Čas zmeniť budúcnosť 02 – To, čo sa už stalo

Druhá kapitola: To, čo sa už stalo

Vo dverách stál usmievajúci sa Uchiha Madara.
Najradšej by mu rozbil hubu, ale v súčasnom stave to bolo nemožné.
Dokonca mu nemohol ani hľadieť do oči. Kto vie čo by s nim urobil.
Dokázal akurát čumieť naštvane do zeme.
„Som rád, že si to prežil. Ehm ... trochu sme ne teba pri tom všetkom zabudli. Dúfam, že sa nehneváš.“ uťahoval si Uchiha.
Neodpovedal mu. Šetril si slová na otázky.
„Keď som ťa videl naposledy, nebol si taký pokojný ... vlastne, povedal by som, že si zúril.“ zachechtal sa.
„Čo sa stalo?“ spýtal sa zachrípnuto.
„Ty to nevieš? Hm... zaujímavé. Práve ty by si to mal vedieť najlepšie.“
„Ja?“ hlesol nechápavo.
„No dobre, aj tak o tri dni umrieš, takže ti to môžem povedať. Vieš dobre ako dlho sa ťa pokúšame chytiť. A ty, nieže by si sa schoval, ale ako na zavolanie pribehneš. Vlastne, myslel som si, že už len nájsť ťa bude ťažké. Tak si sa rozčúlil, aj keď ja ani neviem prečo, že z teba začala unikať chakra. Narástol ti prvý chvost.“
Mal pravdu. Na to si ešte matne spomínal. Ale....
„Nemyslel som, že ovládnuť ťa bude také ľahké. Keby si nemal na krku prívesok Prvého, museli by ti narásť prinajmenšom tri chvosty.“
Tak to teda bolo. On ho ovládol tým prekliatym sharinganom ako vtedy Kyuubiho.
Ale ako to, že mu prívesok pomohol?
„Čo s tým ma prívesok?“ spýtal sa a pevne ho stisol v ruke.
Madara sa diabolsky uškrnul.
„Všetko. Nečakal som, že ho budeš mať práve ty. Ten prívesok som vyrábal spolu s Prvým. Vyrobili sme iba dva. Jeden bol môj. Ich sila bola nepredstaviteľná. Stavím sa, že ani ty nevieš čo dokáže. Jeho silu však môže použiť len jeho právoplatný majiteľ. Inak je bezcenný. Asi nevieš aký bol ich hlavný dôvod existencie? Boli stvorené, aby sme mohli ovládať démoniu chakru. Vtedy to bolo len v moci mojej a Prvého.
Preto mi to len uľahčilo situáciu.“
Naruto si spomenul na kapitána Yamata, ale vzápätí mu prišlo na um niečo horšie.
Keď ho ovládal, tak mu mohol prikázať hocičo. Mohol dokonca....
„Čo sa stalo, keď si ma začal ovládať?“ spýtal sa trochu roztraseným, ale stále pevným hlasom.
„Tak to bolo na tom najlepšie. Bolo vážne zábavné sledovať ako ničíš Konohu. Je pre teba dobre, že si na to nespomínaš. Ja ti to rád pripomeniem. Najprv si zabil svojich spolubojovníkov. Chvosty ti pribúdali tak rýchlo ako pribúdali aj trosky z Konohy. To len na objasnenie.“ zaškeril sa Madara.
Tak mizerne sa Naruto v živote necítil. Takže sa to všetko môže on? Zabil svojich priateľov ....
„To je lož!“ zreval na neho.
Na ruky mu začali kvapkať slzy.
„Ty ...ty klameš!“
Uchihovi sa na tvári objavil široký úsmev.
„Sám vieš, že je to pravda. Keď neveríš, pokojne ti pošlem niekoho kto ti to potvrdí. Možno ...“
Naruto ho prestal počúvať. V ušiach mu neskutočne hučalo. Pozbieral všetku silu čo mal a vrhol sa cez celú celu priamo naňho. Nehľadel mu do oči.
Madara jeho päsť zastavil jednoduchým pohybom ruky.
„Ani keby si bol pri plnej sile, nemal by si šancu.“ zašeptal mu do ucha.
Naruto nemohol hýbať rukami. Preto ho z celej sily kusol do ruky.
Madara zvreskol od bolesti a odkopol ho do rohu.
Tresol dverami a cez mreže precedil: „To ťa vyjde draho Uzumaki Naruto.“

Zotrel si pramienok krvi a sledoval Madaru, kým neodišiel. Už mu to bolo jedno.
Všetko mu bolo úplne fuk. Všetko za čo bojoval ... je preč.
Bolo mu ťažko u srdca a nemal ani silu nad tým všetkým premýšľať.
Jediné čo ho zarazilo bolo ako ho oslovil. Ostatní členovia Akatsuki mu hovorili všelijako, len nie menom. Výnimka bol len Itachi. Ani tomu nerozumel.
Prečo ho nenazval démon alebo Kyuubi?
To je jedno. Nemôže mu veriť.
„Určite sú všetci v Konohe v poriadku.“ povedal si.
Ale sám tomu neveril.
Ľahol si na zem a nechal slzy pretekať cez zatvorené oči.
Chcel prestať myslieť.
Chcel prestať cítiť.
Chcel prestať ŽIŤ!!!
Ležal tam ako bezduchá schránka možno hodinu, možno dve.
Bolo mu to fuk. Zaspať sa mu ani zďaleka nedarilo.
Vtedy začul kroky. A potom cvaknutie zámky.
Ak to je Madara tak ....
Ihneď otvoril oči a posadil sa. Tohto človeka tu vážne nečakal.
„Ty...ty...ty ZRADCA!“ rozbehol sa naňho.
Napodiv päsť tentoraz trafila svoj ciel. Dotyčným to však aj tak nehlo.
Rukou si prešiel po ústach a utrel krv. Naruto sám netušil, kde sa v ňom vzalo toľko sily.
„Naruto, ja....“
„Ako si mohol. Celé tie roky som ťa považoval za priateľa. Ako si mi to mohol urobiť? Ako si sa mohol obrátiť chrbtom k svojej rodnej dedine?“ Oči mal plné smútku a zaschnutých sĺz. Ale aj tak sa v nich ešte našlo dosť miesta pre štipku nenávisti.
„Po tom všetkom .... ako sa vôbec opovažuješ?“ ďalej na neho vrieskal.
„Prestaň kričať Naruto. To nikomu nepomôže.“ odpovedal mu potichy.
Naruto sa pozrel do tých chladných oči.
Žeby tam bolo aj niečo ako ľútosť? Nie, to sa mu asi iba zdalo.
„Sasuke ...“ precedil.
„Prečo si prišiel? Spôsobiť mi ďalšie trápenie?“
„Nie. Madara ma poslal iba potvrdiť jeho slová. Ale neprišiel som len preto.“
„Takže Listová je naozaj ...“
Sasuke sklonil hlavu.
„Áno, je to pravda.“