Tri nevypočitateľné veci..

Sedel na kamennom múre a hľadel ďaleko do diaľky, kde si myslel, že by mohol byť svet lepší. Maličký chlapček vedľa neho si veselo hmkal jednu zo svojich obľúbených pesničiek a pravdepodovne vôbec netušil, čo ich v najbližších hodinách života čaká. Ten Starší mu to povedať nechcel, pretože ho nechcel sklamať. Želal si, aby sa jeho bratčekovi splnil ten detský sen, po ktorom tak zo srdca túžil.
“Niichan, že sa dnes so mnou zahráš na ninjov?” prerušil ticho chlapček a veselo sa na svojho brata usmial. On mu neodpovedal, len ďalej hľadel do diaľky, do lepšej budúcnosti.
“Niichan?” zahľadel sa naňho so zvedavými očkami chlapček a zamával mu rukou pred tvárou. Nič. Vôbec žiadna reakcia z jeho strany sa nediala. Chlapček sa posmutne otočil na druhú stranu a vo vzduchu si mával drobnými nožičkami. Keby tak len tušil, čo ich čaká.. Keby.
“Niichan, kto to sem ide?” spýtal sa prekvapene chlapček a On sa otočil jeho smerom. Viečka sa mu pootvorili, srdce na chvíľu prestalo biť..
“Prišli,” šepol potichu a oboma rukami chytil bratčeka do náručia.
“Čo tu chcete?!” zvolal chladným hlasom, ale aj napriek tomu sa mu nedarilo zakryť ten obrovský strach zo smrti. Muži, ktorí sa k ním priblížili mali na sebe zelené uniformy. Už to prišlo..
“Vojna, mladý muž, vojna,” povedal jeden z nich s kamenným výrazom.
“Potrebujeme čo najviac zdatných ninjov,” dodal ten druhý.
“Niichan, o čom hovoria?” šepol chlapček s drobnými slzičkami v očiach.
“Neboj sa, bratček. Neubližia ti. Nie teraz, keď si so mnou,” pritisol si ho bližšie na hruď a nenávistne na nich hľadel.
“Pôjdeš s nami,” ozval sa opäť jeden z mužov. Pôsobil dosť hrôzostrašne- jeho obrovské telo dopĺňali rôzne armádne doplnky a na tvári sa mu pod fúzami rysoval zlovestný úškrnok.
“Neublížite mu?” spýtal sa podozrievavo On a sklopil pri tom zrak k vypľašenému chlapcovi.
“Nemáme nato dôvod,” odpovedal mu ľahostajne. V jeho hlase bolo cítiť obrovskú radosť z ich utrpenia. Rozhodne mu to robilo dobre..
“Odpusť, bratček,” pípol len a silnejšie udrel chlapca do zátylku. Opatrne ho uložil na ich múriku a vydal sa o mužmi preč. Ďaleko od svojej rodiny, ďaleko od priateľov.. Ďaleko od svojho brata.
'Odpusť mi.'
Vojna je krutá a bolestivá. Len nám bere tých najbližších a nedáva nám takmer nič. Len ďalšiu bolesť a utrpenie, ktorého je v tomto svete už aj tak veľa. Avšak príčina vojny je jediná.. Ľudská nenávisť a túžba po niečom nedosiahnuteľnom, po moci. Dá sa jej zabrániť jediným spôsobom.. A to vyhubením ľudí...

Ležala na starej, polorozpadnutej posteli. Zťažka dýchala, po sebe mala rôzne rany a odrediny. Bol naozaj zázrak, že ešte vôbec žila. Zachránil ju chlapec, ktorý práve nad ňou sedel a hľadel na ňu, ako na to najkrajšie nebeské stvorenie, ako na anjela. Svojou zakrvavenou rukou jej prešiel po tvári. Mala ju hebkú, aj cez všetky zranenia. Zavrel oči a nechal sa unášať jej vôňou.. Vôňou bolesti a straty. Ruku jej silno zovieral a spomalene sa mu pohyboval hrudník. Cítil, že sa jej prst pohol, slabo ním trhlo. Okamžite otvoril viečka a zahľadel sa jej hlboko do očí. Pomaly ich otvorila a premerala si pohľadom chlapca. Pousmiala sa, z oka jej vypadla drobná trblietavá slzička. On ju nežne utrel a pocítil obrovskú radosť.
“Odpusť mi, že som sa nechala ..” silno sa rozkašľala, krv z jej úst pokryla jeho bledú tvár. Poľakane sebou mykol.
“..uniesť svojími vlastnými pocitmi. Musel,” opäť. A zase jej vyšla z oka slza, ale nielen jej. On zovrel jej ruku ešte silnejšie, srdce sa mu silno rozbúchalo. Počúval ju.. Nechcel robiť nič iné, len sa na ňu pozerať, počúvať jej nádherný hlas a cítiť, že jej srdce stále bije, že žije..
“Musel si trpieť. Od-odpusť mi, že ťa tu nechám samotného,” cítila, že nemá nádej prežiť nasledujúcu hodinu, možno ani minútu. Chcela mu povedať toho toľko, ale už nemala čas a ani silu nato. Jej hodiny života sa pomaly zastavovali na osudnej ručičke..
“Nie, ty nezomrieš. Ty mi už nemôžem zomrieť! J-ja ťa milujem Teba mi nikto nezobere! P-prosím,” vzlykal a jeho slzy dopadali na jej bledé telo. Aj ona plakala..
Preplietli si svoje prsty a hľadeli na seba s očami bez života. Bez tej drobnej iskierky..
“Odpusť mi..” mlčky vydala zo svojích suchých pier a pomaly zavrela oči. Ručička sa zastavila, chlapec padol vysílením na jej mŕtve telo.
Ľudské city sú ako neovládateľné auto, ktoré mení svoje smery každou sekundou. Niekedy sú užitočné, rozdávajú radosť všade naokolo. Inokedy stačí tak málo, aby sa všetko nádherné stalo presným opakom..

Utekala cez veľkú lúku, zastavila sa až keď to Ona uznala za vhodné. Holými rukami nahmatala dobré miesto na sedenie. Kľakla si na kolená, na tvári sa jej rysoval šťastný úškrnok, aj keď nemala nič, čo by ju mohlo robiť šťastnou. Vojna jej vzala oboch rodičov, osud zrak a slepota priateľov.. Drobnými ručičkami si vybrala z roztrhanej sukienky malý talizman v tvare srdiečka a pritisla si ho bližšie k srdcu. Otvorila ho a síce nemohla vidieť, čo sa vo vnútri nachádza, dobre si pamätala všetky rysy svojich rodičov. Ich úsmevy, ich láskavý hlas, ktorým ju vždy chválili.. Ich srdce, ktoré tak radostne bilo..
Po tvári jej stiekla lesklá slza, prstíkmi sa stále hrala so srdiečkom vo svojich rukách.
“Mami, tati,” šepla potichu a zadívala sa tam, kde si myslela, že je slnko. Nevidela ho, nevidela jeho teplé lúče, ktoré tak hriali.. Ale nemohla zato. Nemohla za nič. Bola len malú hlúpe dievčatko bez priateľov, rodiny. Je sama na všetko..
Choroba je naozajstný nepriateľ človeka. Síce za ňu tí, ktorí ňou trpia nemôžu, odsudzujú ich, akoby to boli najväčší netvori na tomto svete. Ale to oni niesú.. Pretože chorí ľudia sú práve tí, ktorí nepomaháju druhým nájsť ich cestu z toho utrpenia..

Vojna, ľudia i utrpenie zvané choroba.. Všetko sú to tri nevypočitateľné veci, ktoré nemôžu priniesť nič dobré.
Vojnu sa snažia zmeniť rôzne opatrenia, zakazujú sa zbrane..
Pre odstránenie chorôb zo sveta sa robia rôzne pokusy..
Ale čo urobiť proti ľuďom? Proti nám? Dokáže niekto zmeniť to, čo sme napáchali? Minulosť sa vrátiť už nedá..
A my musíme robiť všetko pre dobrú prítomnosť a ešte lepšiu budúcnosť, pretože nič iné nám nezostáva.. Musíme dúfať, pevne veriť, že sa vo svete už nenájde nikto tak zlý, aby spôsobil ďalšiu vojnu, ďalšie utrpenie..
Len veriť..