Poznať neznamená zažiť

Bol studený večer. Svetlá lámp osvetľovali ľudí na ulici, ktorí sa práve ponáhľali domov. Domov...naspäť k ich rodine. Manželke, deťom...ľudom, ktorí sú im blízki. Domov...miesto, kde sa cítia bezpečne a miesto, za ktoré by položili život...Túto noc bola zima, ale radosť v ich srdciach ich napriek tomu hriala...Boli Vianoce. Čas radosti, odpúšťania, darčekov...Preto všetci chceli byť čo najskôr doma.
Nikto sa ani len nepozrel na chlapca, ktorý sedel v tmavom kúte ulice. Špinavý, oblečený v otrhanom oblečení sa klepal od zimy...Čierne vlasy mu splývali na plecia takže si ho mohli pomýliť s dievčaťom. Ruky mal späté pred sebou a dýchal sa na ne, aby sa aspoň trochu zohrial. Pohľadom sledoval okoloidúcich ľudí...Smiali sa, držali za ruky a nikto naňho ani len nepozrel. Prečo by aj, mali svoje vlastné problémy... Ale závidel im. Boli šťastní, mali jeden druhého... On nikoho nezaujímal...A keď si ho niekto všimol, jeho oči neboli plné porozumenia alebo ľútosti. Nie, boli to studené oči, chladné...Chladné, ako táto noc.
Ten chlapec je sám... na Vianoce. Určite urobil niečo hrozné...
Iste si zato môže sám... Niečo vyviedol alebo ukradol... Zlodej.
Je to bezdomovec, nezaujíma sa o svoj život...prečo sa máme starať mi o neho? Čo je to za človeka?
Je to v ľudskej povahe inštinktívne podozrievať ľudí, odlišných od nás? Zrejme áno... Začal si ešte zúrivejšie zohrievať ruky. Jednak mu bola zima, ale hlavne sa nechcel pozerať na tých ľudí...Úplne im čítal myšlienky. Vedel, čo si myslia...Nič nevedia. Nič... Ale už tak si o ňom urobili svoj obraz... Predsa musí byť zlý, inak by nebol tak sám...
Nikoho ani nenapadlo, že to možno nie je jeho chyba. Že možno mu iba osud nedoprial šťastia...
Bol hladný, veď koľko už nejedol. Zdvihol sa a zamieril k najbližšiemu kontajneru. Otvoril poklop a začal sa prehrabávať medzi vecami...
Okoloidúci ľudia si ho zhnusene premeriavali, ale on ich ignoroval... Nič nechápali. Keby zažili to, čo on, zmenili by názor... Dve panie, ktoré okolo neho prechádzali, si hneď začali šuškať. Ako ináč... Toto mu najviac ubližovalo. Nie to, že bol sám, hladný...
Ale to, akí sú tí ľudia bezcitní. Starajú sa iba o seba, nič viac ich nezajíma... Všetko berú ako samozrejmosť. Až jedného dňa, keď im osud uštedrí ranu pochopia...Ale potom bude príliš neskoro. Budú hľadať oporu, útechu, ale nenájdu nič...Zistia, že sú úplne sami. Ako on...
Zrazu sa za ním ozvalo vrčanie. Strhol sa a urýchlene obzrel. Bolo za ním asi zo päť psov, ktorí sa k nemu zakrádali. So strachom zavrel poklop smetiaku a neisto zacúval.
Urobil asi zo dva kroky, zvrtol sa a začal bežať. Psy sa okamžite vrhli za ním...
Hnal sa asi dvesto metrov, keď objavil plot a preliezol ho. Tam za ním psy nemohli, tak iba zúrivo štekali.
Udýchaný sa pobral po ceste. Nevedel kam, veď nemal kde ísť... Snáď nájsť niečo na jedenie...
Po polhodinovom hľadaní nič nenašiel. Premrznutý si sadol na konci mosta. Sedel asi päť minút, keď k nem prišli akési dve ženy... Jedna s dvoma copmi a druhá čiernovlasá.
Kľakli si k nemu a ponúkli mu jedlo. Neveriacky na nich pozrel...
„No tak! Neostýchaj sa, zober si!“ usmiala sa naňho blonďavá.
Pristúpil bližšie, ešte stále váhajúc... Ale nebolo to jedlo, čo ho tak prekvapilo. Bol to pohľad tej ženy... Takto sa naňho nikto nedíval už...veľmi dlho. Vlastne možno nikdy...
Lákavá vôňa jedla sa mu dostala do nosa... neudržal sa a zobral si, čo mu ponúkali.
„Tsunade-sama... Prečo...“ Zaváhala čiernovlasá.
„Shizune, prosím ťa.“ Vstala a ukázala na chlapca. „Pozri sa na neho... Je hladný. Musela som mu niečo dať. A naviac, sú Vianoce. A na Vianoce nikto nemá ostať sám.“
Shizune sa usmiala. „Vlastne...máte pravdu.“
„Chlapče, kde máš rodinu? Alebo niekoho blízkeho?“ spýtala sa Tsunade.
Chvíľu na ňu bez slova hľadel a potom pokrútil hlavou. Tá žena sa zamračila. Asi sa jej to nepozdávalo...
„Tsunade-sama...už musíme ísť.“ Ťahala ju preč.
„Áno, áno...“ odvetila a pozrela naspäť na chlapca.
„Ako sa voláš?“
„Ja...som...no...Haku.“ Odpovedal takmer nečujne. Prečo ju to zaujíma? Nikoho to nezaujíma... Nikoho nezaujímam ja.
„Takže Haku, daj na seba pozor,“ žmurkla naňho a pobrala sa preč.
Ostal úplne v šoku... Čo to povedala? Vnútri jeho tela sa rozlial zvláštny pocit... Ten pocit, ktorý cítil naposledy pri svojich rodičoch. Necítil sa zbytočný, nepotrebný... tá žena mu dala novú nádej. Novú nádej, že ľudia možno nie sú až takí bezcitní...
Zdvihol sa a pomaly kráčal preč. Stále mu to nešlo do hlavy ale... začal veriť. Že možno raz...

Oči tohto muža, vedľa ktorého teraz kráčal mu ten okamih pripomenuli. Tú ženu... nádej.
Čakal pol roka, ale nakoniec sa dočkal... Človek, pre ktorého teraz pracoval bol... dal by sa nazývať jeho blízky. Alebo skôr priateľ... Mal ho rád... To on ho vytiahol z toho strašného pocitu zbytočnosti. Zo špinavej, studenej ulice. Ten človek sa nazýval Zabuza...
Hneď na začiatku mu povedal, že nepotrebuje útechu, ani nič podobné. Hľadá len zbraň, ktorá mu bude slúžiť. Ktorá preňho bude zabíjať...
Súhlasil. Prečo? Ľudia sa ho na to pýtali, keď videli, ako sa k nemu správa... ako k nijakému psovi. Nechápali to... prečo od neho neodíde? Už je predsa skoro dospelý...
Ale on vždy iba pokrútil hlavou a zasmial sa. Nemohli ho pochopiť... Nezažili to čo on. Aký je to pocit, keď vás všetci vidia, ale nevidia zároveň. Len na vás zhnusene pozerajú, ako na nijaký odpad...
Zabuza mu dal tú najdôležitejšiu vec... Zmysel života. Až doteraz nemal pre koho žiť... Pre nikoho nebol užitočný, pocit samoty ho zažieral zvnútra. Ale Zabuza ho potreboval...či už ako vec, zbraň, človeka... To mu bolo jedno. Dôležité je, že mal pre koho žiť. Keď to ľudom rozprával, nechápali... Vlastne on to ani nevedel vysvetliť. Najprv by museli zažiť to, čo on...

Bol studený večer. Biele vločky padali z neba na dve nehybné telá... Jedno veľké s mečom na chrbte a druhé asi 14-ročného chlapca. Boli mŕtvi... Keby človek prešiel okolo, povedal by, že museli prežiť hrozný život. Potrhané oblečenie o tom aj svedčilo... Zase by si ich podľa svojho názoru zaškatuľkovali...
Ale keby sa prizrel lepšie, zistil by, že sa usmievajú. Áno, boli mŕtvi, ale usmievali sa na seba. Nikto nechápal prečo...
Haku... Zabuza... Keby tu tí dvaja boli, zrejme by im to ani nepovedali. Napokon, najprv by museli zažiť, až potom poznať...