Akatsuki a telefón 3

,,Dobrý deň. To je hudobné vydavateľstvo dediny Konoha?”
,,Dobrý deň. Áno. Pri telefóne je Sakura Haruno. Máte želanie?”
,,Samozrejme. Musím sa k niečomu priznať…”
,,Potrebujete niečo alebo nie?”
,,Vždy si spievam v sprche a...”
,,A čo ja s tím?”
,,No čo vy s tím... ja by som sa chcel stať spevákom a...”
,,Aha, takže nový talent hej? Tak to ja vás prepojím na iné oddelenie.”
,,Mňa práve napadlo, že by som vám mohol zaspievať do telefónu, viete...”
,,No, ale to nespievajte mne...”

,,Dobre... A OD KONOHY A OD KONOHY, A OD KONOHY V TÝM POĽU......”
,,Prosím vás, hovorím, aby ste mi nespievali. ”
,,Počujem, hovoríte, aby som Vám zaspieval.”
,,Omyl. Naopak hovorím, nech nespievate.”
,,Veď ja vám chcem zaspievať.”
,,Ste snáď hluchý???”
,,No dovoľte. Ja mám sluch ako Orochimaru.”
,,Mňa nezaujíma nejaký Váš Orochimaru.”
,,No ja som si povedal... asi by ste na neho bola veľmi mladá, viete...”
,,No dovoľte.”
,,Ale on už aj tak nežije. Zomrel vo veku štyri...”
,,...Prečo mi to hovoríte?...”
,,Prepočul kombajn a ten ho rozsekal.”
,,Mňa to naozaj nezaujíma.”
,,Potom tam prišla Konan a pozametala ho na lopatku. I keď to šlo ťažko. To viete, kosti, mäso, krv... Z toho vznikla pekná kaša. A ešte k tomu aj ten jeho had. Toho len tak nepozametáte ako trebárs popol. Ale zase mala celá rodina Akatsuki k obedu rajskú omáčku.”
,,To je mi ľúto, ale...”
,,I na jaternicu sa zvýšilo...”
,,No to je dobre. Ale ja sa obávam, že bude najlepšie tento hovor ukončiť.”

,,Tak si tam ten horor vypnite. Ako to vôbec stíhate, telefonovať a pritom so mnou viesť rozhovor?”
,,Aké zasa horory?”
,,No ja neviem aký horor tam sledujete. Ale teraz ste hovorila, že bude najlepšie tento horor ukončiť.”
,,Prosím vás, ja som nehovorila o žiadnom horore, ale o rozhovore.”
,,Vy tam ešte s niekým hovoríte?”
,,S vami hovorím!”
,,Aha... ale máte pravdu, ukončiť ten hovor...”
,,No sláva.”
,,Moment, ešte som vám ani poriadne nezaspieval.”
,,Nie, nespievajte mi.”

,,KEĎ SOM PÁSLA TOBIHO...”
,,To je hrôza!”
,,Máte pravdu. Asi by som mal spievať KEĎ SOM PÁSOL TOBIHO, že?
,,Ne, vy už nič nespievajte.”
,,To už ste ma akože prijali? No to som naozaj rád...”
,,Nikto vás nikde neprijal.”
,,Čože??”
,,Áno, počujete správne... občas...”

,,Oni ma neprijali do toho kurzu na PC?”
,,Aké PC? Čo to má spoločného s našou spoločnosťou?”
,,No to ja práve neviem.”
,,Prosím vás, žiadne PC s nami nemá nič spoločné.”
,,Takže ma do toho kurzu prijali alebo nie?”
,,To ja neviem a úprimné povedané mňa to ani nezaujíma.”
,,Aha... takže vám teda ešte mám zaspievať?”
,,Nie...nie...nie... Už nespievajte... Nedá sa to počúvať.”
,,Asi máte zlý aparát. To vám potom ten spev úplne zmení, viete.”
,,To si nemyslím. Takže keď už nič nepotrebujete, tak dovidenia...”

,,Ešte som vám chcel zaspievať jednu pieseň...”
,,Dovidenia...”

„Haló...haló? No to je teda ženská.“ Skríkol Pein a položil slúchadlo.