Buďte šťastní...

Keď som bola malá, nechápala som zmysel všetkých tých problémov starších. Všetko bolo predsa také jednoduché...Len áno ale nie...Kedysi...
Prečo aj dnes to tak nie je? Prečo v živote nemôže existovať len jedna cesta? Tá správna? Prečo ich je veľa a niektoré sú len slepé uličky? pomyslela som si zúfalo, stojac pred osudovou voľbou.
Tma zahaľovala okolie, len mesiac a jeho jas sa slabo predieral pomedzi husté mraky a lejak. Zadívala som sa do jeho tváre. A potom do tváre toho druhého. Aj oni sa na mňa dívali. Obaja ma milovali, boli si tým istí.
Ja nie. Nevedela som, ktorého z nich mám rada. A ktorého milujem.
A pravdepodobne to nezistím ďalších pár minút, ani hodín a asi ani dní...
A preto nezabránim tomu, čo sa chystali urobiť. Kvôli mne.
Do očí sa mi tisli slzy a ramenami mi otriasali vzlyky.
Zase sa mi v mysli vynorila tá základná otázka.
Prečo?!...
„Prosím...prestaňte...prosím...“ šepkala som a aj keď mi vietor bral slová z pier, obaja ma počuli. Vzhliadli ku mne so smútkom. Boleli ich moje slzy. No v ich pohľade bola aj odhodlanosť. Odhodlanosť zničiť svojho súpera. Opäť kvôli mne. Najlepší priatelia. A ja. Stála som im v ceste.
Viem, že hocičo sa stane, ublíži im to. Minimálne jednému z nich...
Znovu som vzhliadla aby som sa stretla s ich pohľadmi, dúfajúc, že rozlúštim svoje pocity.
Posledný pokus... Potom sa to začne...Potom prestanú byť ako bratia, stanú sa z nich rivali.
Najprv som sa zadívala do tých čiernych prenikavých očí...Nevzbudilo to vo mne nič...Teda, aspoň určite nie to, čo kedysi...
Tú lásku totiž prevyšovala bolesť...Obrovská bolesť...Odtrhla som pohľad od tých očí, pretože pomaly začali červenieť...Kekkei Genkai...Sharingan...
Cítila som bolesť...Ako v ten deň...Deň, keď ma neľútostne opustil...
Zadívala som sa do tých druhých očí...Do nádherne modrých jasných očí...Zalialo ma teplo...Teplo a nádej...A....nevedela som to pomenovať... V tých očiach som celé tie roky hľadala nádej, oporu...
A aj som ju dostávala...
On sa snažil, ako len vedel....Kvôli mne veľa trpel...Trénoval...Prekonal bolesti...Fyzické i na duši...
Zrazu sa mi zatočila hlava...Nechcela som už hľadieť inam, len do tých očí... Nerozhodnosť sa vytratila...Už som tú pravdu poznala...Vedela som, že milujem len jeho a nikoho iného...Pretože bol mojou rodinou, mojím najlepším priateľom a vždy som sa o neho mohla oprieť, hoci som si to nezaslúžila, pretože on by dal za mňa život, aj ho kvôli mne veľa krát riskoval....Preto som ho...milovala...
A zrazu som šokovane precitla. Tie krásne oči sa už nedívali na mňa...
Stála som tam ako obarená, len sa dívala ako sa proti sebe rozbehli...
Ticho preťal jediný úder. Dobre som ho videla... Ako mohol vyhrať, no on radšej nechal vyhrať jeho...Ešte stále bol pre neho najlepší priateľ...A preto by mu nedokázal ublížiť...
„Nie! Nie! Nieeee!“ kričala som a rozbehla sa k nim.
Obaja sa zviezli na zem. Sedeli tam, jeden v náručí toho druhého.
Dobehla som k nim a vzala ho do náručia.
„Čo si to spravil, Sasuke?!“ kričala som, celá šialená.
„Bol to súboj. A v súboji bývajú porazení...“ zašepkal ľadovo, no slzám čo mu začali stekať prúdom dolu tvárou nedokázal zabrániť.
„Áno, bývajú...to TY si mal byť teraz zranený! Nevidel si, že on svoj útok zrušil aby ti neublížil?!“ zvreskla som.
„S-sakura...“ ozvalo sa zrazu z môjho náručia.
Obaja sme sa na neho bleskovo pozreli.
„Vydrž, Naruto....vyliečim ťa...Vydrž, prosím...“ jachtala som a začala svoje lekárske ninjutsu.
Sasuke sa len díval. Díval sa na jeho hruď, z ktorej sa prúdom valila krv.
„S-sakur-r-a-a...“ zašepkal s námahou, z očí mu vytryskli slzy.
„aj ja ťa milujem, Naruto...“ zohla som sa a naše pery sa spojili v túžobnom bozku.
Zadíval sa na Sasukeho. Ten sa rozplakal. Naruto mu položil ruku na plece a prerývane zašepkal: „ V-vžd-dy s-s-i b-bol l-lepš-ší a-ak-k-o j-ja...“ Sasuke ho, na moje prekvapenie objal.
„Netrep blbosti, prosím...“ zasmial sa so slzami.
Niečo sa v ňom prelomilo, konečne dokázal prejaviť svoje pocity naplno prebleslo mi mysľou.
Naďalej som sa snažila Naruta liečiť, no jeho zranenie bolo dobre mierené...
Vedela som, že moje jutsu len predlžuje jeho život, odďaľuje nevyhnutné, no nelieči ho. Naruto zakašlal a aj z úst sa mu vyvalil prúd jeho krvi.
„Nie! Prosím, musíš to vydržať...Neopúšťaj ma...“ vzlykala som a pridávala na sile lekárskeho ninjutsu. Dochádzala mi chakra, hlava sa mi točila a ruky ma už pálili, no ja som nebola schopná prestať.
Nesmela som prestať.
„Sakura...“ zašepkal Sasuke.
„Čo ešte chceš?!“ skríkla som nahnevane.
Zobral mi všetko...Všetko, prečo sa oplatí žiť...Raz...a teraz aj druhý krát...
„Pomôžem ti...“ povedal ticho. Bolel ho môj tón hlasu. No ja som cítila prázdno. Moja duša sa vytrácala s Narutovou. Hneď na to Sasuke položil svoje ruky na moje, niečo zamrmlal a moje jutsu nabralo obrovskú silu.
„Čo to robíš?“ spýtala som sa prekvapene, hoci odpoveď som dobre poznala.
Aj Naruto si to všimol.
„S-s-a-as-ke-e, ni-ie!“ zvolal, no potom sa mu do úst znova nahrnula krv.
„Naruto, Sakura...oboch vás milujem, ste moja jediná rodina...A ja som vás zradil, opustil...ublížil vám...a preto jediné, čo môžem urobiť je napraviť aspoň túto svoju poslednú chybu...vlastným životom...“ zašepkal a uprene sa na nás zadíval. Naruto získaval na sile, zatiaľ, čo Sasuke bol stále slabší...
Jednu ruku som si vyslobodila spod Sasukeho a silno ho objala. Naruto sa zdvihol na lakťoch a tiež ho jednou rukou objal.
A tak sme tam sedeli v objatí...Zjednotení...Ako má správny tím byť...
Ľúbim ťa Sasuke...prepáč, že nie tak ako kedysi, a ako teraz Naruta... chcela som povedať.
„Navždy ako bratia“ zašepkal Naruto už s menšou námahou a z očí sa mu valili slzy.
„Ľúbim ťa, Sasuke...“ zašepkala som potichu tiež so slzami v očiach.
Všetci traja sme vedeli ako som to myslela. Že navždy zostane v mojom srdci....Ako krásna spomienka...
Sasuke dýchal stále namáhavejšie, už mu veľa nechýbalo. Naposledy nás silno objal.
„Budem vás ochraňovať...buďte šťastní...“ a jeho oči sa navždy zavreli. Na tvári sa mu konečne usadil pokojný výraz. Vedeli sme, že teraz už je aj on šťastný...