Sen (NS vs NH) - part1

Po oblohe sa niesli biele mraky, prelínali sa jeden cez druhý a pomaly tak menili obraz oblohy. Ranné slnko jemne hrialo na tvári a trošku pichalo v očiach. Nieje hádam nič krajšie ako keď po upršanej noci výjde krásny nový deň. Po strechách okolitých domov ešte stále stekali pramienky dažďovej vody, prerážali si cestu naviatým lístím a nakoniec v malých kvapkách dopadali na zem. Odrazu príjemné ticho preťal zvuk trepotajúcich krídel sojok, ktoré vyleteli z neďalekého kríka a uháňali smerom k lesu.
„Hinata sama.“ vyslovil neďaleko stojaci malý chlapec a úctivo sklopil pohľad svojich bledosivých očí k zemi.
Hinata zasneným pohľadom sledovala oblohu, ktorá sa zrkadlila v jej takmer bielych očiach. Jemný pohyb jej ruky naznačil chlapcovi, že úlohu ktorá mu bola pridelená splnil. V tichosti sa poklonil a pomaly odišiel.
Obloha bola krásna, nekonečná, ako keby sa v nej mohla utopiť. Práve tá farba ju unášala do iného sveta, ešte chvíľku si chcela vychutnávať ten pocit, ktorý jej prinášalo iba bledomodré ráno.

V úrade Hokageho bolo ticho, ticho práve prebúdzajúceho sa dňa. V kancelárii Godaime nahradilo ticho pomalé prerušované dýchanie. Na veľkom drevenom stole plnom papierov sa v slnečnom svetle beleli bledožlté vlasy a vzduchom sa niesol nepríjemný pach alkoholu.
Zo smeru dverí sa ozvalo krátke tiché zaklopanie. Zvuky dýchania sa zastavili a bledožlté vlasy na stole sa pohli. Znovu sa ozvalo zaklopanie, tentokrát trošku silnejšie.
„Áno, ďalej.“ ospalým hlasom povedala Tsunade.
Dvere sa otvorili a dnu nakukla ružovovlasá hlava a zelenými očami obhliadala po miestnosti, aby skontrolovala prostredie kam sa chystala vstúpiť.
Tsunade v polohe zdvíhajúceho sa opilca, pozrela poloprivretými očami smerom k dverám.
„Ah, Sakura.“ predralo sa jej z úst a pomaly sa posadila pohodlnejšie do kresla.
Sakura vbehla rýchlo do miestnosti, zatvorila dvere a energickým hlasom dodala.
„Hai.“
„Čo tu robíš tak skoro ráno?“ ešte napoly omámene sa spýtala Tsunade.
„Pracovala som na výskume a priniesla som hlásenie. Pôjdem si potom na chvíľu domov pospať.“ povedala Sakura s výrazom človeka ktorý je hrdý na svoju prácu.
„Tak dobre, polož mi na stôl to hlásenie a môžeš ísť.“
Sakura položila zvitok, ktorý držala dovtedy za chrbtom na stôl, otočila sa a vydala sa odchod. Keď chytila kľučku a začala otvárať dvere, Tsunade ešte dodala.
„A Sakura, nepracuj toľko, oddýchni si a zabav sa s priateľmi, takto prídeš o mladosť.“
Sakura sa zastavila, sklonila hlavu a s prázdnym výrazom v tvári hľadela na zem pred sebou. Potom hlavu vztýčila a s naoko veselým hlasom odpovedala.
„Hai, Tsunade sama.“
Bez toho aby sa na Hokage pozrela vybehla na chodbu a zatvorila dvere.
Tsunade chvíľu hľadela na dvere, potom jej zrak padol na zvitok položený na stole, ktorý priniesla Sakura.
„Eh, to má čas.“ povedala si sama pre seba.
Vytiahla fľašku, pohár a naliala si. Vrátila fľašku na svoje miesto a pozerala na poloplný pohár. Do nosa jej udrel pach alkoholu a začala sa cítiť uvoľnenejšie.
Zatvorila oči, ruky zložila na rukadlá kresla, do ktorého sa vnorila ako keby od neho čakala že ju objíme.
„Nemala by som toľko piť, však Shizune?“ vzdychla si a otvorila lesknúce sa oči.
Aj napriek tomu, ale uchopila malý poharik do ruky a na jeden dúšok ho vyprázdnila.
Položila pohárik na stôl, zovrela ruku v päsť a nahnevaným tónom dodala.
„A ten hlupák sa už roky túla ktovie kde a nik ani nevie či žije!“
Zastavila svoju päsť skôr ako narazila do dreva. Meniť stôl dvakrát za mesiac by už bolo príliž.
Utrela si rukávom oči, ktoré jej ešte viac zvlhli a otvorila sakurin zvitok, aby sa vyhla ďalším myšlienkam na samotu.

Sakura pomaly kráčala poloprázdnymi ulicami kde šero noci ustupovalo slnečným lúčom. Hlasy vtákov sa niesli vzduchom a ohlasovali pekný slnečný deň. Kráčala a kráčala so zadumaným pohľadom, až si náhle uvedomila že stojí pod budovou, kde má Naruto byt. Vybehla po schodoch a zastavila sa až pred jeho dverami. Zasnene hľadela na dvere a rukou prehrabával obsah príručného vrecka, ktoré nosila na páse. Pochvíľke vytiahla malý kľúč, zasunula ho do zámku a otvorila dvere. Kľúč držala v ruke a tuho ho zvierala. Nosila ho stále so sebou, dal jej ho Naruto.
Po byte sa rozliehal bledozlatý svit, ale byt sám akoby zastal v čase. Vošla dnu a pomaly za sebou zatvorila dvere. Na stole a nábytku už bola zase jemná vrstva prachu. Pomaly prešla prstom po poličke, ale pohľad sa jej zastavil na sklopenom obrázku, ktorý mal Naruto položený na nočnom stolíku vedľa postele.
Pohodlne sa usadila na posteľ, vzala obrázok zo stolíka a pozerala sa naň. Bol to presne ten istý obrázok, ktorý mala aj ona doma. Vždy keď bola tu si ho musela pozrieť, ako keby sa bála, že všetko to čo bolo by mohla zabudnúť. Ľahla si na posteľ s obrázkom stále v rukách. Prevalila sa na bok a objala vankúš, ktorý bol ešte stále cítiť po Narutovi. Usmiala sa, privrela oči a zaspala. Obrázok ktorý držala v ľavej ruke sa jej uvoľnil z prstov a sklopil sa na posteli vedľa nej.
Po chvíľke bolo počuť pravidelné dýchanie spokojne oddychujúcej Sakury.