Neko II. - Staré rany

Na oblohu vyšiel mesiac. Nastal pokojný večer, pri ktorom Jounin z Konohy doprevádzal novú, celkom podivuhodnú občianku do jej príbytku.
„Čo sa to tam stalo?“ opýtala sa Manami zvedavo.
„Čo myslíš?“ nechápal Kakashi.
„No, najprv ma Hokage vyháňala preč a zrazu sa tam objavíte Vy a hneď zmení názor.“
„Hm...to je na dlho. Zatiaľ ti to nemôžem povedať.“
„Prosííím.“ Nahodila pohľad anjelika a vzrušene zdvihla uši.
„Vyčkaj a dozvieš sa.“ Neodolal, zdvihol ruku a poškrabkal ju za uchom. Manami slastne privrela oči a zapriadla. Kakashi sa pousmial.
„Si roztomilá.“ Mačacie dievča sa ľahko zapýrilo.
„Ďakujem,“ pípla. Ani sa nenazdala, už stáli pred dverami jej bytu.
„Tak a sme tu.“ Povedal ninja so zahalenou tvárou a odstúpil od dverí, aby si Manami mohla odomknúť.
„Vďaka, že ste ma odprevadil, Kakashi.“
„Nie je zač, Minako...“ V tej chvíli si mal chuť jednu vylepiť. Preriekol sa.
„Ehm...volám sa Manami.“ Opravila ho našťastie nič netušiac.
„Ah, iste. Dobrú noc. “ Nervózne sa usmial a zmizol v oblaku dymu. Fialovláska len pokrčila ramenami a vošla dnu. Konečne...Konečne mala miesto, ktoré mohla nazvať svojím domovom. Bola radosťou bez seba a ihneď sa s vervou vybrala skúmať svoj nový byt. Krátka chodba za ktorou bola izba s posteľou, skriňou a dvoma veľkými oknami, ďalej za ďalšími dverami bola kúpelňa atď. ...Za pár minút to mala celé obehané. Po tom všetkom, čo zažila dnes aj posledné dni, sa rozhodla si dopriať odpočinok. Vyzliekla si plášť a poskladala ho do skrine. Zrejme ho už ani nebude viac potrebovať. Išla do kúpelne, kde si až po okraj horúcou vodou napúšťala vaňu a vyzliekla sa celá. Položila si veci vedľa na zem, zopla si vlasy do konte a ponorila sa až po krk do uvoľňujúceho kúpeľa. Náhle však hlasno sykla a musela vynoriť chrbát z vody. Nie že by jej ta horúca voda vadila, ale niečo ju tam po dotyku s vodou začalo príšerne štípať. Siahla si rukou na chrbát....a nahmatala jazvu. Prešla po nej prstom. Zistila že ju má skoro po celej dĺžke chrbta a tiež to, že to boli vlastne dve jazvy, ktoré sa prelínali do veľkého X. Zdesila sa. Čo to má znamenať? Odkiaľ sa jej to tam vzalo? Kto jej to urobil...? Ďalej už nevnímala bolesť. Skĺzla po okraji vane opäť po krk do vody. V očiach vystrašený výraz, ústa nemo otvorené. Jej srdce bilo akoby päť minút pred infarktom. Zavrtela hlavou a skryla si tvár do dlaní.

Manami ležala na posteli v nočnej košeli, ktorú našla v skrini a zamyslene pozerala do stropu. Hlavou jej vírilo nespočetné množstvo otázok a trápení. Až teraz si začala uvedomovať niektoré fakty. Večer jej Kakashi povedal Minako. Čo to malo znamenať? A čo tá jazva? To náhle prijatie...Čo to bolo za fotku, ktorú ukazoval Hokage? Aká je jej minulosť? Prečo vlastne takto vyzerá?
Kto vlastne som? Na nebi posiatom hviezdami sa objavila žiarivý mesiaca, ktorý až doposiaľ zakrývali mraky. Dievčina vstala a došla k oknu. Otvorila ho, oprela sa o parapetnú dosku a zahľadela sa do bledej tváre luny. Vždy ju vábila noc, nikdy toho veľa nenaspala. Možno preto, že v noci videla tak dobre ako cez deň. Alebo preto, že je z časti mačka...

Nastal nový deň. Vtáčiky spievali, slnko svietilo, bol nádherný deň. Manami bola už dávno hore. Vyliezla z kúpelne plne vybavená a prebudená. No náhle sa zastavila pred zrkadlom, ktoré viselo na stene vedľa skrine pri posteli. Pomaly si prehmatala svoje uši. Ešte nikdy ich nevidela. Vedela síce, že ich má tak ako chvost, ale doposiaľ nemala možnosť prezrieť si ich. A prvé čo jej prišlo na um po pozornom preskúmaní svojich mačacích uší bolo: Vyzerám ako netopier... Nedivila sa, že na ňu každý stále tak zíza. Zachmúrila sa a pritisla si ich rukami k hlave. Rozhliadla sa po izbe. Nenašla nič, čo by sa jej hodilo, ale dostala nápad. Otvorila skriňu a z nej vytiahla svoj čierny plášť. Odtrhla si kúsok z neho a previazala si to okolo hlavy ako šatku. Vyzerala síce podivne, ale už to tak nebilo do očí. Vyšla zo svojho domu za jediným účelom – ísť do nemocnice. Nevedela síce kde to je, ale musí to byť predsa nejako označené. Nezostávalo jej nič iné než blúdiť po Konohe a hľadať. Opäť príliš upútavala pozornosť občanov Listovej, už len kvôli chvostu, ale teraz si na ňu budú musieť zvykať. Teraz už patrí k nim.
Ani po hodine hľadania nemocnicu nenašla. Ešte sa tu vôbec nevyznala. Vyčerpane sa oprela o jeden z domov a oddychovala. Z onej budovy práve vyšla ružovovlasá kunoichi. Hneď si Manami všimla a trochu váhavo k nej pristúpila.
„Ahoj. Ty si to dievča, Manami?“ Prihovorila sa k nej.
„Ahoj. Hej, to som ja.“ Prikývla.
„Aha. Rada ťa spoznávam, ja som Sakura.“ Predstavila sa. Trochu ju to prekvapilo, hlavne slová: „rada ťa spoznávam“ .
„Čože si taká udychčaná?“ Nahodila odrazu Sakura.
„Hľadám nemocnicu...a akosi ju neviem nájsť.“ Vysvetlila.
„Niečo sa ti stalo, že chceš ísť do nemocnice?“
„No, aj to sa dá povedať...“
„Hm, aha. Dobre, odvediem ťa tam.“ Manami sa na ňu vďačne usmiala.

„Prečo zakrývaš tie uši?“ Opýtala sa ružovovláska počas cesty.
„To to až tak vidno?“ Manami nadvihla oči k hlave.
„Áno a to dosť. Vyzerá to komicky.“
„Lepšie než tie moje netopierie uši...“
„Netopierie? Hokage mi hovorila, že máš mačacie.“
„No hej, to mám, ale vyzerajú ako netopierie.“ Sakura sa podozrievavo zamračila a bez váhania jej strhla zdrap plášťa z hlavy.
„Takto je to lepšie.“ Usmiala sa.
„Nemyslím. Všetci na mňa tak čudne pozerajú keď ich ukazujem.“ Zosmutnela fialovláska.
„Tak to nie je. Si len iná ako my, je to nezvyk. Zmení sa to, časom. A náhodou je to roztomilé.“ Uistila ju a povzbudivo potľapkala po pleci. Došli k nemocnici.
„A čo ti vlastne je?“ Spýtala sa jej Sakura.
„Mno...radšej by som to povedala medikom...“
„Veď ja som medical-ninja.“ Povedala pobavene.
„Ou, aha. Tak teda...“ A vyrozprávala jej všetko o jej jazvách.

Manami ležala na operačnom stole obrátená chrbtom k medikom. Chrbát mala celý holí a pod svetlami bolo pekne vidieť jej nepríťažlivé jazvy. Medici robili rôzne testy, výteri, odber krvi...Trochu jej obnovili starú ranu, od ktorej vznikli tie jazvy, skalpelom. Bolo to len centimeter na jej koži ale i tak vnútro rany medikov veľmi prekvapilo a hlavne Sakuru, ktorá bola medzi nimi. Rana z vnútra svetielkovala na modro-bielo.
„Tie jazvy vznikli iste po seknutí katany. Ale od čoho je toto?“ Nechápala Shizune a prešla prstami po ranke. Po dotyku ju to však trochu potriaslo...
„Chidori...“ Zašepkala Sakura.