Romantická sériovka 04

Štvrtý diel... boj Ayme/Itachi je môj obľúbený, dúfam že sa bude páčiť aj Vám:)

Ayme s Itachim dorazili na lúku. Zastali a Itachi sa ujal slova.
“Teraz si vyskúšam tvoje schopnosti, vravela si, že neovládaš genjutsu. Genjutsu je mojou najsilnejšou zbraňou, preto ťa budem na začiatok šetriť.”
“Nemusíš ma šetriť, nemám z teba strach!” Povedala arogantne .
“To je chyba, nemala by si ma podceňovať. Som starší a oveľa silnejší ako ty. Preto som tvojím senseiom.” Verím že je silnejší, ale ja dám do boja s ním všetko, nakopem mu ten jeho namyslený zadok, už len preto ako mi zkomplikoval život! Rozhodla sa Ayme.
“Tak…môžme začať?”
“Ja som pripravená…” Odvrkla.
Začali bojovať, Ayme používala najmä taijutsu. Ovládala ho perfektne, bola silná, rýchla, ohybná, ale malo to jeden háčik. Bola drobnej postavy, napriek tomu, že jej údery boli efektívne a dokázala protivníka dostať na kolená, nedokázala vyvinúť dostatočnú silu na to aby zasadila smrtiaci úder. Proti žene by pravdepodobne uspela, ale muža by použitím taijutsu nedokázala zabiť. Ďalej často využívala Fuuma shurikeny, ale nemali veľký efekt. Itachi to tiež nemal jednoduché, dokázala vykryť drtivú väčšinu jeho útokov a perfektne uhýbala. Pár úderov od Itachiho obdržala, mohli by byť smrtiace, ale vždy včas zareagovala a použila kawarimi no jutsu, alebo tieňové klony. Videla, že Itachiho neporazí, ale odmietala sa vzdať. Predsa ju tetno človek neporazí tak jednoducho. Zastavila a snažila sa vyrovnať kyslíkový dlh. Itachi stál asi sedem metrov pred ňou a tiež lapal po dychu.
“Nečudujem sa, že si zvládla ten úvodný beh. Máš výbornú formu,“ uznal, “ale týmto ma nemôžeš poraziť. Navrhujem, aby sme to ukončili.”
“Ani náhodou! Ešte som len začala..” Ayme na neho nemáš, hovorila si v duchu.
“Ešte som neukázala všetko čo dokážem.” Povedala potichu. Usmiala sa, pričom nespúšťala oči z Itachiho. To ho zneistilo. Žeby mala niečo v rukáve? Pomyslel si Itachi a čakal. Ayme sa sústredila, sformovala príslušné pečate a … “Iryou ninjutsu!” zakričala a okolo dlaní sa začala hromadiť chakra v pomerne vysokej koncentrácii , tak, že bola viditeľná.
Čože?!? Ona vie používať lekárske ninja techniky? V kombinácii s vysokou úrovňou jej taijutsu, bude poriadne nebezpečným súperom….hmm…nič sa nedá robiť, musím začať používať genjutsu, inak ma môže nepríjemne zraniť. Možno aj zabiť. Navyše keď zvážim to ako sa voči mne správa a ako sa na mňa pozerá…možno ma chce zabiť. Uvažoval. Na to sa Ayme proti nemu rozbehla. Nestihol včas zareagovať a zasiahla jeho stehná. Itachi padol na zem a nedokázal sa postaviť. Stala si pred neho a víťazoslávne na neho pozrela.
“Mal by si vedieť, že mám v malíčku anatómiu človeka. Zasiahla som ti oba štvorhlavé stehenné svaly, bez nich sa už nepostavíš,” kľakla si k nemu a jej ruka sa približovala k Itachiho krku, “a teraz, keby chcem, zasiahnem tvoju karotickú tepnu a preruším tak prívod krvi do mozku… Vedel si, že najcitlivejší orgán na nedostatok kyslíku je mozog? Stačí pár minút, stratíš vedomie, tvoje kognitívne funkcie ako pamäť, myslenie, či vnímanie budú trvalo poškodené…..bez kyslíku prestane fungovať dýchacie centrum a centrum pre srdečnú činnosť v predĺženej mieche. Toto všetko trvá necelých desať minút….Desať minút a si mŕtvy.”
“Tak na čo čakáš?” spýtal sa Itachi pokojným hlasom. Ayme stiahla ruku a zrušila svoju techniku.
“Nie som ako ty….nie som vrah.” Povedala potichu. Hneď ako dokončila vetu, Itachi sa premenil v kŕdeľ vrán.
“Genjutsu?” Povedala prekvapene.
“Presne ako vravíš.” Ozvalo sa spoza nej.
Itachi stál za jej chrbtom. V tvári mal zvláštny výraz, ktorý rozhodne nepôsobil chladne.
“Si dobrá Ayme. Priznám sa, že som ťa podcenil…Ale, mňa aj tak neporazíš, na to si príliš neskúsená…. a citlivá. Nemusel som ani vytvoriť genjutsu. Nedokážeš ma zabiť napriek tomu, že ma tak veľmi nenávidíš.”
Tak si to predsa všimol, pomyslela si Ayme.
“Chcem sa stať lekárskym ninjom, mojou úlohou je životy zachraňovať a nie brať!” vykríkla na neho.
“Ale ak ťa to zaujíma, už som zabila….”povedala smutne, “musela som, inak by som zomrela ja.”
“Chápem,” odvetil.
“Vieš Itachi, to že ťa nenávidím mi nedáva právo vziať ti život, aj keby som bola rovnako silná ako ty… Ja…nenávisť voči tebe je môj problém, nechcela som byť s tebou v týme, bude to pre mňa ťažké. Ale, budem to musieť nejako zvládnuť. Kamaráti asi nebudeme, to hádam chápeš.”
Itachi sa bez slov díval na túto zvláštnu osobu. Na sedemnásť rokov je psychicky veľmi vyspelá, za to môže určite jej bolesť a prostredie v ktorom rástla. Jeho mlčanie netrvalo dlho.
“Pre dnešok sme skončili, pôjdem ešte za Choujim a Shikamarom.” Povedal.
“Nič mi na to nepovieš??” Ayme nechápala
“Myslím, že slová sú v tomto momente zbytočné.” Usmial sa na ňu. Bol to taký ťažko čitateľný úsmev, ale bol tam. Ayme nevedela čo si má myslieť, ona mu rozpráva ako ho nenávidí a on na to reaguje úsmevom, zvláštne..

Ayme mala byť o piatej v učebni. Ešte mám čas, zájdem sa najesť a osprchovať. Je teplo a som po tréningu celá spotená. Prišla domov, spravila všetko čo mala v pláne a stále jej ostával nejaký ten čas k dobru. Usadila sa na verandu a popíjala čaj. Rozmýšľala nad dneškom. Hmm…bolo to zvláštne, v hlave mám strašný chaos…Shikamaru a Chouji sú v pohode, ale Itachi… Na jednej strane je to arogantný vrah,chladný a neprístupný…nieže by som sa snažila nadviazať kontakt…. ale na okamih som mala pocit…..že ten chladný výraz v jeho tvári je len maska. A vlastne...čo ma po ňom. Mala by som myslieť na príjemnejšie veci…Pekne som mu to dnes natrela. Pousmiala sa. Nevadí, že som ho neporazila, ale prekvapila som ho a som so sebou spokojná. Ešte že ma babička Liam naučila používať lekárske ninja techniky. Čas sa krátil a Ayme sa presunula do učebne.

“Tak aký bol prvý tréning a s kým si vlastne v týme?” vyzvedala Sakura hneď na úvod.
“A-ahoj, teda ty si ale zvedavá,”usmiala sa, ”no, prvý deň….celkom fajn. Sensei ma pustil skôr, to ma potešilo, ale inak je dosť prísny, hneď na úvod nám dal zabrať. Museli sme zabehnúť tri kilometer po hornatom teréne do desiatich minút, v opačnom prípade by sme mali o hodinu dlhší tréning, to by som nestihla prísť na piatu a keďže som sa včera s Tsunade trochu pohádala…” nestihla dokončiť.
“Prečo si sa s ňou pohádala?” Prekvapene pozrela Sakura.
“No, nechcela som sa hádať, ale nesúhlasila som stým že mám byť v týme s Itachim…”
“Aha, a prečo vlastne? ”Sakura pokračovala s otázkach.
“To je na dlhšie rozprávanie.. neskôr ti to poviem. Dnešný večer platí?” uisťovala sa Ayme.
“Jasné, máš rada rámen?”
“Áno.”
“Tak fajn, vezmem ťa do Ichiraku, bude tam aj zvyšok môjho týmu, zoznámim vás.”
“Dobre teším sa, ale teraz sa už poďme učiť, potrebujem zdokonaliť to včerajšie jutsu.”
“Fajn, nápodobne.” Usmiala sa Sakura a potom sa už každá venovala svojmu.

Približne po hodine vošla Tsunade a spustila: “Meškám, ale predpokladám, že ste sa tu nenudili.”Zaškerila sa.
“Ayme dnes dokončíš to justu a zajtra večer mi budeš pomáhať v nemocnici.”
“A čo ja?” Spýtala sa Sakura.
“Váš tým má zajtra misiu, bude to na pár dní. Zajtra vám všetko poviem.” Vysvetľovala.

Po hodine obe skončili a smerovali k Ichiraku. Počiatočné ticho prerušila Sakura.
“Tak…povieš mi, prečo nechceš byť v týme s Itachim?” Ayme začala rozprávať o svojej minulosti. O tom ako sa rozhodla stať lekárskou kunoichi, o Akatsuki a tak ďalej.
“Aha, rozumiem. Ale nevieš presne kto zabil Moigiho. Nechceš sa s Itachim porozprávať? Možno by vedel…”
“O tom silne pochybujem,”prerušila ju Ayme,” Moigi nebol ničím výnimočný, keď neberiem do úvahy náš vzťah. Aj keď verím, že by sa stal výnimočným a obávaným shinobim. Bol veľmi talentovaný. Skratka ide o to, že Akatsuki zabili veľa nevinných a bezbranných ľudí, ktorí im stáli v ceste. Pochybujem, že by si spomenuli na niekoho z nich. Brali ich ako nepodstatné prekážky, ktoré treba odstrániť.” Povzdychla si Ayme. Sakura sa zastavila a položila jej ruku na rameno.
“Ayme viem aké je to prísť o niekoho dôležitého. Ale už je to minulosť. Pozri ako to ovplyvnilo naše životy. Budú z nás lekárky a zachránime veľa životov. Veď to je úžasné nie? Každý koho poznám zažil v živote bolesť, ale….nesmieme zatrpknúť, musíme žiť ďalej a zmieriť sa s tým.Minulosť už nikto nezmení,”pozrela jej do očí a usmiala sa, “teraz poď ,užijeme si dnešný večer.”
Ayme sa usmiala a poďkovala Sakure za jej slová. Pridali do kroku a dorazili do Ichiraku.