Nádherné slová

Mladé ružovlasé dievča sa prechádzalo po lese. Bol spln, takže jej Mesiac svietil na cestu. Dievča zastalo na čistinke osvetlenej Mesiacom. Toto miesto navštevovala vždy, keď sa cítila smutne... Bolo to miesto, kde sa mohla kedykoľvek nerušene vyplakať. Tam si sadla a rozplakala sa. Pre plač si nevšimla mladého muža, stojaceho len pár metrov od nej.
Chodil sem každý večer, pozerať sa na mladé ružovlasé dievča, ktoré zakaždým plakalo. A on nevedel prečo... Chcel ísť za ňou, objať ju, utešiť, ale neodvážil sa...
„Prečo plače? Čo ju trápi? Stalo sa jej niečo? Má nejaké problémy?“ Tieto otázky ho trápili každý večer, keď tu takto stál a pozoroval ju. Ale odpovede nepoznal... I keď poznal ju. Bol totižto jej tímový partner.
Zrazu si uvedomil, že je tam nejaké ticho... Nebolo počuť žiaden plač.
„Žeby už odišla?“ spýtal sa sám seba.
Nie. Dievča tam ešte stále sedelo, ale už neplakalo.
Ktovie prečo...
„Zbadala ma?“ vystrašil sa muž.
Nezbadala. Len sa zamyslela. Nad tým, prečo plače. Nad svojím problémom. Nad celým svojím životom... Dievčina zaťala ruky a zavrela oči. Ale radšej ich hneď otvorila, lebo jej opäť začali tiecť slzy.
Začalo ju to štvať.
Už nechcela viac plakať...
Rukami si zotrela posledné slzy na tvári a postavila sa. Zhlboka sa nadýchla a z celého srdca zakričala to, čo sa neodvážila povedať nahlas mladému mužovi, jej tímovému partnerovi. Mužovi, ktorý stál len pár metrov od nej.
„UCHIHA SASUKE, MILUJEM ŤA!!!“ To boli tie slová... Slová, ktoré ju tak ťažili.
To kvôli nemu každú noc plakala. A on si ju nevšímal. A ignoroval... To ju ničilo... Bola doňho zúfalo zamilovaná, dávala mu najavo svoje city, ale on ju vždy odbil. Bola mu úplne ukradnutá. Nezaujímala ho...
Ale nevedela, že ju každú noc sledoval a videl, ako sa trápi a plače...
V tom si ho všimla.
Sasuke tam zarazene stál a pozeral sa do jej nádherných zelených očí. Vedel, že by mal niečo povedať, ale nevedel čo.
„Sakura,“ oslovil dievča a vykročil smerom k nej. Zastavil sa len pár centimetrov od.
Sakura na neho nedôverčivo pozrela. Nevedela, čo si má myslieť.
Sasuke pomaly zdvihol ruku a Sakura vystrašene cúvla.
Bála sa, že by ju udrel.
Nevedomky jej opäť začali tiecť slzy.
On ale nemal v úmysle ju udrieť. Podišiel bližšie k nej a pohladil ju po tvári.
Následne ju pobozkal.
Ale Sakura sa rozplakala, tak sa odtiahol.
Rukou jej zotrel slzy a usmial sa na ňu.
„Myslel som si, že ma miluješ.“
„Veď aj milujem, ale...“ Vetu nedokončila, pretože Sasuke ju pevne objal. Potom jej jemne chytil sa bradu.
Chystal sa ju pobozkať.
Ale predtým, než tak učinil, jej zašepkal dve nádherné slová: „Milujem ťa.“