Čas zmeniť budúcnosť 01 – Začiatok konca

Prvá kapitola: Začiatok konca

Tri dni. Boli to už tri dni čo tu trčal. Ležal na podlahe so zviazanými rukami za chrbtom.
Zem bola studená ako ľad, špinavá a zaprášená, že sa tam pomaly nedalo ani dýchať.
Sám bol celý špinavý a na niektorých miestach jeho oblečenia boli vidno zaschnuté fľaky od krvi. On sám nemal na tele ani škrabanec.
Tá krv nemohla .... nepatrila jemu.
Tri dni na jeho volanie nikto neodpovedal. Ani jediný raz.
Akoby na neho úplné zabudli.
Zabudli .... a nechali ho samotného v tej temnote.
V tom väzení, kde nebolo takmer nič. Nič, len železné mreže a kopa prachu.
„Prečo som tu vlastne zavretý?“ položil si tu istú otázku už asi tisíci raz.
Nevedel.
Vážne ani netušil.
Pamätal si len niekoľko udalosti pred tým ako sa zobudil v tejto cele.
Akatsuki útočili na Konohu. Napriek rozkazom Hokage bojoval.
Nemohol nechať bojovať len svojich priateľov. Čakal na nepriateľa asi zo všetkých najnetrpezlivejšie.
Prečo to všetko?
Lebo chceli jeho. Len kvôli nemu sa rozhodli zaútočiť na Konohu.
Vyrástli akoby zo zeme a znenazdajky začali postupne útočiť na listových shinobi.
Tím Kakashi sa im postavil do cesty.
Aj keď boli nepriatelia štyria a oni len traja, nedali sa zastrašiť.
Posledný človek na ktorého si spomína je ten prekliaty Uchiha. Vodca Akatsuki Uchiha Madara.
Žeby ho nakoniec dostali? Veď po jeho boku bojovali Sakura a Kakashi.
Bol si istý, že sa Madarovi do oči nepozrel, to znamená, že ho do genjutsu nemohol chytiť.
Či hej?
Prečo si dofrasa na to čo sa dialo ďalej nespomína?

Stále tu bola nádej, že sa nestalo to čoho sa najviac obával.
Bola tu nejaká šanca, že ho nechytili? Že sú jeho priatelia v poriadku? Že sa nenachádza zavretý niekde v sídle Akastsuki?
Keď prvý deň otvoril oči, tak tomu aj veril. Ale po tých troch dňoch ....
Opäť začul ten známy zvuk škvŕkania. Najmenej tri dni nejedol a dokonca ani nepil.
Bolo to od jeho väzniteľov neľudské držať ho v takýchto podmienkach.
Keby mal aspoň voľné ruky.
Ešte včera sa mohol celkom dobre hýbať. Dnes už bol taký dehydrovaný, že ledva vládal ostať pri vedomí. Jediné čo mu ukazovalo ako rýchlo plynie čas bola malá, asi centimetrová dierka v stene. Vďaka nej vedel aspoň či je deň alebo noc.

Akatsuki by ho tu nenechali umrieť. Chceli predsa Kyuubiho. A na to ho potrebovali živého. Ale ak ho tu drží niekto iný ....
Slabý lúč svetla, ktorý do cely vnikal tou maličkou dierkou zhasol. Znamenalo to, že sa už stmieva.
Už nevládal. Začal pomaly strácať vedomie.
Až nakoniec zaspal.

Niečo začul. Akoby niekde v diaľke.
Nemal sily nazvyš, tak sa ani nenamáhal otvoriť oči. Len sa snažil vnímať okolité zvuky.
„Ešte žije.“ začul niekoho vravieť.
„Nechápem ako ho tu mohli takto nechať. Každý normálny človek, aj keby bol neviem aký ninja, by už bol asi dávno po smrti. Chudák, je to ešte len mladý muž ... v podstate ešte dieťa.““
„Ale veď on nie je normálny. Ty predsa vieš, že je to ten čo ma v sebe deväťchvostového démona. Vraví sa, že ten je zo všetkých démonov najsilnejší. A už je skoro dospelý. Koľko mu môže byť .... sedemnásť , osemnásť ...“ odporoval jeho spoločník.
„To je fuk. Musíme ho prebrať.“
Hneď ako to ten človek dopovedal, pocítil na svojej tvári vlhkosť.
Otvoril oči. Štípali ho a okolie videl rozmazane.
Naozaj na neho vyliali skoro plné vedro vody.
„Tu máš. O hodinu ťa príde navštíviť šéf.“ povedal jeden z mužov.
Zo všetkých síl sa snažil zaostriť na návštevníkov.
Prišli dvaja .... celkom nenápadní muži. Nemali čelenky, takže nevedel kam ich zaradiť. Ani im poriadne nevidel do tváre. Nebola to tá najsvetlejšia cela.
Pozrel na miesto kam ukazoval muž. Bol tam plný lavór vody a jeden celý bochník chleba. Druhý muž ho zatiaľ obišiel a prerezal povrazy, ktoré mu doteraz pevne spútavali ruky.
Hneď ako ucítil, že ma ruky voľné, doslova sa vrhol na lavór. Pil tak rýchlo akoby mu tú vodu chcel niekto vypiť.
Chlieb bol ako kameň a voda tiež nebola najčistejšia. Napriek tomu mu však tieto životodarné suroviny dodali aspoň trošku sily.
Vypil skoro všetku vodu a chlieb zjedol do poslednej omrvinky aj keď si na ňom skoro vylámal všetky zuby. V zvyšnej vode si umyl tvár a ruky.
Obzrel sa. Muži tam už dávno neboli.
Keby prišli o pár hodín neskôr, ktovie či by ho ešte prebrali.
Možno by už bol naozaj mŕtvy.
Sťažka prešiel k stene a oprel sa o ňu. Sadol si tak, aby mal perfektný výhľad priamo na oceľové vráta cely. Hlavou mu vŕtala jediná veta.
„O hodinu ťa príde navštíviť šéf.“
Určite nemal toľko sily, aby sa mu mohol postaviť, nech už to je ktokoľvek.
Prinajlepšom sa aspoň dozvie kde je a čo presne sa stalo.
Zloduchov väčšinou baví vykladať zajatcom svoje plány a keď už nič, tak aspoň úspechy. Len dúfal, že tento nebude iný.

Tá hodina sa mu zdala raz taká dlhá ako tie tri dni čo tu ležal.
A potom, začul štrngot kľúčov a dvere sa otvorili.
Ako predpokladal. Nevidel ho síce jasne, ale niektoré črty boli neprehliadnuteľné.
Čierne vlasy, akatsuki plášť a v očiach blčiaci sharingan.
Pre istotu však do nich nehľadel.
Vo dverách stál usmievajúci sa Uchiha Madara.