Zlomený Tesák 1

Lesom sa ozýval jediný zvuk, zvuk unáhleného behu. Bežal tak rýchlo ako jeho nohy stačili, tak rýchlo ako mu to jeho ľudské telo dovolovalo. Nezastavil sa ani na chvíľu, ani aby sa nadýchal, vzduch nebol preňho teraz dôležitý a navyše sa bál zastaviť. Tento zbesilý beh, do ktorého vkladal všetkú tú zúrivosť, bolesť a zúfalstvo, mu pomáhal. Takto mohol aspoň čiastočne nemyslieť na to všetko, čo sa mu stalo, na veci, na ktoré už nikdy nechcel myslieť.

Do tváre ho udierali vetvy stromov, po ktorých bežal, no jemu to bolo jedno. Nezaujímal sa o to či ho niečo zraní, dokonca by sa takej bolesti potešil, možno by totiž na chvíľu utíšila jeho skutočnú bolesť, tú na ktorú nebolo žiadneho lieku, žiadnej masti, ba ani obväzu, ktorý by mu pomohol. Nie. Táto bolesť bola iná. Vychádzala z jeho vnútra a on jej nemohol uniknúť. No napriek tomu bežal. Bežal rýchlo a ďaleko. Nohy sa mu nezastavovali, mihali sa tak rýchlo, že bežný človek by ho mal problém zahliadnuť.
Beh mu pomaly prestaval pomáhať a v mysli sa mu vynárali útržky všetkých tých vecí, myšlienok, chvíľ a ľudí, na ktorých nechcel myslieť. Bolesť sa vynorila s novou silou a udrela silnejšie, ako kedykoľvek predtým.

Malý chlapec sedel v školskej lavici. Bol to jeho prvý deň a tak bol rozrušený. Nie však preto, že by sa bál. Práve naopak, veľmi sa totiž tešil. Vždy chcel byť shinobi. Tak ako jeho otec, tak ako otec jeho otca.. Bolo mu to súdené, vedel to, mal to zapísané v krvi aj v osude.

Sedel v lavici, a od nedočkavosti stále niečo robil, prstami udieral do lavice, vyklopkával nohou melódiu, ktorú poznal len on, alebo škrabkal svojho psíka po hlave.

Jeho psík... Bolo to len pred dvoma dňami, keď za ním prišla matka a vložila mu ho do rúk. Čakal na ten okamžik celý svoj život. Vedel, že raz sa dočká, každý člen jeho rodiny mal jedného. Bola to odveká dohoda medzi ľudmi klanu Inuzuka a psami. Psy im pomáhali bojovať, a oni sa o nich na oplátku starali.
Kiba pomenoval toho svojho Akamaru. Psy klanu Inuzuka vždy dostavali mená podľa určitej farby a Kiba si zvolil červenú. Mal ju rád, bola to farba jeho klanu.

Kiba sa znova zahniezdil na stoličke, keď vošiel Mizuki sensei. Chlapec zbystril všetky zmysly, ktoré mal tak dobre vyvinuté. Vedel, že príde niekto nový, sedel tu už dosť dlho na to ,aby odpozoroval, že Mizuki sensei vojde do triedy iba, aby priviedol nového žiaka. Bol zvedavý a tak ani neodtrhol svoj pohľad od dverí.
Kiba zrazu stuhol, čo sa stávalo len málokedy, vzhľadom na jeho hyperaktivitu. Stuhol, pretože konečne zacítil toho nového človeka. Tá vôňa, ktorá bola zmesou ľalie, fialiek a rozkvitnutej čerešne mu vyrazila dych, opantala mu všetky zmysly a zaryla sa mu do mysle tak hlboko, že chvíľu zostal dezorientovaný a zakrútila sa mu hlava. Keď sa spamätal, pozrel na pôvodcu a vtedy sa mu hlava zakrútila druhý raz. Bolo to dievča v jeho veku. Krásne dievča s tmavomodrými vlasmi, očami s farbou jeho obľúbenej levandule a s pleťou jemnou a bledou ako porcelán.

Keď Mizuki odišiel, ujal sa jej Iruka sensei a keď ju predstavil menom Hyuuga Hinata, na lícach sa jej rozliala červeň. Nesmelo pozrela na nových spolužiakov, a keď sa jej pohľad stretol s Kibovým, začervenal sa rovnako ako ona.

Sedemnásťročný Kiba, kráčal po poľnej cestičke smerom k lúke za dedinou. Bol nervózny, mal sa tam stretnúť s Hinatou a navyše bol sám, Akamaruho nechal doma. Vždy bol nervózny, keď sa s ňou mal stretnúť, no dnes to bolo iné. Dnes to chcel urobiť. Plánoval to dlho a dnes konečne nazbieral v sebe dostatok odvahy. V ruke zvieral kyticu pozostávajúcu z ľalií a fialiek, z kvetov, ktoré mu ju tak veľmi pripomínali. Čerešnové kvety nebolo treba, boli všade, Hanami bolo v plnom prúde.

Pomaly kráčal k miestu stretnutia s tým nepríjemným no zároveň príjemným chvením, ktoré sa mu rozbiehalo po celom tele. Bál sa..., vždy sa bál... o ňu, na misiách, na tréningoch alebo pri skúškach. Vždy keď bola v nebezpečnej situácii srdce mu búšilo ako divé. Aj teraz sa bál.. no niečoho úplne iného...
Prišiel na miesto stretnutia a hneď ju uvidel, cítil ju však už pár desiatok metrov pred tým ako ju zbadal. Tú vôňu si bude pamätať na veky, ešte stále ho máta v snoch.

Hneď ako ho zbadala, tak sa jej na tvári objavil ten nesmelý úsmev, ktorý tak miloval, úsmev, ktorý sa jej snažil deň čo deň vyčariť na tvári. A keď ho teraz uvidel, jeho strach sa vytratil, zaplavila ho nová vlna nádeje, ktorá mu dodávala silu a najmä odvahu.

Pristúpil k nej, pozdravili sa a on jej podal kvety. Nevadilo mu, že Hinata sa vyplašila a zasa raz očervenela. Nečakal, že niečo povie, rozhodol sa, že začne on, a radšej hneď, aby si to náhodou nerozmyslel, alebo aby ich niečo nevyrušilo, ako to niekedy býva.

Kráčali po lúke, Hinata nesmelo a opatrne, Kiba energicky a rázne. Bol niekoľko krokov pred ňou keď začal.

„Hmm, Hin??“ nesmelo sa usmial. „Vieš.. už dávno.. už dlho ti chcem niečo povedať.“
Konečne zdvihla pohľad k nemu a bolo na nej vidno, že je zvedavá. Kiba sa jej zahľadel do očí, do tých krásne levandulových očí, ktorým prepadol už pred toľkými rokmi a pokračoval: „V ten prvý deň, keď sme sa stretli, pamätáš sa? Vtedy, keď ťa Iruka sensei nechal posadiť vedľa mňa, ty si zakopla a padla si priamo na mňa.. Vtedy.. vtedy sa vo mne niečo.. udialo.., niečo sa vo mne zmenilo a ja som pocítil to, čo som ešte nikdy necítil. Už vtedy si.. už vtedy si si získala moje srdce“ usmial sa.
„Umm, Kiba- kun?? ..“ povedala Hinata.
„Nie, Hin. Teraz ma prosím neprerušuj. Musím to povedať.. už tak dlho ti to chcem
povedať... Vieš.. od vtedy, som ťa stále pozoroval, všímal som si každý pohyb, ktorý si urobila. Počúval som každé jedno slovo, ktoré si pri mne vyriekla. Načúval som tlkotu tvojho srdca, vždy keď som mohol. Ja.. zamiloval som si ťa, zaľúbil som sa do te... .“
„Nie.., nedopovedz to prosím!“ prosila.
„Čože?? Prečo?? Čo to hovoríš?? Ja..“ nedohovoril, lebo ho znova prerušila:
„Onii- san, jáá.. ja nemôžem. Onii- san, ja viem čo cítiš a je mi to veľmi ľúto, ale ja ti.. nemôžem ti opätovať tvoju lásku. Jednoducho to nejde“ povedala a sklopila zrak k zemi, aby sa mu nemusela pozrieť do tváre.
„Je to kvôli Narutovi?? Ale veď on o teba vôbec nemá záujem. Stále len behá za Sakurou ako malý ufňukaný poslušný psík!!“ nahnevane odvrkol.
„To nikdy nehovor, onii- san..“.
„Nehovor mi tak!!!“ vyštekol. „Ja NIE SOM tvoj BRAT!! A ani ním byť nechcem! Ja chcem úplne iný druh lásky, chcem, aby si sa na mňa niekedy pozrela tak ako na neho, chcem ti môcť vyjadrovať svoju lásku kedykoľvek a kdekoľvek. To je to čo JA chcem!!“
„Viem, Kiba- kun. A práve to ti ja dať nemôžem. Prepáč mi to Kiba- kun, ale tak to je, a ja to bohužiaľ nezmením“ zašepkala a utiekla preč.

Zostal tam stáť sám, osamelejší ako kedykoľvek predtým. Vietor sa mu pohrával s vlasmi a on s ním túžil splynúť, aby mohol odletieť niekam ďaleko. Tam, kde sa plnia všetky želania, tam kde by mohol byť šťastný.