Sen (NS vs NH) - part2

Na jej dlani sedel malý strakatý vtáčik. Zobáčikom si upravoval perie a naťahoval si krídla ako keby bol vo vlastnom hniezde. Sledovala ho, tešila sa prítomnosti živého tvora, aj keď len malého vtáčika, ktorý si užíval jej dotyk. Do uší jej doliehal neustály šum vetra hrajúceho sa s lístím na stromoch a v tráve. Okolie bolo prázdne, bola tu celkom sama, možno samota bola to čo ju láka, možno sa len bála aby jej myšlienky nik neodhalil. Les nebol tichý, ale ani ju neohlušoval tak ako svet ľudí. Pred ňou sa vlnilo vo vetre malé tmavé jazierko a na jeho vlnách sa plavili spadnuté zožltnuté listy. Stála tam takto už dlhú chvíľu a nechala sa unášať vlastnými myšlienkami, tak ako tie lístky unášané vodou a vetrom pred ňou. Aj keď bola takto vzdialená ľuďom, a to nielen dediny, ale aj vlastnej rodiny, nebola táto samota nič s porovnaním samoty, ktorú cítila vo vlastnom srdci. Vybrala si sama, človeka ktorý bol tým jediným pre ňu a bez ohľadu na to že prešlo už toľko času, nevedela na neho zabudnúť, nevedela zmierniť bolesť zo samoty bez neho.
Stála tam a blúdila v krajine snov a myšlienok. Zlaté lúče vystriedal tmavomodrý prísvit a lesk jej bledých očí sa sfarbil do striebristého odtieňa. Na hladine teraz už hladkého jazierka sa objavil prvý záblesk mesiaca.
Pozrela na svoju dlaň, vtáčik už dávno odletel. Bola tu sama, sama so sebou, šum vetra vystriedalo mlčanlivé ticho noci, ani si sama neuvedomovala kedy sa to všetko stalo. Rukami zašla k šnúrkam na jej oblečení a uvoľnila ich. Vyzliekla sa a oblečenie uložila na trávu vedľa seba. Skúsila teplotu vody v jazierku. Aj keď už nebolo leto, táto noc bola príjemná a teplá. Vstúpila doň a nechala svoje telo objať chladivým dotykom vody. Uvoľnila svoju myseľ a nechala pracovať svoje telo naučenými pohybmi. Chakra jej pomaly prúdila z rúk a nôh, vyzerala ako keby sa vznášala vo vzduchu. Voda v jazierku sa perlila vo vzduchu v jemných kvapkách okolo nej a vytvárala dojem trblietajúceho sa závoja, ktorý okolo nej krúžil. Keď dokončila svoj chakrový tanec, vystúpila na breh a obliekla sa späť do svojich šiat. Okolie jazierka sa lesklo vo svite mesiaca, orosené drobnými kvapkami vody, ktoré zvírila. Potom sa pomaly otočila k lesu a zmizla v jeho temnotách aj so svojou samotou.

Vo vzduchu bola cítiť vlhkosť, nad dedinou ukrytou v lístí sa vznášala hmla. Slnko pomaly vychádzalo a, matným svetlom prenikajúcim ešte stále hustou hmlou, osvetľovalo ulice prebúdzajúce sa k dennému životu.
Sakura vyšla z domu a vybrala sa smerom k výskumnému centru. Zamyslená prekladala nohu cez nohu a tak si nevšimla ako jej po ulici ide naproti mladý hnedovlasý ninja.
„Ohayo, Sakura-san.“, pozdravil s úsmevom na tvári a založil si ruky za hlavu.
Sakura najprv omámene hľadela na chlapca, ale potom sa usmiala.
„Ohayo, Konohamaru-kun. Čo ty tu tak skoro ráno? Ideš na nejakú misiu?“
„Eh, nie misiu nemám, idem trénovať.“, začal sa uškŕňať ako keby mal na pláne niečo nekalé.
„Len dúfam, že to nebudú zase nejaké perverzné techniky.“, povedala Sakura s výrazom naoko znechutenej osoby.
Otočila hlavu trochu bokom a privretými viečkami pozorne sledovala Konohamarovu reakciu.
„Sakura-san, ty ma vždy prekukneš.“, odpovedal vo výbuchu smiechu.
„Tak idem teda trénovať.“, vykročil opačným smerom akým mala namierené Sakura.
Keď prechádzal okolo nej ešte dodal.
„A potom, nemožem sa nechať zahanbiť pred bratčekom Narutom, keď sa vráti.“
Pri odchode zdvihol na pozdrav ruku a bez toho aby sa čo i len obzrel rozbehol sa ulicou preč.
Sakura na neho chvíľu hľadela, ale nepovedala nič, ako keby mala myseľ zase niekde inde.
Po chvíľke pozerania na prázdnu ulicu sa spamätala a vykročila smerom k cieľu jej cesty.
„Naruto ..“, povedala si sama pre seba.
Zaskočilo ju keď jej povedal to meno, už tak dlho ho nepočula. A nakoniec Konohamaru je tak podobný Narutovi v správaní, dokonca je už vyšší než ona.
Koľko už času ubehlo? Štyri roky. Utopená vo svojich myšlienkach zahla za roh a rázne vykročila ku vchodu do centra výskumu v Listovej.

Slnko stálo vysoko a príjemne hrialo. Obloha bola čistá, bez mrakov, iba sem tam sa v diaľke objavil malý čierny bod vznášajúci sa v povetrí na krídlach dravca. Vchodom do Listovej dnes prúdilo veľa návštevníkov, či obyvateľov dediny, vybavujúcich si svoje záležitosti aj v iný častiach Ohnivej zeme.
Pri vchode sedela, v malom prístrešku, dvojica ninjov. Spokojne si oddychovali a po očku sledovali ľudí, ktorí prechádzali bránou.
Bránou prešiel muž zahalený v plášti s tvárou skrytou v tieni kapucni. Prechádzal medzi ľuďmi, ale nik si ho nevšímal, ako keby tam ani nebol.
Stráž pri bráne ho tiež nechala prejsť bez povšimnutia.