Neko IV. - Rodina

„Takže...ja s-som naozaj tá...Minako?“ opýtala sa roztraseným hlasom. Prikývol na súhlas. Takže predsa len nemala tie uši a chvost odjakživa. Ale stále netušila, prečo ich má a odkiaľ sa jej vôbec vzali...I tak bola šťastná. Šťastná, lebo vie, že jej rodná dedina je Konoha. Tu bola vždy doma. Lenže jej šťastie prekrýval aj značný nával smútku. Jej matka, otec, všetci príbuzní...všetci ktorí jej kedy boli drahí sú mŕtvi. Je posledná z klanu...Prečo práve ona? Prečo nezabili aj ju? Radšej by teraz bola niekde neznámo kde so svojou rodinou.
„Ako to, že ma tie zdravotné sestry po toľkých rokoch spoznali? Ešte keď mám tie mačacie rysi...“ Nahodila aby prišla na iné myšlienky.
„To sa má tak...Tvoja matka, Mitsuko Tadashi, tu v nemocnici pred piatimi rokmi pracovala. Bola to veľmi milá a láskavá žena. Po každom boji, keď som utrpel nejaké zranenia, si ma vzala na starosť. Bolo to už nespočetne veľa krát, čo som skončil u nej. Nikdy odo mňa nežiadala nič na oplátku. Ju si nieje možné nezapamätať. Všetci ju tu dobre poznali. A podľa nej som ja a zdá sa, že aj medici spoznali teba. Veľmi sa na ňu podobáš.“ Usmial sa i keď v jeho hlase bol počuť zármutok. Manami, vlastne... Minako cez tvár prebehol smutný úsmev. Mohla byť na svoju matku pyšná. I keď si nepamätala ako vyzerala, dokázala si ju podľa seba živo predstaviť. Z oka jej vyhŕkla slza.
„A čo môj otec? Poznali ste ho?“ Opýtala sa a potiahla. Prikývol.
„Muž ako hora, to musím uznať. Výborný ninja a môj dobrý priateľ. Volal sa Tanjiro Tadashi,“ opísal ho Kakashi.
„Tanjiro...Tadashi,“ opakovala si po tichu. „Zdá sa, že ste moju rodinu poznal dobre.“
„To áno. S tvojím klanom som si dobre rozumel. Boli to dobrí ľudia, veľa som s nimi zažil. Je smutné, že ja, obyčajný ninja, som s nimi bol tak dlho, prežil s nimi toho toľko...a ty, ich dcéra, si ich ani len nepamätáš.“ Poznamenal ospravedlňujúcim hlasom. Minako sklopila hlavu a začala nepravidelne dýchať. Každý by poznal, že plače...Kakashi na ňu uprel ľútostný pohľad.
„No, len sa vyplač, to bude dobré,“ tíšil ju. Vzlykala ale čím ďalej tým viac. Ninja so zahalenou tvárou smutne odvrátil zrak.
„Donesiem ti niečo pod zub, iste si hladná...“ povedal a zmizol za dverami.
„Arigato...“ zašepkala a zaryla hlavu do bielej periny, ktorá za chvíľu nasiakla jej slzami.

Nasledujúci deň Minako pustili z nemocnice. Kráčala pomalým tempom so sklonenou hlavou aj ušami. Od včerajška nemala dobrú náladu. Síce už vedela časť svojej minulosti, ale predsa jej k šťastiu niečo chýbalo...Niečo, čo nemalo nič spoločné so stratou jej pamäti. Až teraz si uvedomila ako veľmi jej to chýba. Matkina starostlivosť, otcove povzbudivé slová - rodičovská láska, rodina...Nemala nikoho koho by mohla objať. Nikoho, kto by zahnal žiaľ vo chvíľach, ako je táto. Bolo jej do plaču. Jej srdce zvierala úzkosť a zúfalstvo. Nevedela čo má robiť. Pustiť sa do nariekania alebo ísť za svojím doposiaľ najlepším priateľom Kakashim a vyplakať sa mu pre zmenu na pleci? Hlavou jej prebleskol zvláštny pocit. Zastala. Atmosféra sa o poznanie zmenila. Nikde nebol počuť džavot detí na ulici ani táranie dedinčanov. Pred ňou stálo niekoľko dlhých radou, tvorených z kamenných dosiek, na ktorých bolo čosi vyryté. Zafúkal vietor. Akoby chcel, aby išla ďalej...Nakrčila obočie a kráčala pomedzi tie dosky. Po chvíli si všimla, že sú to náhrobné kamene. Stála uprostred cintorína. Po chrbte jej prešiel mráz, nemala dobrý pocit. Náhle však jeden náhrobný kameň upútal jej pozornosť. Čupla si a zaostrila na meno vyryté na ňom.
„T-Toshiro Ta...Tadashi?“ prečítala prekvapene. Zdá sa, že nejaký jej príbuzný. A nebol sám. Celý jeden rad tvorili hroby s menami členov klanu Tadashi.
To bol môj klan až taký početný? Ako mohli zabiť všetkých? Zavrtela nechápavo hlavou a čítala jedno meno za druhým.
„Torio Tadashi, Mizuki Tadashi, Tsuyoshi Tadashi, Moriko Tadashi...“ Ako tak čítala všimla si, že všetky ženy mali mená začínajúce sa na M a muži na T. Zrejme nejaká tradícia. Bola takmer na konci, keď sa zarazene zastavila.
„Tanjiro Tadashi...Mitsuko Tadashi.“ Zašepkala.
Tati...mami...
„Som späť, som doma,“ povedala k hrobom.
„Ale vy tu už so mnou nie ste...“ Sťažka si povzdychla. Kľakla si a spojila ruky k modlitbe. Slnko za pár minút zahalili mraky. I keď sa zdalo, že tento deň bude teplý a slnečný, začalo pršať.

Minako sedela pred pomníkmi svojich rodičov. Sedela tak už dlho, nevnímala dážď, nevnímala svoje potreby, ako napríklad hlad, nevnímala nič okolo seba. Po tvári sa jej liali kvapky dažďa tak tiež so slzami. Cnelo sa jej. Priala si vidieť ich tváre, ich úsmevy, počuť ich hlasy...aspoň raz, hoc len na malú chvíľu chcela byť opäť so svojou rodinou. Urobila by pre to hoci čo, aj keby mala spáchať Harakiri, lenže katana nikde. Pripadala si ako vták v klietke. Tak málo od slobody, od šťatia...ale nedokázala si otvoriť cestu von.