Zmením svoj život 04

Všade bola tma. Nevidela takmer nič, žiadne obrysy...videla len svetlo na konci tunela. No nehýbala sa k nemu. Nechápala prečo.

Som mŕtva?
pýtala sa samej seba.
Necítila svoje telo, svoje ruky, nohy, hruď...dokázala len vnímať a rozmýšľať.
„Hin...“ ozval sa odrazu nejaký hlas. Ten hlas poznala. Bol jeho...toho, ktorého najviac milovala...pre ktorého by aj zomrela...
A potom si uvedomila, že vlastne nespí...oči má otvorené a díva sa do svetla, ktoré nie je nebeské....je to len východ z tmavej diery...z jaskyne...uvedomila si, že leží na zemi v tej jaskyni a je tam s ňou aj Naruto...
„Naruto- kun...“ zašepkala tak slabo, že ani Narutov vyvinutý sluch to nezachytil.
Sedel vedľa nej a držal ju za ruku. Z jeho krásnych nevinných očí sa rinuli slzy. Chcela ich zastaviť, no on ju nepočul.
„Naruto...“ stále nič.
Zhlboka sa nadýchla a zašepkala to ešte raz. Pocítila pritom obrovskú bolesť, rozlievajúcu sa jej po celom tele.
„Hinata!“ skríkol Naruto vezme ju do náručia. Hoci ju bolel každý kúsok tela, potlačila stony a objímala Naruta celou svojou silou.
„Čo sa stalo...?“ zašepkala.
„Musíš sa najprv pozbierať...potom ti všetko poviem...“ povedal Naruto jemným hlasom.
Položil Hin späť na zem. Hinata si všimla, že to nie je len čisto holá zem, ale je vystlaná machom a suchou trávou.
Priložil jej k ústam vodu a keď jej studená a osviežujúca tekutina stiekla dolu zosušeným hrdlom, hneď pocítila nával energie.
„Ja...koľko som bola mimo?“ spýtala sa Hin, teraz už oveľa zreteľnejšie.
„No...“ Naruto sa vyhýbavo zadíval do zeme.
Hinata si všimla bolestný výraz, ktorý sa mu mihol na tvári.
Povzdychla si.
„Tak koľko?... Ale pravdu...“ namáhavo zdvihla ruku a nadvihla ňou jeho bradu tak, aby mu videla do očí.
Chvíľu sa na ňu díval potom odpovedal: „Dva dni...“
Hinata potichu zastonala.
Dva dni?! Dva dni?! To nie je možné... pomaly ju začínalo pohlcovať zúfalstvo.
„Hin...to je v poriadku...vážne...Teraz si musíš odpočinúť...“ šepkal jej Naruto do vlasov, keď videl jej smutný pohľad.
„Už som oddychovala dosť! Až priveľa....povedz mi, čo sa stalo...“ šepla Hin a znova sa mi zadívala do očí.
Naruto si vzdychol a postavil sa.
„Najprv sa dáš dokopy. Idem ti priniesť niečo pod zub a ty sa zatiaľ môžeš umyť v rieke, čo tečie hneď tu dole pod jaskyňou...“
Vykročil, no potom sa zastavil a vrátil sa späť.
Zohol sa k Hinate a svoje pery žiadostivo pritisol na tie jej.
„Milujem ťa...“ zašepkal a zmizol.
„Aj ja teba...“ odpovedala Hinata, lebo vedela, že aj keď odišiel, určite to počul.
Naruto...Naruto je v poriadku... vlna úľavy jej prebehla celým telom až jej do očí vohnala slzy.
Sedela tam na zemi, v tmavej jaskyni a slzy jej prúdom stekali dolu.
„Naruto...“ vyslovila jeho meno cez vzlyky.
Mohla som ťa stratiť...som taká...slabá... v mysli sa jej vynoril obraz jej otca. si taká slabá...taká na nič! kričal prízrak v jej mysli.
„Nie...ja...nie som...“ šepkala, hoci aj ona si to myslela.
Keď sa po chvíli upokojila, vyšla z jaskyne.
Do očí jej udrelo prudké a žiarivé poludňajšie slnko.
Keď si jej oči privykli, rozhliadla sa. Jaskyňa bola perfektne ukrytá za lesným porastom, obrastená machom a lišajníkmi.
Keď Hin šla o pár krokov ďalej už ju nevidela. Naruto mal pravdu. O pár metrov ďalej sa blyšťala krásna číra rieka, ktorej zurčanie Hinatu upokojilo.
Dlho nerozmýšľala a zhodila zo seba šaty. Rieka vymyla v časti jedného brehu malú lagúnu, kde bol tok slabší.
Hinata podišla k pieskovému brehu a chodidlami vošla do príjemne vlažnej vody.
O chvíľu už bola po pás vo vode. Pomaly do dlaní naberala vodu a spúšťala si ju na rozhorúčenú hruď.
Naruto mal pravdu...najprv sa musím dať so poriadku...utriediť si myšlienky... potopila sa celá do vody a plávala smerom ku dnu. Rieka bola skutočne čistá a priezračná a Hinata mohla pozorovať podvodný svet.
Na chvíľu pri tom zabudla na všetky problémy.
Vynorila sa.
Priplávala k brehu, tam kde už nohami nahmatala zem.
Pomalými krokmi prišla až na breh a natiahla si čierne tielko na ramienka a fialovú sukňu so sieťkovanými legínami po kolená.
Naruto stále nechodí...Asi ešte mám chvíľu čas... napadlo ju.
Prešla pár krokov a dostala sa do stredu lúky, ktorá bola pri brehu rieky a blízko jaskyne.
Začala sa rozcvičovať.
Musím to skúsiť...
Sústredila sa a skríkla: „Juuken!“ zahnala sa na imaginárneho útočníka, no hlava sa jej zatočila a spadla na zem.
Prekvapene zalapala po dychu.
Ani dva dni ma nedali úplne dokopy?! Toľko chakry... Obrali ma o toľko mojej chakry? pýtala sa samej seba.
Aj keď s bolesťou, no predsa len sa postavila na nohy a znova zaujala postoj.
„Byakugan!“ zvolala a okolo očí jej navreli žily.
„Hakke Rokujuyon Shou!“ skríkla a rozbehla sa.
„Dva..štyri...“ triafala do imaginárneho útočníka. „...osem...“ pri tomto čísle ju prestali poslúchať ruky, pred očami sa jej zatmelo a nevládala dýchať.
Klesala pomaly na mäkkú trávu.
Čiesi ruky ju zachytili.
„Hin!...“ zvolal Naruto.
„Nesmieš to preháňať...“
Takmer nič nepočula.
Pred očami sa jej rozprestierala temnota.
„Naruto...“ slabo šepkala.
Naruto ju odniesol späť do jaskyne a oprel ju o stenu.
Vzal vodu a vylial ju na ňu. Trochu to pomohlo, začala sa preberať.
„Gomen...Naruto- kun...“ hrdlom sa jej drali vzlyky.
Vzal ju do náručia a potichu prehovoril: „to je v poriadku, Hin...len sa nesmieš preceňovať...tí neznámi ti odobrali viac chakry, preto to teraz potrvá trochu dlhšie kým...kým budeš úplne v pohode... “ Hinata kvôli Narutovi potlačila vzlyky.
V tom sa ozvalo škŕkanie v jej žalúdku.
„Vidím, že tie dva dni ťa naozaj vyhladovali...“ povedal Naruto, teraz už s úsmevom.
Podal jej do ruky upečené mäso. Hinata sa do neho lačne zahryzla.
Keď dojedla spýtala sa: „Kedy si ho vlastne upiekol?“ Naruto sa pousmial.
„Upiekol som ho na mieste, kde som ho chytil...Nechceme sem predsa prilákať niekoho cudzieho...“ Hinata sa plesla do čela a pousmiala sa.
„Tak toto mi nenapadlo“
To som vážne až taká sprostá?! Ten pavúčí maniak mi asi vymyl aj mozog! karhala sa v duchu.
„To nevadí Hin...“ Naruto sa opäť usmial.
„Povedz mi teraz, čo sa vlastne stalo...“ zmenila Hinata tému rozhovoru.
Narutov pohľad zvážnel a oči zatvrdli.
„Hneď ako sme sa rozdelili, keď som ťa poslal za Kamizurom, cítil som, že to nie sú obyčajní lúpežníc - ninjovia, ktorí si len chcú niečo nájsť pod zub a na oblečenie...Cítil som zlovestnú chakru, ktorú som zatiaľ videl len u jedného typu ľudí...Tí, ktorí majú...“ zhlboka sa nadýchol, očividne bojoval s tým, čo chcel povedať.
„...Orochimarovú pečať...“ dopovedal bez náznaku citu.
Hinata zbledla a oči sa jej rozšírili.
„Myslíš, že Sasuke-kun...“ zasekla sa a nedopovedala.
„...nie, on s nimi nebol a myslím, že o tom ani nevie...“ doplnil takmer nečujne Naruto.
Nastalo hrobové ticho.
„A...a čo bolo ďalej?“ prerušila ticho Hin.
„Snažil som sa získať pre teba viac času...Nebolo to jednoduché...Neznámi postupovali veľmi rýchlo...A potom som sa s nimi stretol...Pár sa ich odpojilo....Chcel som ich zastaviť, no zamestnali ma tí zvyšní...Preto som ti prišiel na pomoc až tak neskoro...“ dopovedal Naruto smutne.
Mrzelo ho, že Hin musela toľko trpieť.
„Potom sme sa stretli, keď som ti pomohol s tým pavúčím maniakom a jeho vyšinutou kamarátkou...“ pokračoval Naruto.
„A...čo bolo potom, keď si ma poslal za Kamizurom?“ spýtala sa Hin.
„Neviem odkiaľ, no vynorili sa tam ďalší neznámi...Nechápem, ako to, že som si ich nevšimol...že som ich necítil ani nevidel približovať sa... Bojoval som proti nim, no bolo ich tak veľa a ja...ja som si nevšimol, že piati sa schovali do úzadia a potajme, rozostavaní okolo mňa, vytvárali pečať na udržanie Kyuubiho... “ Naruto sa zatváril skľúčene.
„...Odrazu sa mi zatmelo pred očami a spadol som na zem. Okolo mňa sa vytvorila čierna bublina ktorá pomaly bledla, až sa celkom vytratila, no ja som cítil, že tá bariéra tam stále je...Celé telo ma bolelo a Kyuubiho hlas sa mi rozliehal v hlave ako hlasná ozvena v jaskyni. Aj on skučal a reval ako bláznivý...Nedokázal som ho upokojiť a preto...preto mi spôsoboval veľké bolesti. Potom si kúsok nepamätám...Pamätám si, ako kráčame smerom k miestu, kde je veľká koncentrácia chakry na jednom mieste. Blížili sme sa k nejakému shinobi....k tebe...“ Naruto sa na chvíľu zahľadel do neznáma.
Pravdepodobne sa mu vynorili tie otrasné spomienky... pomyslela si Hinata a len sťažka prehltla nával sĺz. „Hin...“ ozval sa Naruto. Zdvihla k nemu pohľad. Z očí mu sa mu vyvalilo pár sĺz.
„Hin...keby...keby som ťa stratil... neprežil by som to...a keď som ťa tam videl...stáť samu...očividne vyčerpanú, špinavú... celú pokrytú škrabancami, rezmi, modrinami...s pramienkom krvi vytekajúcim ti zo spánku a úst...“ na chvíľu zaťal päste.
Hinata sa k nemu prisunula a z celej sily ho objala.
Naruto si ju tiež privinul a o chvíľu znova spustil: „...vtedy som...pocítil takú zlosť, akú ešte nikdy...pred očami sa mi striedala temnota s krvavo červenými plameňmi hnevu...celým telom mi otriasalo a cítil som, že Kyuubi ma chce ovládnuť...“ Naruto znova stíchol.
Nedokázal svoje vtedajšie pocity poriadne opísať.
„Naruto...“ vydýchla Hinata a aj jej z očí prúdili pramienky sĺz.
„Chcel som ísť za tebou, no pečať ma odrazila neuveriteľnou silou. Moja bolesť sa stále stupňovala, už som tomu nemohol zabrániť...Potom sa zem začala triasť... A potom si na nič viac nepamätám...“ zakončil a po chvíľke dodal: „Prebral som sa až neskôr. Naskytol sa mi pohľad na zdeformovaný zemský povrch, kde ešte pred nedávnom bola lúka s krásnou zelenou trávou a farebnými kvetmi. Vstal som a porozhliadol sa. Slnko pomaly zapadalo, usúdil som teda, že som bol mimo asi pol dňa. Kopa mŕtvych tiel bola roztrúsená po okolí... Bol to hrozný pohľad...a potom som ťa uvidel...videl som ťa ležať na zemi v ešte horšom stave, v akom si bola tesne predtým, ako ma ovládol Kyuubi...myslel som...že....že si mŕtva...takmer ma znova ovládol Kyuubi...rozbehol som sa k tebe a našťastie som ti nahmatal pulz...V tej chvíli sa mi neskutočne uľavilo... Vzal som ťa do náručia a odišiel som preč...A onedlho som objavil túto jaskyňu...“ dokončil.
Hinata mu následne vyrozprávala svoju časť, opísala, ako bežala za Kamizurom, ako koč zmizol, boj s Hanzakim a jeho omamným jedom... Potom boj s tými, čo držali Naruta...
Keď skončila, Naruto sa zamyslel.
„Kto to mohol byť? A kto ich poslal? To, že ich chakra sa podobala na chakru Orochimarovej pečate neznamená, že v tom musí mať Orochimaru prsty...“
V tom si Hin na niečo spomenula.
„Práve som si na niečo spomenula...Hanzaki...Hanzaki aj tí ostatní mali na ramene akési znamenie...tetovanie... dva čierne hady, tvárami obrátené proti sebe, ceriac na seba navzájom zuby...myslíš, že je to nejaká stopa?“ Naruto stále nad niečím rozmýšľal...
„Musíme nejako zistiť...Kto sú...A kde je Kamizuru...?“ Hinatine hlasné úvahy prerušil Narutov nádych.
Naruto sa díval pred seba, oči mal rozšírené.
„Naruto, čo sa deje?“ zašepkala vydesená Hinata.
„Keď sme boli s Ero-senninom na misiách...veľa krát sme počuli o organizácií Kurono Tatsu, čiže Čierny Drak...Veľmi sme sa tým nezaoberali...Niektorí vraveli, že je to len spolok liečiteľov a chovateľov zvierat, ktorí experimentujú...a niektorí vraveli...že je to najtajnejšia Orochimarova vetva, v ktorej sú práve tí najsilnejší zabijaci... Jiraya tomu neprikladal žiaden význam...Kurono Tatsu v žiadnej krajine nespôsobovali žiadne problémy...nikto ich nikdy nevidel...ale všetci vedia kto sú... alebo o nich aspoň majú názor a veľa klebiet...Jedna z nich sa týka aj symbolu, ktorý nosia na ľavom ramene... dva čierne hady, tvárami obrátené proti sebe, ceriac na seba navzájom zuby... Viac neviem...pretože potom mi Jiraya dal tú pečať a zostal som v horách...“ Naruto sa odmlčal a stále hľadel do neznáma.
Naruto sa teda nemýlil s tým, že chakra, ktorú z nich vycítil pochádzala z Orochimarovej pečate...Kurono Tatsu...ak sú naozaj Orochimarovou bojovou vetvou...znamená to, že Orochimaru chce Naruta...to potom znamená, že už nechce Sasukeho? Alebo je v tom čosi iné? A čo Kamizuru?
Hinata sa snažila utriediť si myšlienky, no okrem zistenia o Kurono Tatsu jej stále chýbalo veľa odpovedí...
„Čo budeme robiť?“ náhle prerušil ticho Naruto.
„Mali...mali by sme vymyslieť plán...Je jasné, že tu dlho pobudnúť nemôžeme... Skôr alebo neskôr...nás nájdu...Mali by sme zistiť viac informácií o Kurono Tatsu a tiež o Kamizurem...“ odpovedala Hin.
„O Kamizurem? Nemyslíš, že to bola len pasca?“ spýtal sa Naruto.
Hinata sa zamyslela.
„Nie...myslím, že ho naozaj uniesli...Teda, možno im padol vhod ako návnada ale určite nebol vymyslený alebo tak...A teraz...teraz je buď mŕtvy alebo uväznený v jednej z Orochimarových kobiek...Ak je mŕtvy...tak máme dosť vážny problém...pretože Kamizuru sa má dostaviť na mierovú konferenciu...Inak tie dve mestá v Zemi Vody vyvolajú vojnu...preto dúfajme, že stále žije...“
„Potom nemáme času nazvyš! Musíme ho nájsť...“ zavelil Naruto a vyskočil na nohy.
„Nie...dnes už nikam nepôjdeme...mali by sme byť trpezlivejší a čo najviac sa zotaviť a pripraviť sa... a navyše...ja...ja ešte stále nemám obnovenú chakru...“ Hinata zrudla a zadívala sa do zeme.
Naruto si k prisadol a vzal jej tvár do dlaní...
„Hin...na tom nie je nič zlé... V boji si ukázala, že si naozaj silná a sama si zvládla viacerých protivníkov...Bolo ich na teba veľa...ale ty si ich napriek tomu zvládla...Nemáš si prečo vyčítať, že sa ešte stále zotavuješ...“
Hinata zdvihla pohľad a dívala sa Narutovi do jasno modrých očí...
„Milujem ťa...“ zašepkala.
„Aj ja teba, Hinata...“ zašepkal jej naspäť a ich pery sa spojili.
Naruto jej po chvíli jemne pootvoril ústa, aby sa jeho jazyk mohol stretnúť s tým jej.
Hinata sa zošuchla na chrbát a Naruto sa nad ňou nakláňal.
Ich bozky boli stále viac vášnivejšie...Naruto jej prešiel perami až na sánku, ktorú jej obsypával nežnými pusinkami.
Následne prešiel pomaly na krk až po kľúčnu kosť. Hinate od vzrušenia srdce tak búšilo do spánkov, že takmer nič nepočula.
No odrazu sa Naruto zastavil.
Hinata prekvapene vzhliadla.
Nikde naokolo neboli žiadni nepriatelia...
Tak prečo..? pýtala sa Hin samej seba.
„Si...si si istá, že chceš aby...“ Naruto sa začervenal, no potom opäť zvážnel.
„Hin...ja...nie som úplne človek a...“ Hinata ho prerušila tým, že mu vyzliekla tričko a povedala: „Mne...mne na tom nezáleží... milujem ťa a si pre mňa všetko...moja rodina, môj priateľ...si človek ako každý iný...dokonca si výnimočný..No nie kvôli Kyuubimu...ale kvôli tvojmu srdcu...a preto...preto chcem byť tvoja...“ pritisla sa na Narutovu rozhorúčenú hruď.
Naruto jej znova obsypával krk a aj hruď bozkami a pomaly jej stiahol tričko a aj ramienka podprsenky. Potom jej nežne vyzliekol aj podprsenku. Prstami jej pomaly dráždil bradavky a jemne ju bozkával na bruchu. Hinatine vzdychy sa ozývali jaskyňou. O chvíľu jej zobliekol aj sukňu s legínami a nohavičkami. Začal ju jazykom dráždiť tam dole. Hinata sa nadvihla a vyzliekla Narutovi posledný kus oblečenia. Chvíľu sa ešte navzájom rozvášňovali a potom do nej Naruto vnikol. Pohyboval sa pomaly, dopredu a dozadu. S Hinatou sa ponorili v hlboký vášnivý bozk. „Naruto... Hinatine stony sa stále stupňovali... Naruto pomaly zrýchľoval a jeho vzdychy sa miešali s Hinatinymi. V posledných chvíľach Naruto ešte zrýchlil a obaja dosiahli vyvrcholenie naraz. Naruto si pritisol Hin na hruď a chvíľu ešte zostal v nej... Po chvíli sa celý vyčerpaný zvalil vedľa, na mäkkú podstielku z machu a suchej trávy.
„Budeš ma milovať po celý zvyšok života?“ spýtala sa Hinata.
„Nie...ešte oveľa dlhšie...“ zašepkal Naruto a aj s Hinatou sa naraz vydali do ríše snov.