Sen (NS vs NH) - part6

Dnes bol príjemný deň, v takýchto okamihoch ma mrzí, že som odišiel. Pravdou však je, že práve pre tieto chvíle som odísť musel. Neji mi kedysi povedal, že každý z nás má určený osud, možno mal predsalen pravdu. Len dúfam že mojim osudom nieje prinášať nebezpečenstvo ľuďom ktorých mám rád, ľuďom ktorí za nič nemôžu. Už som sa s tým zmieril, cesta ktorá predomnou leží má veľa možností, bojím sa toho aby som nevstúpil na tú ktorá prinesie len bolesť. Rozhodnutie je na mne, to si mi povedal. Prečo také zložité veci musia byť položené na mojich ramenách? Netvrdím, že chápem tvoje rozhodnutie, ale tak ako ja som tvoj syn, ty si môj otec a tak ako ty veríš vo mňa, verím aj ja že tvoj dôvod bol jediný správny, jediný ktorý si si musel vybrať, aj navzdory tomu, že si mi pripravil život taký aký som ho mal. Samota. Bolesť. Tie pohľady, stále si na ne spomínam, ten strach že všetko čo je okolo mňa ma iba nenávidí. Snáď nikto nevie ako blízko tej priepasti som stál, ale ty si mi veril, veril si že sa nevzdám. Stále neviem ako si mohol veriť človeku, ktorý sa práve narodil. Ako si mohol vedieť že svet, ktorý ma nenávidel, nezničím. Možno to nebola moja sila, nakoniec nikdy som nebol naozaj sám. Ale na tom už nezáleží, minulosť mala veľa možností a ja som si vybral práve to čím som. Lenže kto naozaj som? Otázok na ktoré nepoznám odpovede pribúda a svet ktorý som sa rozhodol chrániť je taký krehký. Ale aj napriek všetkému som rád, rád že som tvoj syn, nakoniec práve toto vedomie mi pomohlo.
Dnes bol naozaj pekný deň. Už to boli štyri roky. Niekto by povedal že za tú dobu sa ľudia môžu veľmi zmeniť, a aj keď mnohé sa zmenilo, mnohé ostalo také ako si na to spomínam. Zápal v Leeho očiach, naozaj som sa cítil živší, keď som s ním bojoval. Len škoda, že mnohí moji priatelia tu teraz niesú. Neji je na nejakej tajnej misii, ten s tými chrobákmi .. eh Shino .. rieši niečo s úľmi a je mimo dediny. S Kibom sme sa iba pozdravili a už vyrážal niekam aj s Akamarom, ale dohodli sme sa že keď sa vráti zájdeme na Ramen, Shikamaru je vraj v Piesočnej, najprv som myslel že tam má nejakú misiu, ale vraj tam šiel súkromne. Počul som že je stále rovnaký, teda Tsunade z neho urobila Jounina, pri jeho schopnostiach sa tomu ani nečudujem. Chouji je super chalan, ale viac ako pol hodinu som to nevydržal s ním v bufete, jeho rodina musí byť naozaj bohatá, keď si môže dovoliť pravidelne sa takto kŕmiť.
Som rád že som videl aspoň niektorých z nich, celý čas mi robila spoločnosť Hinata, rád som ju videl, aj keď stále je rovnako hamblivá, doteraz som si to ani nevšimol, ale tak nejako mám pocit, že len pri mne je taká. Sakura je jej opak, niekedy až príliž tvrdá, priama a stále krásna, aj keď teraz je trošku vyspelejšia, ak vieš čo myslím. Keď sa na to všetko pozriem, pravdou je že sa veľa toho zmenilo, stále som však genin, aspoň oficiálne, asi by som mal ísť navštíviť babču. Teraz mi to však nepríde ani tak dôležité ako kedysi, asi som sa nakoniec zmenil aj ja. Tak asi už pôjdem, maj sa dobre a pozdrav odo mňa zvrhlého sennina. Ahoj otec.
Vstal od kamenného hrobu na ktorom bolo vytesané. „Namikaze Minato Yondaime Hokage“
Pomalým krokom odišiel z miesta kde boli pochovaní ninjovia Listovej dediny. Slnko sa pomaly skláňalo za obzor a poslednými červenými lúčmi hrialo. Uličky dediny sa prepadali do tmy, iba z okien okolitých domov, reštaurácií a iných budovh vychádzalo svetlo a vrhalo na zem podivné obrazce. Túlal sa po zapadnutých uličkách, nebol unavený, sledoval ako sa tváre Hokagov vytesaných do skál nad dedinou pomaly ponárajú do tmy. Malé biele svetielka sa rozblikali na tmavej oblohe, len tu a tam tmavomodrý mrak niektoré z nich zakryl. Teplý večerný vánok vystriedali chladivé prsty nočného vzduchu.
Ešte chvíľu sa takto túlal, až ho cesta doviedla k budove kde býval.

Na nebi bledi hviezdy a po ceste k úradu hokage sa blížila postava. Bola oblečená v jej bežnom oblečení, veď každý vedel že je hokage, aj bez toho aby si na seba obliekala tie smiešne handry. Vlastne si ich dávala iba pri špeciálnych príležitostiach. Ulica bola prázdna a ona si to mierila priamo ku schodom. Oči mala mierne privreté a ospanlivo si zívla. Schody boli čiastočne ukryté v tieni budovy a v tomto skorom ráne ešte takmer neviditeľné. Keď sa priblížila dostatočne blízko, všimla si že na schodoch niekto sedí.
„Bré ránko babi.“ Ozval sa z prítmia známy hlas.
„Naruto, čo tu robíš tak skoro ráno?“ Len s vypätím všetkých síl premohla ďalšie zívnutie.
„No čakám na teba.“
„Tak poďme hore.“ Ukázala smerom ktorým tušila svoju kanceláriu.

Položila veci ktoré si so sebou niesla na stôl a posadila sa do kresla.
„No chcela som po teba poslať, ale keďže už si tu, ... asi si mi niečo chcel, tak spusti.“
„Vlastne rád by som sa začlenil späť do Listovej ako ninja, takže chcem aby si so mnou počítala a zaradila ma do nejakého týmu.“
„Áno aj o tom som sa s tebou chcela baviť, ale prvý problém, tvoja hodnosť.“ Pozorne sa na neho pozrela, ale nepostrehla žiadnu zmenu.
Keď nič nepovedal pokračovala.
„Viem aké boli tvoje schopnosti keď si odchádzal, ale ty vieš že hodnosti sa nedávajú iba na základe schopností v ninjutsu, alebo taijutsu.“
Naruto stále mlčal a pozorne sledoval Tsunade čo mu povie.
„Aj keby som chcela nieje možné preskočiť z hodnosti Genin na Jounin.“ Čakala že začne protestovať, preto ostala zarazená keď sa Naruto začal smiať.
„Babi, nemusíš mi to takto zdôvodňovať, ani som nečakal že by som bol hneď Jouninom, ktovie či ním vôbec niekedy budem, viem že veliteľ musí mať aj v hlave, a v tom sa nemôžem rovnať so žiadnym Jouninom.“ Usmieval sa a potešilo ho ako ju svojou reakciou odrovnal. Pokračoval.
„Niesom dvakrát šikovný, to že poznám silné jutsu je iba vďaka ľuďom ktorí mi s nimi pomohli.“
„Som rada, že to chápeš, vlastne je to tak že keby som mohla urobím z teba Jounina, lenže podľa rady starších nieje možné udeľovať takéto výnimky.“
„Rozumiem babi.“
„Myslím, že ťa len chcú mať stále pod kontrolou.“ Zamračila sa.
Naruto nahodil neutrálny výraz, ale ostal ticho.
„Ostáva už len vybrať ti nejaký tým.“
„Eh a to len tak sa stanem Chuuninom, žiadna Chuuninská skúška?“
Tsunade sa usmiala a odpovedala.
„Chuuinská a Jouninská skúška sú pre mladých talentovaných ninjov, alebo tých čo chcú dosiahnuť vyššiu hodnosť aj napriek tomu, že ich výsledky tomu nezodpovedajú.“ Nadýchla sa a pokračovala.
„Je bežné udelovať vyššiu hodnosť na základe výsledkov na misiách, alebo ak sa na tom zhodne rada na základe schopností konkrétneho ninju. U teba sa rada zhodla na tom, že hodnosť Genin je pre teba príliž nízka.“
„Bolo tak rozhodnuté už pred štyrmi rokmi, ale odišiel si skôr ako som ti to stihla oznámiť.“
Naruto nahodil prekvapený výraz, ale potom sa spokojne usmial.
„Tak v tom prípade potrebujem už len nejaký tým s ktorým by som chodil na misie.“
„Dobre Naruto, prejdem si možnosti a potom ti dám vedieť, ak už nič ďalšie nemáš tak ... mám veľa povinností.“ Ustarane prešla pohľadom kôpku papierov na jej stole.
„Jasné babi. Eh a potom mali by sme to nejako osláviť, tak dúfam že prijmeš pozvanie. Zatiaľ ahoj.“ Nečakal na odpoveď a otvorenými dverami odišiel.
„Oslava.“ Tsunade sa zatvárila kyselo keď si predstavila ako sedí medzi samými mladými ninjami a ako jediná popíja saké.

Teplé slnečné lúče ju hladili po tvári. Prenikali k nej cez sklenenú tabuľu jej okna. Včerajší deň bol zvláštny, po dlhej dobe bola v práci nejaká nesvoja. Nevedela sa sústrediť na svoje povinnosti. Nech už si to prebrala z ktorejkoľvek strany, bolo jasné že za to mohol on. Dúfala len, že dnešný deň bude lepší. Pomaly otvorila oči, aby si privykli na prudké ranné svetlo. Vonku bolo naozaj krásne, modrá obloha, spev vtákov. Vstala z postele a vybrala sa do kúpeľne. Nejakú chvíľu trvalo kým urobila so sebou všetko tak aby bola spokojná, aby sa odvážila medzi ľudí. Ešte chvíľku sa poobzerala v zrkadle a vybehla z izby po schodoch na prízemie. Nezastavovala sa a vykročila priamo k vchodovým dverám. Raňajkovala iba výnimočne, musí si predsa udržať štíhlu líniu.
„Tak ja idem.“ Zakričala.
„Ahoj.“ Ozvalo sa z kuchyne.
Ale to už bola vonku a zatvárala za sebou dvere. Akonáhle sa však otočila takmer spadla na zadok. Stál pred ňou Naruto, ale tak blízko až pocítila ako jej horí tvár.
„Bré ránko Sakura-chan.“ Veselo zaspieval.
„Aj tebe Naruto.“ V tej chvíli si ale uvedomila prečo sa Naruto tak chechtá.
„Narutooo!“ A chystala sa k jej neprekonateľnému úderu päsťou.
„Oj, prepáč SA-KU-RA.“ A zdeseným výrazom začal cúvať. Jeho oči sa však stále smiali.
Sakura sa mu urazene otočila bokom a spýtala sa.
„Čo tu vlastne robíš?“
„Ja, .. no, .. eh nezájdeme na raňajky?“ Dostal nakoniec zo seba.
„Ale platíš.“ Odpovedala stále urazeným tónom.
Naruto sa iba zasmial a nastavil Sakure rameno. Tá po chvíľke váhania sa ho chytila a vyrazili.

Sedeli v malom bufete, Sakura sa kŕmila nejakým diétnym jedlom, na ktorého zloženie sa Naruto radšej ani nepýtal. On sám si neobjednal nič, povedal že potom si zájde na horúci ramen.
„Dnes ráno som bol za babčou Tsunade, zaradí ma do nejakého týmu a dostanem hodnosť Chuunin.“ Uškrnul sa.
Sakura prehltla.
„No konečne už si bol vlastne jediný z nás genin, vlastne keď nad tým tak uvažujem, nič sa nezmenilo. Ostatní sa stali už Jouninmi. Je to zvláštne, všetci čo sme sa pred siedmimi rokmi zúčastnili Chuuninskej skúšky nakoniec skončili ako jedni z najtalentovanejších ninjov Listovej.“ Potom sa ale zarazila.
„No vlastne Ino sa stala Jouninom len tak tak.“ Nahodila veľmi podivný výraz, niečo medzi radosťou že sa jej kamarátka, a znechutením že sa jej rivalka, stala Jouninom.
Naruto chvíľku pozoroval jej tvár, ktorá ako keby sa nevedela rozhodnúť či sa usmievať, alebo mračiť. Nakoniec z toho vyšla veľmi zvláštna grimasa a Naruto sa veľmi snažil aby nevyprskol smiechom.
„Nakoniec mne na tom až tak nezáleží, jediné čo chcem je stať sa Hokage.“ Jeho široký sebavedomý úsmev mu vyplnil tvár.
Sakure ešte chvíľku prelietavala myšlienkami Ino, ale potom čo si všimla Narutov úsmev, začervenala sa.
Rozmýšľala čo sa to s ňou deje, podobné veci sa jej predtým nestávali. Teraz však keď mala možnosť si ho poriadne poprezerať uvedomila si, že sa zmenil. Vyspel tak duševne ako aj telesne a svojim vlastným spôsobom bol veľmi príťažlivý. Akonáhle si uvedomila na čo vlastne myslí, ostala celá červená a len tajne dúfala, že jeho skúsenosti s dievčatami sú stále také chabé ako predtým. Našťastie sa nezdalo, že by pochopil dôvod toho prečo tak náhle očervenela.
„Sakura, si v poriadku?“ Starostlivo sa spýtal.
„Nič mi nieje.“ Odpovedala a odvrátila zrak aby sa dala dokopy.
Potom sa už snažila na neho veľmi nepozerať a radšej sa venovala tomu čo mala na tanieri aspoň kým na ňom niečo mala.
„Asi by som už mala ísť, aj tak už meškám.“ Vstala.
Naruto nasledoval jej príklad a obaja vyšli na chodník.
„Nemusíš ísť so mnou, je to už len tu kúsok.“ Povedala mu keď videla že je pripravený odprevadiť ju až pred budovu kde pracovala.
„Dobre, ja si teda skočím na ramen, tak zatiaľ Sakura.“ Zdvihol ruku na pozdrav a skúmal okolie aby našiel najrýchlejšiu cestu k jeho obľúbenému stánku.
Sakura vykročila po chodníku a po očku sa ešte pozrela na Naruta, ktorý práve mizol za rohom. Povzdychla si, ale v zápätí sa uškrnula a znovu sa začervenala. Ešte dobre, že nik nevie na čo myslí.