Arigato, Naruto - 2.Kiba zachraňuje situáciu

„Naruto?“ Akai naňho pozerala trocha bojazlivo. Nebola si istá, či povedala niečo zlé.
Naruto mal šťasie, pretože vtedy sa tam znenazdajky zjavila Sakura. Hneď ju pozdravil a spýtal sa jej, čo tam robí.
„Ja? No, išla som na večernú prechádzku,“ odvetila uštipačne. Potom obrátila pozornosť na Akai. „To je ona?“ spýtala sa Naruta. Ten veľavýznamne prikývol. „Teší ma, som Haruno Sakura!“
´Stretnúť sa na mieste ako je toto,´ pomyslel si Naruto hľadiac na znak Uchiha klanu.
Ako ho Akai pozorovala, mala nutkanie niečo urobiť. Zavládlo napäté ticho a jej sa zdalo, že pre oboch je toto miesto veľmi dôležité. Tak teda inštinktívne urobila prvú nerozvážnu vec, aká ju napadla – schmatla Naruta a rozbehla sa do opustených ulíc vyhladeného klanu. Sakura sa zrejme neodvážila ísť ďalej, zostala stáť pri vchode.
„Naru...“ oslovila ho Akai skrátene. „Je tu pusto. Povedz mi čo sa tu stalo.“
Zaliečavosť mačiatka zabrala. Spolu si sadli na nejaký múrik a on jej všetko porozpával. O Sasukem, Uchiha klanu, o týmu sedem, Akatsuki... vynechal možno iba jednu drobnosť – že je Jinchuuriki. Akai bola trpezlivá a tichá poslucháčka, a čím dlhšie poslúchala, tým viac si uvedomovala svoju chybu.
„Ja som nevedela... môžeme ísť preč ak chceš...“ koktala zrazu. Prišlo jej to maximálne nevhodné, aby tu sedeli.
„Musím premýšľať, či tu ešte niekedy bude niekto bývať,“ povedal ticho Naruto.
„Poďme preč,“ navrhla Akai prudko.
„Vieš, že som tu nikdy nebol?“
„Naruto! Poďme inam, prosím,“ Akai behali po chrbte zimomriavky.
Naruto na ňu začudovane pozrel. „Ty si ma sem dotiahla.“
„Áno, ale... nemáš pocit, že sú tu duchovia?“
To našeho hrdinu prebralo. Okamžite zbledol, rýchlo vstal a začal sa ostražito obzerať. „Duchovia?! To snáď nie...“
Akai sa musela zasmiať. „Ty sa bojíš duchov?“
„Ideme preč,“ vyhlásil Naruto a najvyšším možným tempom sa hrnul odtiaľ preč. Ani si nevšimol, kedy preletel popri Sakure.
Akai s námahou dobehla k nej. Ružovovláska pozerala na dievča zadychčané od behu aj smiechu zároveň.
„Čo sa mu stalo?“
„Eh.. eh...“ Akai sa ešte chvíľu vydýchavala. „Myslím, že videl ducha,“ povedala a znova sa začala chechtať.
„Ducha?“
„No... ja som iba spomenula, či nemá taký pocit...“
„Ah, chápem, on a duchovia to nejde práve dokopy,“ Sakura sa uškrnula.
„Tiež som si všimla,“ odvetila Akai.
„Hm. Ty odkiaľ pochádzaš?“ spýtala sa náhle zamyslene Sakura.
„Ja?“
„Hai.“
„To.. nie je dôležité,“ odvetila Akai vyhýbavo. „Poďme pohľadať Naruta,“ navrhla.
...
Akai sa zobudila ďalší deň až okolo obeda. Ležala v nemocnici, úplne sama v jednej priestrannej miestnosti s troma posteľami, vrátane tej, na ktorej ležala. Na nočnom stolíku bola váza s akýmisi zvláštnymi fialovými a červenými kvetinami divokého výzoru. Akai sa veľmi páčili. Cez okno dnu prúdil jemný teplý vánok a hrejivé slnečné lúče.
V tú noc ju totiž to Sakura poslala chvíľu na to do nemocnice sa vyspať, aj keď cudzinka mala podozrenie, že ružovovláska iba nechcela mať problémy u Tsunade.
Chvíľu zamyslene sedela. Neustále mala pocit, ako keby ju niekto pozoroval, aj keď nikde inde nikto nebol. Na moment dokonca z paranoje zatajila dych, aby sa presvedčila, že je sama.
Nevydržala tam dlho iba tak ležať. Aj keď stále mala na sebe obväzy, cítila sa nesmierne sviežo. Lekárske ninjutsu jej pomohlo viac než akékoľvek lieky. Zhodila nohy z postele a vydala sa von.
...
Ako tak kráčala po ulici, niekto ju zastavil. Bol to mladík približne v jej veku – alebo aj v Narutovom a Sakurinom. Mal zvláštny zostrih tmavých vlasov a pozeral na ňu veľkými guľatými očami.
„Kto si? Ešte som ťa tu nevidel,“ povedal a už sa chystal do vyzývavej pózy.
„Skľudni sa,“ povedala mu, pričom sa však usilovala o milý tón. „Je samozrejmé, že si ma tu ešte nevidel.“
Chúdak chlapec bol celý zmätený xD
„Kto si?“ spýtal sa jej znova, aj keď už nepoužil tak útočný tón ako predtým.
„Som Akai,“ predstavila sa.
„A čo tu robíš?“
„A ty si...?“ povedala namiesto odpovede.
„Lee, poď už,“ zavolalo nejaké dievča spoza neho.
„Ah, takže Lee,“ Akai sa pousmiala. Rozhodla sa, že mu predsa len odpovie na otázku, aby na ňu nepozeral tak podozrievavo. „Ja som hosť v Konohe, kým sa nevyliečim. Hneď potom vypadnem a už ma pravdepodobne nikdy neuvidíte... Teší ma.“
„Umm...“
„Lee, no poď,“ prišlo k nim to dievča.
„To je Tenten,“ ledabolo na ňu kývol rukou. „Ja už musím ísť,“ zvrtol sa a obaja odišli k nejakému ďalšiemu chalanovi, ktorý stál chrbtom o hodný kus ďalej.
...
O niečo neskôr (už po ramene v Ichiraku, na ktorý ju pozvala Sakura, a s nejakého dôvodu na ňu pri tom zamyslene pozerala s jemným náznakom úsmevu), keď sa Akai prechádzala po uliciach, stretla Shizune. Tú už pred tým raz videla s Tsunade, a tak vedela, že má problém, pretože jej nikto vychádzky nepovolil. Vedela, že Hokage musí byť opatrná a nemá najmenší dôvod veriť jej.
Nemýlila sa v predpovedi – Shizune len čo ju uvidela sa rozbehla k nej pričom mumlala niečo o tom, že tam nemá čo robiť a že sa má vrátiť.
Akai sa iba uškrnula. Nebude tvrdnúť v tichej a prázdnej miestnosti úplne sama keď vonku je tak pekne. Rozbehla sa preto dolu ulicov.
To bol začiatok peknej a dlhej naháňačky, ktorá skončila vo chvíli, keď Akai vrazila do nejakého chlapca za rohom.
„Prepáč,“ hlesla keď obaja vstávali. Potom si všimla to obrovské monštum za ním. On si všimol jej pohľad:
„To je Akamaru,“ povedal.
Akai si uvedomila, že je to pes.
„Nehryzie?“ spýtala sa pomaly.
Vtedy spoza rohu vybehla Shizune s bojovým pokrikom: „Musíš sa vrátiť!“
„Vrátiť? Kam?“ zmätene sa pozeral ten chlapec.
Dievča ju ignorovalo. „Mimochodom, ja som Akai.“
„... ja Kiba,“ odvetil stále ešte zarazený.
„Hej,“ Shizune na seba chcela upozorniť. Akai sa lenivo obrátila.
„Áno? Nerátajte s tým, že budem trčať v nemocničnej izbe. Veď je tak pekne! Vy by ste na mojom mieste urobili to isté!“
„Hm, má pravdu,“ podotkol Kiba.
„Ale... ale... ale ona nemôže – veď nie je z Konohy!“
Kiba sa na Akai dlho skúmavo zahľadej. Akamaru ju jemne z diaľky oňuchával, ale neštekal.
„To je v poriadku,“ povedal. „Ja sa o to postarám,“ poslal Shizune preč.