Sensej - kapitola 01

Kapitola - 01

Moje meno je Sumamaru Sarutobi. Som obyčajný študent akadémie a viac ako priemerný svojimi výsledkami. Mamka je z toho už nervózna a stále mi dáva najavo, že by som sa mal viac snažiť. Chudák strýko Shikamaru si to u nej vždy za mňa zlízne. Neviem prečo, ale vždy keď sa tvárim až priveľmi lenivo, dáva to za vinu jemu. Strýko je moc fajn, vždy je v pohode a dá sa s ním baviť o všetkom. Niekedy sa musím smiať, keď aj závažné veci berie s nadhľadom a oddychovo. Musím však pripustiť, že povinnosti ktoré má ako shinobi vždy splní veľmi dobre. Celkom tomu nerozumiem, ako človek s jeho povahou môže byť elitný Jounin. Chcel by som byť ako on keď budem ninjom. Pomaly sa mi blíži konečná skúška a ja sa neviem prinútiť ísť sa učiť a trénovať. Už teraz vidím, že to bude poriadna katastrofa. Mamka ma asi zabije keď neprejdem. Väčšinu času trávim vonku s kamarátmi, samozrejme trávime čas hrou na ninjov, strýko vravel že aj za jeho mladosti to bola obľúbená hra.
Občas nás príde navštíviť bratranček Konohamaru, vtedy je u nás doma sviatok, mamka vždy pripraví niečo skvelé pod zub. Neviem síce čím to je ale mamka Konohamara berie, možno preto, lebo patrí medzi najtalentovanejších ninjov v jeho veku, ale to mamka našťastie nevie, čo všetko s Konohamarom vyvádzame. Bratranec je skvelý, ukazuje mi rôzne jutsu, nedávno mi ukázal jedno fakt skvelé. Povedal že sa to volá rasengan, bola to taká modrá guľa plná čakry. Ulomil pomocou toho pekný kus skaly, naozaj silná technika, dúfam že niekedy ma ju naučí. Škoda že Konohamaru je málokedy v dedine, skoro stále má nejaké misie. Od Hokage dostáva dosť náročné úlohy, keď som sa ho spýtal, ako je možné že iba ich týmu dáva stále také ťažké úlohy, povedal mi že preto lebo on také chce. Clekom tomu nerozumiem, prečo by sa ctená Hokage riadila tým čo chce Konohamaru, neviem či mu to celkom verím.
„Sumamaru pohni!“
Ach jo, dnes sa koná nejaká slávnosť, vraj je to všetko tajomstvo, takže ani ja nemôžem vedieť o čo ide. Horšie je že mamka to berie nejako veľmi vážne, už to že mi povedala Sumamaru je príznak toho že bude zle ak si nepohnem. Zvyčajne ma volá iba Suma.
„Áno mami, už idem.“
Keby som si aspoň nemusel obliekať tento slávnostný odev. No myslím, že som hotový a počkám radšej už dole aby nebolo zle.
„Počkaj poď sem, máš to nejako nakrivo.“
Dúfam že sa mi nebude snažiť ešte aj učesať vlasy, lebo ma trafí.
„Eh, čo to máš? Tie Konohamarove okuliare si láskavo odnes do izby.“
No paráda ešte našla aj moje imidžové okuliare, ktoré mi dal bratranec. Teraz sa budem tváriť kyselo, možno ju už prejde to, aby sa do mňa stále rýpala.

Na ulici je nezvyčajne veľa ľudí, zdá sa že sa zapojíme do davu. Mamka sa občas s niekým vybavuje, to je nuda. Vyzerá to tak že dav smeruje k budove úradu Hokageho, snáď to nebude trvať dlho. Občas vidím známe tváre, hlavne decká z akadémie, ktoré sú tiež vyobliekané. Hmm aspoň obloha je dnes pekná, bledomodrá a pomaly si po nej plynú mraky. So strýkom chodievame niekedy len tak si niekam ľahnúť a pozorovať oblohu. Povedal mi raz, že to robievali spolu s mojim otcom. Eh, každý mi vraví že môj otec bol úžasný človek a skvelý shinobi, škoda že umrel skôr ako som sa narodil. Niekedy sa cítim odstrčený od deciek, ktoré majú celú rodinu.
Ako som si myslel, okolo úradu Hokageho je plno ľudí, stáť tu sa mi veľmi nechce ...
„Poď Suma, my ideme hore.“
„Hore?“
Fakt nerozumiem, na streche úradu bývajú väčšinou len tí dôležití a teda ninjovia a ľudia ktorých sa slávnosť týka.
„Áno hore, máme tam miesta.“
Radšej sa už nebudem pýtať, mamka je zasnená a nemyslím si, že by mi vyzradila o čo ide, keď to doteraz predo mnou tak veľmi tajila. No ale musím uznať, že z teraz som viac zvedavý.

Sme niekde v strede menšieho davu ľudí ktorí sa môžu účastniť slávnosti tu na streche úradu. Moc toho nevidím, pretože sú okolo mňa väčšinou dospelí ninjovia. V predu som ale zahliadol strýka Shikamara a hneď vedľa neho aj strýka Choujiho.
„Ahoj Sumamaru.“
„Ahoj Konohamaru.“
Bratranec je jediný ktorý si dáva záležať na tom aby mi vždy vravel plným menom, vlastne som sa ho nikdy nespýtal prečo. Teraz na to ale zjavne nieje vhodná doba, pretože len čo ma pozdravil a kývol mamke utekal hneď niekam dopredu. Trošku mu závidím že bude mať odtiaľ omnoho lepší výhľad.
S mamkou sa práve rozpráva jedna kunoichi, už som ju videl, pár krát sa bavila so strýkom Shikamarom keď sme spolu boli v dedine. Je hlavným medikom v dedine a preto je aj dedinčanmi a ninjami veľmi uznávaná.
„Oh ahoj Suma ... musím už ísť.“
„Sakura-sama.“
Keď som sa s ňou prvý krát stretol, tak som ani nevedel čo je zač. Strýko mi hneď všetko vysvetlil, Sakura-sama mi potom povedala že ju tak oslovovať nemusím, ale myslím si že jej postavenie si vyžaduje úctu. Strýko sa mi potom síce smial, vraj to beriem moc vážne, musím priznať že on sa k nej mal naozaj viac ako kamarátsky.
Okolité šumenie hlasov utíchlo, asi by som mal tiež začať počúvať.
„Vážení prítomní, predstavitelia dediny, občania Konohagakure no sato a v neposlednej rade ninjovia. Dnes je veľký deň pre nás všetkých, pretože sme sa spolu s radou rozhodli vymenovať šiesteho Hokage. Všetky podmienky boli splnené na to aby sme mohli vyhlásiť, že Rokudaime (šiesty) Hokage sa týmto stáva Naruto Uzumaki Namikaze.“
Najprv to zašumelo hlasmi keď Hokage dopovedala, až sa mi zdalo že sa stalo niečo zle, ale potom dav prepukol v jasot.
„Namikaze?“
„Poznáš ich rod mami?“
Niečo mi to síce pripomínalo, ale nevedel som si spomenúť kde som to už počul.
„Hmm.“
Niekedy tie mamkine odpovede zbožňujem. A potom nemyslím si, že by mi musela tajiť vyhlásenie nového hokage, veď toho Naruta Uzumaki Namikazeho ani nepoznám.
V medzere medzi ľuďmi som ho na chvíľku zazrel, žlté vlasy pridržiavané čelenkou listovej a trochu nechápavý výraz. Až sa mi zdalo že sám bol prekvapený z toho, že je Hokage.

Ľudia sa pomaly rozchádzajú po uliciach a my ideme tiež domov.
„Mami kto je ten Uzumaki? Nikdy som o ňom nepočul.“
„Odišiel z dediny keď si mal dva roky, šiel na jednu misiu triedy S. Teraz sa vrátil. Ani som už nedúfala, že sa vráti, ale zdá sa že misiu nakoniec úspešne dokončil.“
„S-misiu, čo to bolo za misiu?“
„Ale že je Namikaze som naozaj netušila.“
Zdá sa že ma už zase pre zmenu ignoruje. Ach jo.
„Sumamaruuu!“
No žeby predsalen sa na mňa dnes aj usmialo šťastie.
„Poď so mnou, niečo ti musím ukázať!“
„Môžem mami?“
Iba kývla rukou a stále zamyslená kráčala po chodníku smerom domov.
„Čo mi chceš ukázať Konohamaru?“
„Tak to je tajomstvo, ale bude sa ti to páčiť, sľubujem.“
Jejda zase ďalšie tajomstvá, ale tentokrát sa snáď niečo aspoň dozviem.
„Hej Konohamaru, ty vieš kto je to ten Uzumaki? Mamka mi nič poriadneho nepovedala.“
„He.“
No super, iba sa na mňa usmial, zdá sa že ani z neho nič poriadne nevytiahnem.

Dnes je pekne, slnko ma príjemne hreje na krku, a bratranec mi chce zase asi ukázať nejakú techniku. Veď prečo iné by sme asi prišli na tréningové miesto. V tento čas tu nikto nieje, všetci sa venujú udalosti ktorá sa predchvíľkou stala a to vymenovaniu šiesteho Hokageho.
„Stoj.“
„Hm?“
Čo sa to deje, prečo ma drží za tričko? Tak som bol zamyslený že som si ani nevšimol že asi sto metrov pred nami niekto leží v tráve na zemi. Klobúk má položený vedľa seba .... klobúk?!
„He he he he.“
Tento Konohamarov smiech poznám veľmi dobre, vždy sa takto smeje keď má na pláne niečo veľmi nekalé.
„Hej Konohamaru, to je ten Uzumaki však? Asi by sme ho mali nechať na pokoji.“
„Nechaj to na mňa malý bratranček. He.“
No to je super, to by som naozaj rád vedel čo má Konohamaru v pláne.
„Henge!“
Ó, to sa mi snáď zdá, toto mi ešte nikdy neukázal. Polonahá bohyňa sa na mňa práve uškrnula, tuším som v siedmom nebi. Ale ako tak sledujem, Konohamaru chce asi dostať toho Uzumakiho. Pomaly sa približuje ladným krokom k nemu.
Už je pri ňom.
„Naruto-kun?“
No s takým hlasom by ma určite dostal aj keď viem že je to Konohamaru.
Žltovlasá hlava sa pomaly pohla a zapozerala sa na Knohamara v podobe krásnej bohyne.
„He he he he he. To sa ti podarilo Konohamaru.“
„Ale Naruto-kun.“
Jéj ako to len robí, vie sa tak sladko červenať.
„Čo to tu vyvádzate?“
„Eh Sakura-sama?!“
Teda dostala ma, vôbec som ju nepočul prichádzať.
„Už prestaň s tým titulovaním, stačí Sakura. ... čo to?!!!“
Našťastie presmerovala svoj záujem na Konohamara, ktorý sa ešte stále v premene snažil zvádzať šiesteho hokage.
„KONOHAMARUUUU!!!!!“
„BUM“
Au to muselo bolieť, som ani nevedel že Sakura-sama má taký úder. Bratranček odletel pekný pár .... desiatok metrov. Teda dúfam že to prežil.
„Naruto! Čo to tu vyvádzate?!“
„Nič nič Sakura-chan, len sme sa zvítali.“
Teda ten Naruto Uzumaki je dobrý herec, usmieva sa od ucha k uchu a zdá sa, že mu to Sakura-sama zhltla. Aj keď si ho premeriava stále dosť nebezpečným pohľadom. Strýko Shikamaru ma už varoval pred ženami, ale čosi takéto som naozaj nečakal.
„Naruto ty somár, keď si sa vrátil mal si prísť za mnou. Tak dlho si bol preč ...“
Eh to nevyzerá dobre, Sakura-sama je asi urazená, no Uzumaki to s babami vie asi tak ako ja. Čiže nijako.
„No vieš Sakura-chan, mal som trošku ... tá stará babizňa mi hneď ako som sa vrátil povedala, že budem Hokage a ty si mala veľa práce tak ....“
Teda nakoniec to asi predsalen vie s babami lepšie ako ja.
„Nieje to babizňa ale Godaime hokage-sama.“
„Vlastne, je tu niekto koho ti musím predstaviť.“
Prečo sa Sakura-sama usmieva a ukazuje prstom na mňa? To nieje dobré teraz už na mňa kýva aby som prišiel k nim. Ach jo, to bude trapas.
„Toto je Sumamaru Sarutobi.“
No paráda.
„Téda ty si vyrástol od vtedy čo som ťa videl naposledy. Ja som Naruto, asi si ma nepamätáš.“
„Eh, Naruto-sama ..“
„Čo? Stačí iba Naruto.“
No teda ten jeho úsmev ma zblízka úplne odrovnal.
„Dobre?“
Teda asi mi iné neostáva.
„Ok Naruto ...“
„Tak to je lepšie, cítim sa ako starec keď ma niekto oslovuje titulom ‚sama‘.“
Tak vyzerá to že tento deň je úplne iný ako som myslel, ešte aj hokageho budem oslovovať menom. Ktovie prečo sa ku mne všetci takto správajú. Zachráňte ma niekto!