tak necítil. Hrudník sa mu nadvihol pod pravidelnými nádychmi; prvá známka života. V očiach uprených do maličkého ohníka bola vidieť iskra; druhá známka života.
Sklopil zrak k zemi, preniesol celú svoju váhu do rúk a s ťažkosťami sa postavil. Urobil krok. Druhý. Tretí. Pocítil v bruchu nepríjemné pálenie a s buchotom sa zrútil k zemi. Krv pokryla starý sivý koberec; muž zaťal pevne ruku v päsť. Nebol tu nikto, kto by mu prišiel na pomoc, aj keď boli Vianoce, aj keď sa mali cítiť šťastne všetci. Z oka mu vypadla drobná slzička, ktorá sa okamžite vpila do krvi. Bol posledný živý zo svojich priateľov.. Všetkých mu vzala vojna, túžba po moci a ľudská nenávisť.
Zvnútra ho vžierala neskrotná bolesť, ale ani on si nebol istý, či je to bolesť fyzická alebo psychická. Pretože smútok vo vnútri srdca sa nedá porovnať ani s tým najhorším zranením z vojny.
Napol všetky svaly v tele a privrel pomaly oči. Postavil sa, ale za akú cenu? Kosti už dávno stratili tú odolnosť, ktorú mali pred mnohými rokmi a nevydržali nápor jeho váhy.
Opäť ležal na zemi, opäť mu z očí dopadali na koberec drobné slzy. Bol síce muž, dokonca najsilnejší shinobi v dedine, ale ani ten najstatočnejší hrdina nedokáže žiť bez priateľov, uzavretý vo svojom vlastnom svete. Nemá silu nato niesť svoje vlastné bremeno úplne sám.
Z úst vyšiel nerozoznateľný zvuk a hneď nato sa ozvalo ďalšie silné zakašľanie. Krv pokryla suchý kus kobercu..
„Je mi z tej červenej zle,“ šepol tlmene a na ústach sa mu vyrysoval zamyslený úškrnok.
„Možno keby ste tu boli so mnou, tak by som dokázal prežiť, ale takto nemám vôbec žiadnu možnosť,“ zakrútil hlavou a bolestne si zahryzol do spodnej pery.
Hravé blonďaté vlasy už dávno stratili svoj lesk, koža svoju pružnosť, srdce ďalej nedokázalo biť. Byť ninjom možno nie je to najlepšie povolanie.
Možno keby... Keby sa netúžil stať Hokagem, keby nebol tak veľmi tvrdohlavý.
Ale to je len ďalšie „keby“. Minulosť už späť nevráti a on si je toho vedomí. Musí žiť prítomnsťou, pretože budúcnosť neexistuje. Nie preňho. Chcel by toho urobiť ešte mnoho, povedať kopu krásnych slov, vyrysovať veľa ďalších veselých úsmevov, ale nemal nato čas.
Tik tak... Tik tak...
Ručičky hodín zastavili, izbou sa ozval ich buchot.
Srdce prestávalo biť...
On lapal po dychu a snažil sa rukou nahmať prvú vec, čo videl.
V očiach sa mu zjavovala obrovská bezmoc, ktorá každou pomalou sekundou upadala. Bolesť pohltila jeho telo. Smútok rástol viac a viac.
Ruch v miestnosti ustal, muž prestal sebou trhať.
Jeho telo bezmocne ležalo na zemi s očami bez života, bez iskierky..
Duša stúpala stále vyššie a vyššie, neprítomne hľadela na svoju mŕtvu schránku. Odtrhla od nej zrak, zahľadela sa ďaleko pred seba. Na malú fotku jeho priateľov.. Na úplne prvý deň ich dobrodružstiev. Na jeho tím..
„Konečne budem s vami,“ vydal bez zvuku z úst a nakoniec vyletel strechou von.

Oheň zhasol, miestnosť sa zahalila do tmavého plášťa noci.
Posledné Vianoce sa možno stali aj tými najkrajšími, pretože existuje lepší darček, ako byť so svojími najbližšími?
Neexistuje..

Fajn, fajn..

Viem, že som sľúbila, dokonca na svoju vlastnú česť, z ktorej teraz už nezostalo vôbec nič, že si dám prestávku od písania, ale ono to nejde. Písanie ma.. Naplňuje, fasciňuje, ukľudňuje. Je mojou súčasťou, ktorá keby mi chýbala, asi by som sa zrútila. A preto musím písať! Musím! Je to neopísateľné.. Akoby ma držal pritom nejaký krátky povraz, ktorý sa za žiadnu cenu nechce rozthnúť.. A drží ma naozaj silno. Nedokážem sa tomu vyhnúť.. A preto sa ospravedlňujem .
Táto poviedka.. Pripadá mi slabšia, ako tie, čo som poslednú dobu písala. Chcela som si nájsť nový štýl, ale nejde to. Niečo ma pri tomto drží..
A je po prestávke.. A som blbka, ja to viem :)