The Darkness III (zmŕtvychvstanie)

opať to hovorím! áno, som zlá a namyslená!

Táto poviedka je skôr pre tých, ktorí sú filozoficky zameraní. Pre tých jednoduchších, ktorým je dlho čítať prejav pocitu a dialóg, to môže byť nehorázna hlúposť
Ďakujem za prečítanie :D

Na okná sa ozývalo búchanie. Prudký treskot hrozil, že sklo to dlho nevydrží a roztriešti sa. Do okna na prízemí narážal hrubý konár padnutého stromu. Búrka, ktorá sa dostavila priniesla so sebou, víchricu a k tomu ešte blesky ktoré sa priniesli pekne blízko nad zem. Celý dom bol ako obrovský hromozvod, pretože bol na mítine a k tomu ešte na kopci uprostred lesa.
„Sakra Emma – chan! Vypadni od toho okna!“
Chlapec sa však ani nepohol. Ďalej sa díval na konár ktorý vrážal do okna pred ním. Videl na vlastné oči pružnosť skla. Blesky metali oblohu v šialených zástupoch. K bitiu do okna pomáhal i ohlušujúci hrom.
No toto všetko nebolo jediné, čo ich ohrozovalo... vonku, pri domčeku sa začala zhromažďovať skupinka zvláštnych pocestných. Nevyzerali vôbec priateľsky na to, že boli po zuby ozbrojený. Dom však bol ochránený pečaťou. To jediné, čo ich mohlo pustiť dovnútra, bolo poškodenie domu a jeho časti zvnútra. A keďže strom patrila k tej ochránenej časti, dokázal bez mihnutia oka preraziť bariéru.
Sorove dlane sa zdvihli a priložili k oknu. Pod nimi cítil prudké záchvevy skla, ktoré malo čo chvíľu prasknúť a na to sa rozletieť po celej izbe. Už pred tým mu Shisho hovoril, že tento domček je to jediné čo má, a nikdy v živote sa ho nezdá. Je to jeho domov a je naň hrdý. Soru premýšľal ako bol on hrdý na svoj domov. Ako si ho vážil a ako skutočne si ho vážil, na to prišiel až potom čo oň prišiel. O svojej rodine však jeho majster nehovoril. A práve preto, že vedel, čo je to bolesť zo straty domova, prišlo mu nesprávne, aby človek ako je Shisho svoj stratil. Vzal si jeho, stará sa o malého opusteného chlapca. Má dobré srdce, nebolo by správne keby sa to stalo.
„Soru!“
A však okno si pomyslelo svoje. V mladom tele sa preniesla vlna hrôzy. Prenikla každou jeho bunkou. Prebudila však niečo, čo už nikdy v živote nechcel cítiť. Ten známy a bolestivý pocit chladu. Vrážal mu do žíl v tele, zadúšal ho až sa z jeho dychu stávala para. Ruky ktoré neustále držal na popraskanom okne, ktoré sa začalo prehýbať viac a viac, až hrozil nesmierny rachot pritlačili k oknu tak jemne, a predsa...
Mal pocit, že mu umŕzajú ruky. Tyrkys v jeho očiach sa premenila na tmavo modrú až čiernu nočnú oblohu. A ak bola pred tým jeho tvár bledá, tak teraz priam na nej presiakali žili na povrch, tak ako na celom jeho tele. Pery mu tak prudko zmodrali, že pomaly začínal vyzerať na mŕtvolu. Okno sa však viac už ani nepohlo. Na jeho skle sa začínali rysovať rôzne obrazce, kvetiny a lúky. Praskliny sa zacelili námrazou, a celkovo stužili obrovské okno.
„Neznášam zimu...“
Chlapcove telo prepadlo k zemi. I potom, ako všetko zrazu ustalo tam Shisho ostal nehybne stáť. Od toho momentu ako vyskočil od steny a chcel Sora odtiaľ vziať preč... zahliadol ako sa začína prudko meniť a energia ktorá z neho vyrážala nebola tak celkom príjemná. On sa vlastne ani nechcel prizerať, práve tá energia mu nedovolila ani o krok bližšie. Akoby stál pred neviditeľnou stenou.
„Ako to ten chlapec robí?!“

Prvé čo uvidel bol tmavý strop. Prvé čo zacítil bola bolesť a čo fyzicky postrádal bola voľnosť!
Oči sa mu prudko otvorili a keď zistil, že sa nemôže ani pohnúť ovládol ho strach. Poznal tú izbu, predsa je to jeho izba. Poznal steny, nábytok úplne všetko. Len jeden človek tam chýbal, ten človek ktorý tu rozhodne v takejto situácii mal s ním byť. Začal sebou trhať priviazaný o posteľ.
„Čo to sakra je?!“
Dvere sa mierne poodchýlili a v nich sa objavila zvedavá tvár jeho majstra. Soru po ňom hodil dosť naštvaný pohľad.
„Povedal som žiadne zväzovanie!“
„Si moc malý pán aby si si kládol podmienky.“
„Do čerta!“
„Kde sa to v tebe berie?“
„Pusť ma!“
Shisho vstúpil do izby. Zavrel za sebou dvere a ostal o ne opretý.
„Vieš čo si včera večer urobil?“
Soru sa ukľudnil. Nechápavo hľadel na toho chudého šľachovitého mužíka. V hlave sa mu rojili rôzne tézy s nadávkami ale všetko to radšej prehltol. Mohol riskovať, že by ho už nikdy nepustil. A on vedel, že by toho bol schopný.
„...neviem, čo máš na mysli?“
„Tvoje iluzionistické predstavenie s oknom...“
„Netuším...?“
V jeho detskej tvári skutočne nebolo viditeľné žiadne klamstvo ani len kvapka sústredenosti. Vlastne mu prišiel ešte viac záhadnejší až priam mŕtvy. Potom čo včera videl, si bol istý, že vari umrel. Už pri tom, ako sklo nebezpečne rozpraskalo myslel, že sa mu ten nejaký črep zareže do krku. Ak nie, tá hŕstka hrdlorezov by sa o to postarala.
„...vieš čo si vôbec vyvádzal v noci?“
„...neviem...?“
Shisho si povzdychol. Pohol sa od dverí a prešiel pod skúmavým a spytovacím pohľadom Sora k oknu.
„Už viem, od čoho máš tie škrabance...“
„A?“
Soru sa snažil posadiť no márne. Kusy látky ktoré Shisho bohvie odkiaľ vyhrabal ho rezali do zápästí.
„...môžeš ma už pustiť?“
„Neviem či je to dobrý nápad!“
„Toto nie je smiešne! Nebavím sa! Vidíš?!“
Skríkol po svojom majstrovi. Ten však sklonil hlavu. Dával mu tak najavo, že mu je to ľúto.
„...tak čo to je?“
Opýtal sa rezignovane, potom ako správne zistil, že ho nepustí.
„...nevytváraš si ich sám... proste sa na tebe zjavujú... čo je ešte väčšia záhada, je to, ako sa tvoria. Zdá sa, akoby šli spod povrchu. Všimol si si, niekedy že vyzerajú povrchovo? Ani kvapka krvi ani jedna z nich nie je čerstvá...“
„...č...čo tým chceš povedať...že...niečo vo mne...“
Nastalo ticho. Aké dokázali byť slová trefné, keď dotyčný vedel kam smerujú. Hlboko vnútri ich cítil. Všetky našli svoj cieľ.
„Že ty si mi niečo zamlčal? Soru?“
Shisho sa znova pohol. Oprel sa o stenu so založenými rukami. Vyčkával kým príde k jeho otázke odpoveď. Nikdy sa nepýtal. Nepotreboval poznať chlapcovu minulosť. Proste ho našiel v jednom meste, ktorým náhodou prechádzal. Sedel pri dverách od jedného obchodíku, oproti ktorému bola tržnica. Snažil sa vyžobrať nejaké jedlo, niečo málo s čím by prežil. Vtedy dokázal tak čisto nenávidieť. Len sa mu pozrel do očí, a videl v nich čistú lejúcu sa nenávisť. Práve to, ho prijalo si ho vziať pod krídla. Ublížený chlapec, ktorý zrejme prišiel o rodičov, o rodinu, skončil na ulici... nenávidí. Je pochopiteľné, že nenávidí... netreba to viac rozťahovať. To, čo bolo treba urobiť, a bolo to nutné, bolo vziať chlapca so sebou. Bolo jedno kde, proste ho vziať so sebou... prečo? To sám nevedel... možno že, sa nemohol zbaviť tých modrých nenávidiacich očí v mysli. Prečo by malo dieťa ako je On tak nenávidieť?
„Nikdy si sa na to nepýtal...“
„...povedal som, povedz mi všetko, čo by som mal vedieť...“
„Povedal som...“
Odvrátil hlavu od svojho majstra. Pohľad mu padol na priviazanú ruku k posteli.
„Neklam mi!“
Dva slová ktoré mu ostro zarezonovali v hlave ako výbuch uprostred tichej noci.
„Hlavne mi nikdy neklam!“

„Páči sa ti tu?“
Nemo prikývol. Nemohol si nevšimnúť smutný chlapcov pohľad. Miesto na ktoré ho vzal bolo obrovské. Áno, to bolo to, čo ho hneď napadlo, keď vošli cez bránu dovnútra. Všade kopa ľudí, preplnené ulice, veľa obchodov, samý hluk, pre neho proste chaos.
Sklonil sa k svojmu zverencovi, ktorý vyzeral vystrašene.
„...počuj, Soru...ak sa ti niečo nepáči, povedz mi to... nie je dôvod klamať... nemám rád klamstvá!“
Bol by sa chcel na neho hnevať, lenže ten pohľad vystrašeného mláďatka mu to nedovolil. Mal silný pocit, tak povediac inštinkt ho neustále chrániť. I od úplnej banality po ochranu života. Napravil mu šál uviazaný okolo krku. Darček na zoznámenie a upevnenie dôvery. predsa len, Soru pochádzal z púštnej dedinky, na chladné počasie nebol zvyknutý. Takmer okamžite prechladol.
„Hlavne mi nikdy neklam...“

Veľmi dobre vedel čo sa začne diať. Chcel sa od toho dostať... utiecť, bežať, lenže... znova začína nenávidieť. Znova sa dostáva do minulosti, privádza mu tie nepokojné pocity, ten zvrat, a hnev. Zavrel na okamih oči. Skúšal sa nejak ukľudniť, lenže pred oči mu stále padal ten istý výjav... jeho brat, ktorý ho upokojuje... vraj bude všetko dobré...
Vybavila sa mu jeho tvár, zlatisté oči, ktoré sa na neho usmievali ho upokojovali.
„Ide ti o život, a ty si kľudne povieš, to je všetko?!“
Mal chuť to z neho vytrieskať. Chytiť ho a proste ho...no, ako malé neposlušné dieťa vytrestať. Naštvane buchol päsťou do steny.
„Povedz mi, čo mám robiť?! Čo do pekla mám robiť?!“
Od hnevu sa rozohnal rukou a zhodil jediný kvet ktorý bol zasadený v kvetináči v celom dome. Len ten jeden v Sorovej izbe.
„Mám čakať, kým sa jedného dňa nenaserieš a nezničíš svet?!“
Soru drmol priviazanými rukami. Otočil prudko hlavu k Shishovi, ktorému v očiach planul hnev. V chlapcových očiach sa značil hnev a nepokoj zmiešaný s ľútosťou.
Nevedel čo má robiť. Nedokázal na tak malého chlapca zdvihnúť ruku tak len kričal a Soru nedokázal odporovať... buď plakal alebo sa usmieval. Tento krát zavrel pevne oči v pokuse utisnúť slzy. Lenže, napriek jeho snahe si slzička našla cestu von.
„Čo si myslíš?! Že kto som?!“
Hnev od jeho majstra bol tak čistý a pri tom starostlivý, lenže... bol to krik, ktorý Soru nedokázal vystáť...
Zdvihol zviazané ruky ako len mohol. Pozrel uslzenými očami k bielemu stropu a následne bezmocne pustil ruky do bielych perín. Zavrel oči z rozochvetých pier sa vzniesla tichá prosba...
„...dosť, prosím... nekrič...“
Shisho sa pohol od steny. Podišiel k posteli na ktorej bol uviazaný Soru, sklonil sa k nemu a ruky zaboril do periny.
„Veľmi dobre vieš, čo je to! Tak hovor!“
„...prosím...“
„Soru!“
„...ja neviem...“
Sorov hlas pripomínal absolútne vyčerpané dieťa ktoré je k tomu i psychicky deptané.
„Hovor!“
Shishov hlas naberal na hlasitosti a v detskom tele rástol odpor voči kriku a hnevu.
„Čo do čerta znamená tá vec v tebe?!“
„...ja neviem...“
Šepli vystrašene pery. Oči sa bránili hnevu ako len vládali, naplno ich zaliali slzy.
„Soru! Ide ti o život! tebe, mne, ľuďom tam vonku!“
Shishov krik v ňom zbudzoval obrovskú beznádej. Mal pocit, že sa čochvíľa rozpadne proste od tej nezmyselnej bolesti mysle, srdca a tela padne a už nevstane. Toľká únava... toľká beznádej...

„Keď vyrastieš, nezabudni na to, že na svete nie si sám... si len dieťa, takže si uži ten pocit starostlivosti... potom príde skutočný život... nezabudni, že na tomto svete nesmieš ostať sám... priatelia sú dôležitá časť tvojho sveta... pamätaj si to...“

„Ja proste neviem!“
Skríkol do tváre svojho majstra. Hlava mu padla späť na vankúš. Tvár zmáčaná od sĺz sa uvoľnila.
„...neubližuj mi...“
Ruky, ktoré boli pevne napäté a túžili sa vyslobodiť z väzenia boli oškreté.
„...ten muž, v aleji... zabila ho...“
Chvíľu váhal, nevedel presne ako nazvať to, čo videl včera.
„...tá vec?“
Zápästia sa ešte viac napli proti povrazom.
„...ja som nechcel... je mi to ľúto...“
Slzy stiekli z tváre dole na vankúš. Jeho telo sa začalo chvieť v prívaloch tichého plaču. Bol tak moc psychicky vyčerpaný, všetky spomienky, všetok krik a len pre neho... nevládze...
„Soru...“
Veľká dlaň sa natiahla k chlapcovmu čelu. Jemne na ňom pristala a pohladila ho. Hneď na to si všimol ako po ľavom zápästí dole stiekol malý pramienok krvi. Dorezal sa do krvi... spútaný... od toho okamihu si prisahal, že ho už nikdy nespúta... a predsa...

„Shisho!“
Kričal vyľakaný chlapec. O kamennú stenu hrklo niečo kovové. Nevedel čo to je, práve sa prebudil a k tomu všade okolo neho je tma. To prvé čo si uvedomil bolo však to, že nemôže stiahnuť dole ruky. Niečo mu ich držalo hore od tela. Len matné svetielko ktoré šlo od špinavého maličkého okna, to bolo všetko, čo videl...
„Shisho!“
Strach sa v tom oslovení len tak odzrkadľoval.
„Shi...“
Pohol rukami... znova to cenglo o stenu, ten škripot mu bol známy. Strach z nepoznaného, z toho, že je opäť sám, že ho všetci opustili a prenechali tomu necitlivému obrovskému svetu. Ten pocit na zápästiach. Chlad, zovretie, kov... hrkot... reťaze...
„...prečo...“
Ozvalo sa tíško do tmy.
„...prečo ma tak... nenávidíte...? všetci...“
Uvoľnil ruky, ktoré kvôli reťaziam nepadli k telu. Pritiahol k sebe nohy a zavrel oči.
„...povedal som, že mi je to ľúto...“
Minúty ubiehali ako hodiny. Už viac nekričal. Všetko to pohaslo s posledný a to druhým nedokončeným zvolaním na majstra. Tiché otázky a ľútosť ktorá ďalej prechádzala do tmy, ostali v chladných murovaných stenách, ktoré držali jeho reťaze a tak i jeho ako väzňa.
Hodina, ktorá prešla, mu pripadala ako pol dňa... jediné čo ho uisťovalo, že tam pol dňa nie je, bolo svetlo, ktoré mierne narástlo, ale stále to bolo k ničomu. Vlastne, bol rád, že nevie kde sa nachádza.
Dvere vrzli a zapraskali o prah. Do tmavej miestnosti, ktorá sa pri svetle ktoré prepustili dvere vyrysovala ako pivnica niekto stúpil. Bez slova kráčal k chlapcovi, ktorý sedel stále rovnako, vlastne aká irónia, že nemal moc na výber. Zohol sa k nemu.
„...sľúbil som... nedodržal a neľutujem...“
Natiahol ruku k chlapcovej tvári, ten i keď mal zavreté oči od bolesti, inštinktívne uhol.
„...skoro, si sa zabil...Soru...“
Svetlo, ktoré s ním prišlo tak neodhalilo len miestnosť, ale i chlapca, ktorý mal ruky pripútané reťazami, ktoré boli zaliate v stene. Od zápästí až po predlaktie mal ruky zviazané obväzmi. Na krku taktiež držal ako tak obväz. Bolo veľmi ťažké ho ošetriť pri tom čo sa s ním dialo. Na nohy sa nedostalo. A preto, mal na rozdrásaných nohaviciach krvavé rany. Pod ním sa vytvorila nepekná červená mláčka, ktorá sa vstrebala a vytvorila škvrnu.
„Si nebezpečný i sám pre seba... povedz mi, Soru... čo mám robiť? Tak čo? Ja to totiž neviem...“
Mierne sa pohol, znova ten hnusný zvuk reťazí.
„...niečo v tebe, sa prebúdza, a ja neviem, ako to zastaviť... tak mi povedz, čo mám sakra robiť? Skôr, než ťa to pohltí...čo, mám...robí? Soru?“
Sľúbil to sebe, jemu, vlastne všetkým... nikdy mu neublíži... jeho hlas sa láme, chveje, sám sebe neverí, je zlomený... a predsa, ten pohľad, na osem ročného chlapca, ktorý je celý od krvi, slabý, zničený a spútaný ako nejaká divoká beštia, ho núti ísť ďalej... ochrániť ho, i keď pred sebou samým...