Sensej - kapitola 03

Kapitola – 03

Tak toto je náš sensej, fakt som sa nedokázal zdržať smiechu. To že sa na podobnú pascu nechá nachytať jounin by bola pohroma sama o sebe, ale že sa na ňu nachytá hokage, tak to už bolo aj na mňa priveľa. Zdvihol špongiu zo zeme a s falošným úsmevom na tvári sa na nás zadíval.
„Nemám vás rád.“
Povedal a pozorne si nás premeriaval cez privreté viečka. V tom okamihu ma smiech prešiel, a začínal som sa obávať najhoršieho.
Sensej sa vystrel dal si prázdnu ruku za hlavu a začal sa smiať.
„Aspoň takto reagoval môj sensej na podobný kúsok.“
Pristúpil k tabuli a odložil špongiu, potom nás vyzval aby sme šli s ním.

Sensej nás viedol Konohou, široké ulice striedali užšie, až sme sa dostali na jedno miesto, dláždená cesta stúpala niekam dokopca, okolie lemovali zelené stromy a kamenné stĺpy vytvárajúce akúsi klenbu. Cesta nás zaviedla nad Konohu a na jej konci bol na dedinu parádny výhľad, napadlo ma či nás nechce prehodiť cez kovové zábradlie ktoré delilo koniec cesty od prázdnoty za ňou. Pokynul nám aby sme si posadali na schody a on sám sa oprel o zábradlie.
„Tak tu sa teraz zoznámime ako tým, ja budem váš sensej. Každý sa predstaví a prezradí nám ostatným čo má rád, čo rád nemá a aký je jeho sen.“
V duchu som začal rozmýšľať čo poviem, vlastne nad niektorými vecami som sa zatiaľ nezamýšľal.
„Tak kto začne?“
Tá potvora vedľa mňa vstala a ani najmenej naváhala. Vlastne som sa divil, že po celý čas čo sme sem šli ostala ticho.
„Volám sa Yushina Kazumi.“
„Mám rada jahodovú zmrzlinu.“
No to k nej celkom sedí.
„Neznášam blbečkov.“
Pričom sa na mňa veľavýznamne pozrela, až som začal mať pocit, či sa to náhodou netýkalo nejako mňa.
„A mojim snom je byť neporaziteľná kunoichi.“
Začala sa na celé ústa smiať. Keby som v sebe nazbieral dosť odvahy, povedal by som že je švihnutá, ale z veľmi dobrého dôvodu som toľko odvahy nenazbieral.
„Dobre tak pokračujme.“
Povedal sensej a zahľadel sa na mňa, no nič iné mi teda neostávalo.
„Volám sa Sumamaru Sarutobi, rád oddychujem, neznášam skoré vstávanie a sen? Aspoň raz by som chcel poraziť strýka v Shogi.“
No niečo som si vymslel.
„Blbeček.“
Počul som vedľa seba. Teda fakt neviem čím som si zaslúžil že som skončil v týme s ňou.
„Moje meno je Sanji Fusaku, mám rád samotu a ticho, nemám rád davy a dotieravých ľudí, mojim snom je vytvoriť jedno jutsu.“
S otvorenými ústami som ostal zarazený, Fusaka som ešte snáď nikdy nepočul vysloviť takú dlhú ucelenú vetu. Pri tej myšlienke ma zamrazilo. Dokonca aj striga bola ticho.
„Výborne.“
Sensej vyzeral celkom spokojný.
„Hej hej a čo vy sensej?! My sme vám povedali o nás, tak pekne aj vy nám povedzte o sebe.“
Drzá ako vždy, ale teraz som aj ja bol zvedavý, tak som napäto sledoval senseja.
„Eh, jasné, volám sa Naruto Uzumaki, v tejto chvíli šiesty Hokage...“
„Čóó?“
Striga zjavne nevedela, že náš sensej je šiesty, musel som sa uchechtnúť.
„... mám rád ramen, nemám rád dni bez ramenu a mojim snom je dostať dostať doživotnú kartu na ramen zadarmo v Ichiraku.“
Vysmiaty od ucha k uchu mi pripadal ako keby práve myslel na plnú misku ramenu, a keď sa mu v ľavom kútiku úst urobila slina, som nepochyboval, že to tak naozaj je.
„Ále sensej, si nerobte srandu!“
Striga mu to jednoznačne neverila.
„Čo?“
Prebral sa zo zasnenia.
„Oh a volajte ma Naruto sensej, keď už som váš sensej.“
Premeral si nás svojim pohľadom, usmial sa a vyskočil na zábradlie.
„Tak pre dnešok to bolo všetko, zajtra sa stretneme o siedmej na cvičisku a dáme si test prežitia, odporúčam neraňajkovať, Tak čau.“
Zdvihol ruku na pozdrav, a ani som nestihol mrknúť a zmizol.
„No to je otrava.“
Predniesol som. Potom som si ale uvedomil, že mám voľný deň a hneď sa mi zlepšila nálada. Fusaku zmizol bez rozlúčky a Yushina pribehla k zábradliu a sledovala ostražito okolie, ako keby niečo hľadala.
„Ako to len urobil?“
Mrmlala si popod nos.
Vykročil som po ceste do dediny za Fusakom a za chvíľu som sa stradil v uličkách Konohy.

Na druhý deň ráno som vstával celkom dobre vyspatý. Obliekol som sa, nasadil čelenku a chystal sa vyraziť na cvičisko.
„Suma.“
„Áno mami?“
„Nezabudni, rob všetko tak ako si sa učil na akadémii.“
Chvíľku som ju pozoroval a vyzerala zvláštne vážne.
„Hai.“
Vybehol som von a už som si to šinul na miesto stretnutia. V uliciach bolo ešte málo ľudí a vzduch bol príjemne čerstvý. Nakoniec som to stíhal len tak tak. Fusaku už stál na mieste a čakal. Potvora zdá sa dnes zaspala, to bude sranda keď príde neskôr a sensej ju vykrstí za to.
Nakoniec to však vyzeralo tak že ani Naruto sensej nepríde načas. Okolo pol ôsmej sa konečne dovalial Yushina, celá zadýchaná sa zvalila do trávy a rozhliadala sa po okolí.
„Sensej tu ešte nieje?“
„Vyzerá to že je ešte horší ako ty.“
Odpovedal som jej.
Pozrela sa na mňa cez privreté viečka, ale potom sa odvrátila a začala si sťažovať.
„Čo to len máme za senseja, je asi pekne neschopný, ešte nevie prísť ani načas.“
„Hoj“
Ozvalo sa nám za chrbtom.
„Eh eh, dobré ráno sensej.“
Vykoktala Yushina a začala sa červenať, lebo bolo jasné že ju musel počuť ako sa na neho sťažuje.
„Dobré ráno.“
Zopakoval sensej.
„Tak dnes si dáme ten test prežitia.“
Vytiahol dve rolničky a ukázal nám ich.
„Vašou úlohou bude vziať mi tieto dve rolničky, čas máte do jedenástej, takže ešte vám ostávajú najmenej tri hodiny.“
„He?“
Všetci sme ostali zarazení.
„Pravidlá sú asi také že môžete použiť všetky svoje schopnosti, a odporúčam vám ísť do toho naplno, ako keby vám išlo o život, inak tieto rolničky nezískate.“
„Takže môžeme použiť aj smrteľné zbrane?“
Ozval sa Fusaku s podivným leskom v očiach.
„Samozrejme.“
„Eh a ešte aby som nezabudol, ten kto nezíska rolničku sa vráti späť do akadémie. Teda najmenej jeden z vás už má spiatočnú cestu istú.“
Naruto sensej to povedal tak kľudne ako keby o nič nešlo, ale to znemaná že ak neuspejem, budem zase v akadémii, eh to je otrava, nemôžem sa tam vrátiť bolo to tam nanič.
„Čože?!“
Vykríkla Yushina.
„Ale veď sme urobili test aj skúšku na akadémii!“
„Áno, test ktorý dokázal že máte potenciál stať sa ninjom, ale to či ste naozaj tak dobrí aby ste sa ninjami stali zistíme až dnes.“
Yushina sa zatvárila ako keby jej niekto pred nosom ukradol jej obľúbenú zmrzlinu.
„No tak myslím si že môžeme začať.“
Všetci sme sa pstavili do bojových postojov a zmizli. Ja sám som sa skryl za nedalekú skalu pri rieke. Srdce mu búchalo až niekde v krku a bol som poriadne nervózny. Ak si dobre spomínam na to čo sme sa učili na akadémii ak ninja útočí nenápadne a v pravú chvíľu. Len si treba počkať na správny okamih nepozornosti.
Kde sa skryli ostatní som nevidel. Naruto sensej stál na čistine a tváril sa ako keby bol iba na prechádzke. Siahol rukou do kapsičky a čakal som snáď čokoľvek, len nie to že vytiahne knihu a pero. Zdalo sa že si niečo so záujmom píše do knihy. To vyzeralo na vhodnú chvíľu an útok. Ale skôr ako sa vôbec odhodlal čo urobím, z opačnej strany vybhla z kríkov červenočierna čmuha a trielila smerom k sensejovi.
„Blbka.“
Taký priamočiary útok nemôže mať žiaden úspech, ale odvahu jej musím nechať. Bola už len pár metrov od senseja a ten vyzeral ako keby si ju vôbec nevšimol. Nemohol som tomu uveriť, žeby to bolo až také ľahké? Jej dlaň sa natiahla po rolničkách ktoré mal priviazané na páse. Ešte maličký moment som čakal že sensej niečo urobí a jej snaha výjde naprázdno, ale ostal som iba s otvorenými ústami, jej prsty zovrely rolničky v dlani a s víťazoslávnym smiechom mu ich odtrhla od pása.
„Nevieš čomu sa tak smeje?“
Spoza chrbta sa mi ozval známy hlas.
„S-sensej?“
Otočil som sa a on tam stál za mnou a niečo si písal do knižky.
„Áááá.“
Vybehol som zo svojho úkrytu a ešte skôr ako som vbehol do lesa som si všimol ako sa rolničky Yushine v ruke spolu s Naruto sensejom na čistine, zmenili na biely dym.
Zhlboka som dýchal ukrytý v kroví.
Takže nakoniec to nebude vôbec také ľahké.
To už som ale sledoval ako pravý Naruto sensej pomaly kráča smerom k Yushine, ktorá bola ešte stále mimo z toho že nakoniec sa z jej úpechu vykľul úplný nezdar.
„Takže prvá schopnosť ninju, taijutsu.“
Povedal sensej a postavil sa oproti Yushine ktorá očervenela od hnevu.
Rozbehla sa na neho. Ako som Yushinu poznal z akadémie v taijutsu bola veľmi dobrá. Preto nebolo rozumné sa s ňou zahrávať, videl som už viacerých ktorý zmlátila. Ja som sa našťastie niečomu takému vyhol. Jej krátke červené vlasy vialy vzduchom pri nacvičených pohyboch, ktorými dorážala na senseja. Ten však stále držal v rukách knižku a pero. Nech sa Yushina snažila akokoľvek nevedela senseja zasiahnuť, ten sa jednoducho vyhýbal jej útokom. Pri jednom zvlášť akrobatickom výkope sensej prvý krát použil kryt aby ho nezasiahla do hlavy, odrazila sa a v salte dopadla na šetky štyri asi meter od neho. Nezaváhala ani na chvíľku, urobila kotúl v pred a počas neho načiahla ruku smerom k rolničkám. Už už sa ich dotkla, keď jej sensej ruku odrazil.
„Vidím že v taijutsu si celkom dobrá, dobre tak to skúsim brať trošku vážnejšie.“
Odložil knižku a pero do vrecka.
Yushina odskočila pár metrov dozadu, ale hneď sa aj rozbehla v ďalšom priamom útoku, pritom vytiahla kunai a hodila ho smerom na senseja.
V tej chvíli som pochopil že toto už nieje obyčajná hra, útočila s úmyslom poraziť svojho protivníka aj za cenu života. Sensej kunai ktorý na neho letel chytil a vyrazil naproti mladej kunoichi. Tá urobila krátku zmenu smeru aby sa vyhla prípadnému úderu a zasiahla senseja päsťou presne. Niečo puklo a okolo nich sa objavil biely dym ktorý mi zabránil aby som videl čo sa stalo. Po chvíľke keď vietor dym odfúkol som zbadal ako sensej stojí za Yushinou a jej vlastný kunaj jej priložil ku krku.
Skôr ako však stihli čokoľvek urobiť, vyletelo z lesa niekoľko šurikenov a naplno zasiahli senseja.
S otvorenými ústami som sledoval obraz ktorý sa strel predomnou.