Neko V. - "...si taká ako ja"

Sťažka si povzdychla a zdvihla sa. Opustila cintorín a vydala sa späť domou. Po chvíli sa takmer potkla o malého, dvojročného chlapčeka, ktorý sedel v kaluži vody. Valil na ňu tie svoje detské očká. Usmiala sa a skrčila sa k nemu.
„Stratil si sa, maličký?“ Opýtala sa ho milým hláskom a zastrihala ušami. Chlapček sa zasmial a nadšene zaťapkal rukami.
„Bež preč od môjho dieťaťa!!“ Ozvalo sa z vedľajšieho domu, z ktorého vybehla akási žena a hneď si brala malého na ruky.
„Upokojte sa, pani. Ja som len-“
„Pakuj sa odtiaľto!“ Zreval muž po ženinom boku. Minako trochu ustúpila.
„Nepočuješ?! Zmizni, ty monštrum!“
M-monštrum...? Fialovláska neveriaco vyvalila oči, do ktorých sa jej začali drať slzy. Zaťala zuby a rozbehla sa preč.
„Pche! Čo robí takáto kreatúra v našej dedine?“ Odpľuvol si znechutene muž, ktorý ju tak vyháňal.

Minako bežala s vetrom o preteky. V hlave stále počula hlas toho človeka. Zastala pri najbližšom strome a so vzlykaním skĺzla po jeho kmeni až k zemi.
Prečo ma tí ľudia tak nenávidia? Čo som im urobila? Skryla hlavu do dlaní a začala premýšľať. Záleží vôbec niekomu na nej? Dostane sa jej niekedy priazne dedinčanov? Má jej bezcenný život zmysel?
Nemá... Zdvihla tvár z dlaní. V jej mokrých očiach planulo odhodlanie. Odhodlanie ukončiť jej trápenie...Siahla rukou do puzdra na jej nohe. Vytiahla kunaj a zdvihla si ho pred hruď. Zavrela oči a ešte raz zaspomínala na všetky tie tváre, ktoré vo svojom živote videla. Na tie oči plné nenávisti a odporu...Zabudla na Kakashiho. Stratila najmenšie pochybnosti. Napriahla sa a rýchlym pohybom sa chystala si prebodnúť srdce.
„Stop! Prestaň!“ Vykríkol niekto a zadržal jej ruku tesne pred úderom. Pootvorila oči ktoré jej padli na modrookého blondiaka.
„Prečo si ma zastavil?“ Spýtala sa potichu.
„Ty sa ešte pýtaš prečo? Chcela si sa zabiť!“ Vytrhol jej kunaj z ruky a zahodil ho do trávy.
„No a?“ Preniesla bez pocitu viny. Jej hlas bol naopak plný bolesti.
„No a?!“ Naštval sa, chytil jej plecia a párkrát s ňou zatriasol. „Preber sa! Nesmieš si predsa vziať život len tak! Nemáš na to dôvod!“
„Ale mám...“ zapierala.
„Tak o tom mi niečo povedz!“ Minako odvrátila pohľad.
„Môj život sám o sebe nemá zmysel, nikomu na mne nezáleží...“
„Prečo myslíš?“ Jeho hlas strácal na sile, už neznel tak nahnevane.
„Len sa na mňa pozri...“ Blondiak si ju nechápavo prezrel od hlavy až k päte.
„A čo má byť?“
„Povedz...komu by záležalo na takom monštru ako som ja? Všetkým by len prospelo, keby som zmizla z tohto sveta...“ Vysvetlila mu svoje.
„Čože? Ty a monštrum? Na to si odkiaľ prišla?“ Zamračil sa.
„Dedinčania mi tak hovoria...“
„Aaale prosím ťa! Dedinčanov si nevšímaj, tí tak hovoria každému inému než sú oni, lebo sa ich boja. “
„Boja sa ich?“ Obrátila k nemu oči.
„Presne tak. Ja už som videl veľa rôznych „monštier“ a vedz, že ty medzi nich nepatríš. Napokon...si taká ako ja.“ Pousmial sa.
„Taká...ako ty?“
„Áno. Aj mne kedysi hovorili monštrum a tak podobne. Tiež som bol v koncoch, ale nikdy som to neriešil smrťou. Miesto toho som tvrdo makal a získal si tak dôveru ľudí,“ vyrozprával jej svoj príbeh.
„Aha. Takže myslíš, že keď sa aj ja budem snažiť...že už sa ma nebudú straniť?“
„Ja nemyslím, ja to viem.“ Zazubil sa a zdvihol.
„A neplač, tým si nepomôžeš. Mimochodom, ja som Naruto Uzumaki.“ Predstavil sa a podal jej pomocnú ruku. Minako sa usmiala a zotrela si z tváre slzy ktoré sa jej do teraz liali prúdom z očí.
„Manami...“ zarazila sa. „...vlastne Minako Tadashi.“ Povedala svoje pravé meno, ruku prijala a zdvihla sa.
„Minako Tadashi? Tak to ale musíš byť-“
„Áno, posledná z klanu.“ Skočila mu do reči. Zavrtel hlavou.
„Nie, to som nemyslel. Si to vážne ty, Minako?“ Zatvárila sa neveriaco v očiach mu žiarila radosť.
„Som. Prečo?“ Nechápavo naklonila hlavu.
„Nepamätáš sa?“ V jeho hlase bolo počuť nadšenie a plno očakávania.
„Na čo???“
„Nevieš? Veď predsa ako malí sme boli kamaráti, často sme sa hojdali na hojdačkách pri akadémií.“ Snažil sa jej osviežiť pamäť. Nevedel, že to nemalo zmysel.
„Ozaj? Ja som...mala priateľov?“ opýtala sa s vyjavenou tvárou.
„Iste! Ja, Sakura, Hinata, Kiba, Shino, Shikamaru, Choji...Predsa si ich musíš pamätať.“ Vravel rozhodne. Minako sa nepatrne, smutne usmiala.
„Prepáč...Naruto...Ja som prišla o spomienky, nemôžem si to pamätať.“ Objasnila mu a sklopila zrak. Naruto sa prekvapil.
„Ou, aha...To je mi ľúto. Ako sa to stalo? Kde si vlastne celé tie roky bola?“ Začal ju obsypávať otázkami.
„Netuším. Viem len od Kakashiho, že môj klan pred piatimi rokmi vyvraždil nejaký muž, menom Orochimaru a po tom som kdesi zmizla. Ďalej mám okno. Nech sa snažím akokoľvek, nemôžem si spomenúť, akoby mi niečo bránilo. I keď po tom, čo mi tu hovoríš, by som si vážne priala mať tie spomienky späť. Ale neide to...“ Vykladala pochmúrne.
„Chápem. Mrzí ma to.“
„Nemá ťa čo, nie je to tvoja vina.“
„Viem, ale prísť o spomienky je ako prísť o detstvo a tie krásne časy...Je to predsa len kruté,“ uznal ľútostne.
„Áno... Nechcem ťa obťažovať, ale...“ Začala nesmelo.
„Ale?“ Vyzval ju kľudne.
„Nemohol by si mi porozprávať viac o dobách nášho detstva? Aspoň to, čo si pamätáš ty...“ Poprosila ho s nevinným pohľadom šteňacích očí. Zazubil sa.
„Jasné, rád!“

„...a ten Senseiov výraz, keď to videl! K nezaplateniu.“ Naruto jej rozprával asi piatu príhodu z ich detstva z čias, keď chodili na akadémiu. Pri tom sa s chuťou smial, tak ako Minako, ktorej sa po dlhej dobe opäť ozýval z hrdla pobavený smiech.
„Naozaj ste to všetko Senseiovi urobili?“ Vydala zo seba počas intenzívneho rehotu.
„Isteže! A bola to švanda!“ Prisvedčil s úsmevom od ucha k uchu.
„To ste za to iste zostali po škole,“ zatipovala.
„Hm, keby len to. Po škole sme boli pravidelne každý týždeň najmenej tri krát a celý čas sme kľačali, zatiaľ čo ty, Sakura a Hinata ste si išli spokojne domov. Nikdy ste s nami žiadne vtipy nestvárali, že vraj to bolo „detinské a strata času“,“ zatváril sa na oko naštvane.
„No iste, mali sme viac rozumu, než vy.“ Žmurkla naň.
„Hmpf, typické dievčatá. Nemajú zmysel pre zábavu.“ Obaja sa opäť zasmiali. Čas im počas klebetenia utekal rýchlo a už sa začalo stmievať. Až vtedy si Naruto spomenul, kam mal vlastne namierené. Na chvíľu sa prestal smiať, uprel pohľad do zeme a zamyslel sa. Trochu sa zapýril a zdvihol pohľad k Minako.
„Ehm, Minako?“ oslovil ju hanblivo.
„Hmm?“
„Ja len...Chcel som sa ísť najesť a teraz keď som ťa stretol...No...nechcela by si ísť so mnou na večeru?“ Nervózne sa usmial a dúfal, že má v peňaženke dosť peňazí.
„Prečo nie?“ Odvetila milo a nahodila tak tiež milý výraz. Konečne prestalo pršať. Mraky sa rozostúpili a odhalili tmavú oblohu, na ktorej sa začali objavovať prvé hviezdy.