The Darkness II (Démoni noci)

opať to hovorím! áno, som zlá a namyslená!

Táto poviedka je skôr pre tých, ktorí sú filozoficky zameraní. Pre tých jednoduchších, ktorým je dlho čítať prejav pocitu a dialóg, to môže byť nehorázna hlúposť
Ďakujem za prečítanie :D

Pršalo... prosté a jednoduché slovo, ktoré napadlo každého, kto uvidel tie povedomé kvapky padajúce z neba. Prečo si však on nedokázal uvedomiť, že prší? Len tak hľadel cez okno v izbe na sychravé denné počasie. Pršalo, lenže on videl len hmlu, všade samú chladnú zeleň a nič iné. Nejak sa mu z toho pochmúrneho obrazu vytratil dážď. Nebol ho schopný zaregistrovať ani počuť.
„Emma – chan! Nepostávaj tam tak! Prilož!“
Muž vyhrievajúci sa pri kozube v kresle si masíroval nohy. Chlapec sa odpútal od tej sivej scenérie a pomalým krokom prikráčal ku kôpke narúbaného dreva. Priložil dva polená do ohniska, ktoré o chvíľu chytili oranžové plamene ohňa.
„Čo som ti povedal?“
Schytil chlapca prudko k sebe za ruku.
„V žiadnom prípade nedovoľ aby sa tvoje ruky pošpinili! Čo si urobil?!“
Na detských rukách sa objavili nepekné škrabance. Jeho majster zalovil kdesi v batohu, ktorý mal položený pri kresle a vytiahol liečivú masť.
Mlčal, od toho incidentu v čerešňovej aleji bol ako vymenený. Žiadne sťažnosti, žiadne sarkastické poznámky. On proste zabil, a to slovo mu zabralo všetok čas v jeho živote i mysli. Stále len vedel, že niekoho zabil. To slovo sa tislo úplne všade, do každej vety, slova, obrazu. Bolo všade, a niekde v podvedomí sa objavoval i ten výjav ležiaci na chodníku. Majster, ktorého meno nepoznal, a ani sa nikdy nikomu nepredstavoval, sa ho na to vôbec nespýtal. A tak to ostalo zahalené. I keď majster, ktorého volal Shisho, bol v tých myšlienkach zabraný viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Zo zápästia mu stiahol svätý Budhov náramok vo farbe bielych krištáľov. Na zápästí ho hneď na to zachladila hojivá masť, ktorá nevoňala dvakrát po ružiach.
„Nechápem na čo to je dobré...“
Shisho sa zastavil. Nakoniec sa natiahol po obväze.
„Aha, ono to aj hovorí...“
Soru urazene odvrátil tváre.
„...tvoje ruky, Emma – chan, sú ako zázrak... ich ohybnosť mi je neznáma... preto, od zajtra... sa staneš mojim študentom!“

Noc... krásne slovo plné hnusného slizu. Krásny obal s neznámym a rozhodne nie príjemným obsahom. Čo má asi tak robiť? Bojí sa zaspať. Vlastne ani nepamätá kedy naposledy spal kľudným spánkom. Ďakoval bohu, akonáhle bol jeho spánok natoľko tvrdý, že sa mu nič neprisnilo, inak to boli dokonalé nočné mory, s ktorými sa akosi nedokázal vyrovnať.
On a trénovať? Vraj sa má dobre vyspať na zajtrajší tréning. Nie je unavený, vlastne by potreboval robiť dnes iné veci, aby sa dostatočne vyčerpal a zaspal. Už dávno zistili jeho rodičia, všetci, že má akosi priveľa energie.
Vyspi sa... vyspi sa...
Skúšal to. On by bol prisahal, že zaspával normálne, takže nechápal, kde sa na jeho rukách znova vzali tie škrabance. Dokonca, keď sa tak lepšie prizrel, a pri tom ani sa mu moc do toho nechcelo, zistil, že doškrabané má i nohy. So zúfalým povzdychom si ľahol späť na posteľ. Rukou si zakryl oči a čakal či mu rozum nevyprodukuje nejakú vhodnú výhovorku. Ráno sa blížilo a on bol znova len vďačný, že sa mu nič nesnívalo. Lenže, tie škrabance... ten kto mu ich urobil musel byť on sám, alebo nejaká zatúlaná mačka. Takže sa prikláňa pre vlastné dobro k tej mačke. I keď je to skôr nereálne.

„Neskoro! Emma – chan!“
„Nevolaj ma tak...“
Naštvane založil ruky na hrudi. V rannom slnku, ktoré prebúravalo ako tak dažďové oblaky, sa zdala jeho tvár belšia než skutočne bola. Ďalšia vec, ktorá bola na ňom divná.
„Skôr, než začneme, tu pre teba niečo mám...“
Soru mierne otočil hlavu k Shishovi, ktorý čosi vyťahoval zozadu spod batohu. Akonáhle sa však otočil k nemu, predstieral tvrdý nezáujem.
„Premýšľal som, a tvoje rúčky priam žobrú po tomto skvoste...“
„Nepočujem, žeby žobrali...“
„Ešte jedna ironická poznámka a zapichnem ťa s tým!“
Pri Sorovom krku zrazu svietilo čistučké ostrie katany. Tak vyleštené, že v ňom videl sivé oblaky. Jeho modrý pohľad pokračoval od hrotu katany smerom hore. Zdalo sa, ako by záštita bola so samého zlata. Opletenie bolo tmavočervenej farby a to čo bolo skutočne na nej zlaté, bola objímka.
Neveriacky hľadel na zbraň ktorá mu visela pri krku.
„Máš strach? Emma – chan?“
Soru ani neodpovedal, naďalej bol absolútne opantaný mečom i keď mu s ním mieril Shisho na krk.
„...ja mám, Emma – chan, že ho ani nezdvihneš!“
Na bledej tvári na ktorej kraľovali tyrkysové oči sa objavili mráčiky.
„To nie je pravda!“
„Tak ukáž!“
Lenže... Soru sa zháčil akonáhle mal nastaviť ruku. Nejak sa mu do toho moc nechcelo.
„No čo je? Čo ho sa bojíš? Že sa porežeš?“
„Neskôr áno?“
Asi to nebol najlepší nápad takto odpovedať. Majster sa narovnal s nepekne vážnym pohľadom. Prebodol Sora na polovicu a katana, ktorá bola ako magnet pre chlapcove oči sa zrazu ocitla pri jeho pravej ruke.
„Ukáž mi ruky...“
„...a na čo?“
„Soru!“
Ak niekedy počul svoje meno, buď prišiel problém, alebo sa stalo niečo čo takmer zmenilo chod zemegule. Proste sviatok. I preto Soru ustúpil.
„Ja... no, ani sa necítim dobre... nejak slabo, vyčerpane, v noci sa mi nedalo spať a...“
Po ramene mu stiekol pramienok krvi. Na čiernej košeli sa objavila diera a jeho oči sa nemo otočili na ranu na ramene. Ani nepípol. Neprejavil bolesť, absolútne nič. Len sa díval na ranu, z ktorej mu vytekala tmavá tekutina.
„...pravdu! Ako sa ti do pekla deje?!“
Soru si ani nevšimol ako dokázal odviesť jeho pozornosť. Shisho už vo svojich rukách obzeral jeho detské doškrabané ruky. Len mykol plecami.
„Vždy keď sa prebudím tak to tam mám...“
„Tak ťa budem priväzovať!“
Postavil sa a aj s tým ctihodným krásnym mečom kráčal späť do domu. Soru šokovane za ním hľadel, a skôr než zmizol vo dverách na neho nahnevane zvolal:
„A kto povedal, že som si to urobil sám?!“
„Proste to viem!“
A tým to padlo. Soru sa po zbytok dňa odmietal s ním rozprávať a to jeho majstra pokúšalo. Občas sa choval viac detsky než Soru, ktorý dieťaťom ešte bol. Až pri jednom incidente sa Soru oblial polievkou. Vlastne nie tak celkom sám, jeho majster mu v tom pomohol.
„Ha... dávaj pozor! Emma – chan!“
„Ja nie som... kruci!“

„To nemyslíš vážne?! Shisho!“
Soru za ním zúfalo zvolal. Ako si vkráčal do nového rána do studeného dažďa. Vonku to vyzeralo nad mieru odpudivo. Už len to, že tam musel vkročiť bolo nadmieru odpudivé. Ako mu to len môže robiť? Nemá rád takéto počasie! Miluje slnko, piesok a teplo. Miluje Veternú zem a chce ísť tam späť!
„Nebuď padavka Emma – chan! Začíname s tréningom!“
„Ale prší! A je zima!“
„Nerozčuľuj ma hneď za rána, lebo to so mnou budeš takto trpieť ešte celý deň!“
„Aký deň?!“
Nechápavo pozrel na svojho majstra, ktorý na neho mieril tou dokonalou katanou. Nemohol poprieť túžbu sa jej dotknúť. Bola pre neho skutočne ako magnet. Už začínal chápať tým slovám Shisha, že jeho ruky po nej priam žobrú. Mal pravdu. Len tak ho svrbeli dlane.
„Okamžite poď sem Soru, lebo po teba prídem!“
Bez reptania sa radšej vydal k svojmu naštvanému majstrovi. Je zvedavý čo chce robiť. Lepšie povedané, čo má v úmysle s ním robiť. Nezdá sa, že by nejak dobrovoľne sa chcel učiť a ešte v takom počasí.
„Po ceste som ťa naučil už kopec vecí... ale bolo to vlastne vo všeobecnom záujme. Nepripadáš mi nemotorný, skôr naopak, i keď...“
...ako to tu mám s ním vydržať?!
„...no, to je jedno... odložíme všetky veci na bok a urobíme z teba... samuraja!“
Nechceš ma tým rovno prebodnúť?!