Aj ty smieš milovať...! (14)

Hatake Immary 14 ...

Ak miluješ trpíš...

Prešlo zopár dní a Konoha pôsobila pokojným dojmom. Bolo skoro ráno. Slnko iba začala vychádzať nad obzor. Ulice Konohy boli ešte prázdne, prázdne až na jednu postavu...
Ktorá sa vliekla ulicou akoby ani nebola z mäsa akostí, ale iba prízrak. Bolo to mladé dievča. Myšlienkami bolo niekde úplne ide tak ako už niekoľko dní. Nevnímalo nič okolo seba. Ani si neuvedomovalo, že je vlastne sama na ulici. Oblečenie malo trochu nakrivo. Vyzeralo to akoby ho iba na seba nahádzala. Vlay malo trochu strapaté, veľké oči malo červené a opuchnuté. Na tomto stave dievčaťa sa nepodpísal iba nedostatok spánku...
Vliekla sa cez most smerom k pamätníku ninjov zabitých v boji. Bezmyšlienkovite kládlo jednu nohu pred druhú. Pritom šúchalo podrážkami sandál o zem a drobné kamienky pri tom nepríjemne vržďali. Odrazu dievča zastalo uprostred oblúkovitého mostíka. Podišla k okraju, rukami sa oprela o kamenné zábradlie. Kameň bol na dotyk trochu drsný a chladný. Nahla sa cez zábradlie nad vodu tečúcu pod ňou. Na hladine vody zbadala svoj vlastný odraz. Znechutene sa zatvárila.
„Ani sa nedivým, že som sa mu nikdy nepáčila... Vyzerám otrasne!“ Hovorilo si dievča samo pre seba. Trpkosť v jej hlase sa nedala prehliadnuť. Odrazu sa jej pred očami vybavila „ta“ spomienka. Zovrela ruky v päste. Pocítila ako sa jej nechty zarývajú do kože, teplá tekutina jej lenivo tiekla po skrčených prstoch. Kvapkala z hánok na prašnú zem, jej to však nevadilo. Ledva to vnímala. Fyzická bolesť bola nič v porovnaní s tým čo cítila vo vnútri... v jej srdci... a duši...
Celé roky! Celé roky snívala o tom, že ona bude tá na ktorú bude Neji tak hľadieť! S nehou a láskou v očiach... No prišla ona! Ukradla jej ho spred nosa, akoby sa nič nedialo!
Osamelá slza jej stiekla po líci. Nahnevane si ju zotrela chrbtom ruky.
„Nie, už nebudem plakať! Akoby som bola nejaké malé ufňukané decko! Už viac nebudem...“ Hlavne predchádzajúcich dňoch. Keď sa zavrela do izba a odmietala vyjsť. Bolo to iba pár dní no jej to pripadalo ako večnosť. Želala si aby už viac nemuseli vyjsť z izby. Avšak nemohla tam stráviť celí život. Mala povinnosti. Mala svoj život... Ktorí jej teraz pripadal bezcenný a prázdny. A za to mohla ona! Bože ako veľmi preklínala deň keď sa to dievča vrátilo naspäť do Konohy. Nemohla ostať tam odkiaľ sem prišla? Toto všetko by sa potom nemuselo stať...
Dievča sa odvrátilo od hladiny vody a pustilo sa cestičkou ďalej. Kráčalo v tichosti s trpkou príchuťou bolesti v srdci. Čím bližšie bola k cieľu, kam sa dnes vybrala, tým cítila ako v nej narastá zúfalstvo. Bolo ťažké zadržať slzy ktoré sa jej neustále tisli do očí.
„Yume!“ Rozliehalo sa po čistinke kde kedysi chodieval Kakashi trénovať s jej mladšou sestrou a kde neskôr mal skúšku na geninov s jeho terajšími študentmi. Narutom a Sakurou.
„Si strašne pomalá!“ Hneď ako to dopovedala, neubránila sa zasnenému úsmevu. Boli to presne tie isté slová ktorými ju neustále buzeroval starší brat pri tréningoch. Vtedy tie slová z duše neznášala. Kôli nim niekoľko nocí vôbec nespala. Trénovala dňom i nocou, len aby ju brat konečne pochválil. No nikdy sa tak nestalo. Ani keď sa viditeľne zlepšila nikdy ju nepochválil. Ako dieťa bola kôli tomu dosť zatrpknutá. Mala na brata ťažké srdce. Čím však bola staršia chápala viac a viac prečo to robil. Prečo ju nepochválil... neuznal, že sa zlepšila. Chcel tým dosiahnuť aby sa neustále zlepšovala. Aby na sebe pracovala čo najviac. Aby prekonávala samú seba. Teraz mu za to všetko bola vďačná.
S úsmevom pozorovala Yume ako sa snaží zabiť Immaryn klon, ktorý s ľahkosťou a a bez námahy odrážal jej chabé útoky. Aj keď sa drobnému dievčatku nedarili útoky na klon, nevzdávalo sa. Immary sa so spokojným úsmevom oprela o kmeň stromu. Ruky prekrížila na hrudy a nohou sa zaprelo o strom. Ako to mala vo zvyku.
Yume jej veľmi pripomínala ju samu, keď bola v jej veku. Živá, drzá, ničoho sa nebála a hlavne bola všeade kde sa diala nejaká neplecha. Immary sa dívala na Yume no videla úplne iné dievčatko. Bolo to vychudnuté drobné dievčatko s dlhými bielymi vlasmi spletenými do vrkoča a s neuveriteľne veľkými očami ktoré jej žiarili ako dva smaragdy. V očiach malo odhodlanie. Odhodlanie dokázať aj celému svetu, že niečo znamená. Jej snom bolo stať sa prvou ženskou Hokage. No tento sen umrel spolu s jej priateľmi. Všetky jej sny umreli spolu s nimi. Všetky ktoré sa spájali s Konohou. Smutné spomienky zahalili jej myseľ tak nečakane ako búrkové mračná oblohu v lete.
Tak veľmi túžila vrátiť čas...
Bolo to však iba jej zbožné želanie.

Z trpkých myšlienok ju vytrhol až zvuk shurikenu prerážajúceho sa vzduchom k svojmu cieľu. Ak by sa rýchlo nehodila smerom k pamätníku do mäkkej trávi bol by ju zasiahol. Boli to naozaj iba stotiny sekundy ktoré ju delili od smrti. Na okamih vykukla spoza pamätníka. Stihla iba zazrieť ako jej klon zmizol v lese s Yume na chrbte. Spokojne si vydýchla. Musela sa však hneď ukryť pretože sa na ňu rútili ďalšie tri shurikeny.
„Dočerta! Čo sa to deje?!“ Bola zvedavá komu preskočilo aby bol natoľko odvážny a vkradol sa do Konohy aby na niekoho zaútočil. Bol to iba jeden útočník. Vycítila jeho chakru. Čo ju však šokovalo, útočník nepatril medzi najsilnejších. Jeho chakra bola ešte slabá. Takú mali ešte málo skúsení ninjovia. Študenti.
Siahla jednou rukou do kapsičky ktorú mala pripevnenú na pravej nohe. Do jednej zobrala 3 shurikeny uložiac si ich pomedzi prsta na ruka... v druhej mala 3 kunaie. Keďže katanu nechala opretú o strom bola odkázaná iba na toto. Čo jej nepripadalo veľmi dobré. Spoliehala sa viac na katanu ako na tieto veci. Vrhanie zbraní na pohybujúci cieľ nikdy nepatril medzi obľúbene spôsoby boja. Nikdy to nebola jej parketa. Vrhla kradmý pohľad na dlhý meč opretý o strom. Zamračene ju priam hypnotizovala, akoby dúfala, že sa jej podarí iba silou vôle dotiahnuť až k nej.
S odhodlaním privrela oči, napočítala do troch a rozbehla sa smerom ku zbrani. Pri tom hlava nehlava hádzala okolo seba shurikeny a kunaie. Keď už bola tak meter od zbrani hodila sa po nej. Pri páde sa schúlila do klbka. Urobila kotúľ a pristala na zemi v bojovej pozícii Jednu nohu mala trochu ďalej za sebou. Druhu vpredu v kolene pokrčenú. V oboch rukách držala katanu ktorá bola z časti povytiahnutá z puzdra. Jej lesklá čepeľ -s rytinami na plochej strane meča- sa leskla ako nejaký drahokam. V tejto bojovej pozícii hľadala divokým pohľadom šelmy, toho kto ju napadol. Nikto však nebol na dohľad. Čistinka bola prázdna. No Ona vedela, že tam niekde niekto je. Cítila to. V tom z korún stromov vyleteli ďalšie zbrane. Immary sa veľkou rýchlosťou rozbehla tým smerom. Mrštne sa vyhýbajúc zbraniam letiacim vzduchom. Prebehla až k stromu odkiaľ leteli zbrane. Prikrčila sa a odrazila od zeme. Vyskočila medzi konáre stromov no zbadala už iba to ako ktosi prebehol po hrubom konári a zoskočil dole. Immary ho nasledovala. Vynorila sa spoza konári. Pristála na rovných nohách a jej pohľad spočinul na tom koho hľadala. Celé telo jej zmeravelo šokom. Nedával jej to zmysel. Aspoň zo začiatku.
Ten-Ten tam stála v rukách držiac zbrane pripravená k boju. V očiach mala hnev a bolesť. Immary to bolo ľúto. Nevedela aké to je ak niekoho milujete a on vám neopätuje vašu lásku. Ale vedela aké to je stratiť niekoho na kom vám záleži, preto aspoň z časti chápala čo Ten-ten cíti. No i to ju neoprávňovalo zaútočiť na ňu. A hlavne nie ak tam bola aj Yume. Mohla zasiahnuť ju, mohla jej ublížiť. To dievčatko nemalo s týmto nič spoločné no i tak ich napadla. Hlavne to rozčúlilo Immary. Ak by jej nejako ublížila, veľmi by to Ten-Ten oľutovala.
Čo tým ale chcela dokázať? Ak by sa Ten-Ten podarilo zabiť ju čo by tým získala? Týmto činom by nezískala Nejiho lásku. Práve naopak. Avšak srdce vedené nenávisťou nedokáže triezvo premýšľať. Ide iba po jednom a to pomste.
Minúty ubiehali, oni dve tam iba stáli oproti sebe, odhadujúc jedna druhú. Po chvíľke zbadala Immary v jej očiach akési zaváhanie. Mala pocit, že už-už to dievča vzdá...
No Ten-Ten bola rozhodnutá inak. Rozbehla sa proti Immary. Hádzajúc po nej shurikeny. Immary uhla trom z nich. Pri tom vytiahla katanu a puzdro odhodila nabok. Ďalšie tri dorazila katanou. Čistinkou sa rozozvučal zvuk narážajúceho kovu o seba. Ten-Ten vytiahla dva shurikeny.
Immary pochopila. Doteraz si myslela, že Ten-Ten si potrebuje iba odventilovať svoju zlosť na nej. No ona to myslela smrteľne vážne. Immary sa rozhodla, že ju nebude šetriť. Nechcela jej ublížiť, iba jej dať príučku aby to už viac neskúšala. Aj keď bolo dosť ťažké nezraniť ju a sama byť nezranená. Ten-Ten zablokovala kunaim katanu nad ich hlavami. Ich tváre boli blízko seba. Takmer sa dotýkali nosmi. Tmavo hnedé oči sa stretli s jasno zelenými. Immary videla presne čo sa odohráva v Ten-Teninich očiach. Bola to slepá nenávisť. Immary to mrzelo. Odsúdila ju za niečo za čo vlastne ani ona sama nemohla. To ako sa rozhodol Neji nebolo v jej moci zmeniť. Hoci sa už o to pokúšala. Bol v tomto smere neodbytný. Snažila sa dokonca aj porozprávať s Ten-Ten no tá ju zanovito odmietala vypočuť.
„Ten-Ten počúvaj ma ja nemôžem za to ako...“
„Buď ticho! Nechcem od teba nič počuť. Keby si sem neprišla... Nenávidím ťa za to, že si mi ho ukradla!“
Immary odskočila dozadu no ona sa na ňu ihneď vrhla. Immary to ešte väčšmi rozčúlilo.
Zbytočne sa tu namáham. To dievča je prekliate tvrdohlavé! Prebleslo jej mysľou.
„tak ma už dočerta konečne počúvaj!“
„Nie!“
„Dobre ako chceš...“ Immary sa vystrela ako svieca. Meč mala pozdĺž tela, špičkou k zemi.
„ukážem ti niečo čo si zapamätáš do konca svojho života!“ Už-už chcela začať keď v tom... Oči sa jej rozšírili od prekvapenia. Jej bezvládne telo padalo do trávy.

Kakashi stihol zachytiť jej padajúce telo, jednou rukou. Druhou odrazil Ten-Tenin útok. Neodhadol trochu silu a dievča odmrštilo poriadne ďaleko. Dievča prekvapene hľadelo na jounina ktorý sa tam znenazdajky objavil. Kakashim však lomcoval akýsi hnev na obe dievčatá. Na Ten-Ten za to že zaútočila na Immary a na Immary za to, že chcela použiť to čo mala v úmysle. Poznal tu techniku boja. Immatry si ju vyvinula už ako dieťa. Mala mnoho technik boja ktoré si vytvorila sama. Aj keď väčšina súvisela s taijutsu. No i tak to bolo nebezpečné. On sám mal niekedy s tým problém. Bola to technika zameraná na zabíjanie. Ten-Ten nebola na tak vysokej úrovni aby mu dokázala čeliť. Mohla ju ťažko zraniť ak nie aj zabiť. Aj keď vedel čo sa dialo medzi týmito dvoma dievčatami, pochyboval, že bi Ju Immary chcela zabiť.
Tak prečo...?
„Radšej odíď!“ Ozvalo sa spoza nej. Dievča sa prekvapene zvrtlo. Za ňou stál jej sensei. Mračil sa. Čo nemal vo zvyku. Preto radšej bez akýchkoľvek poznámok zmizla tak rýchlo ako to len bolo možné. Gai zamyslene pozrel na Kakashiho.
„Bolo to nutné?“ Aj keď obaja veľmi dobre vedeli o čom je reč, Gai veľavravne pozrel na Immary v Kakashiho náruči. Aj on sa zamyslene pozrel na sestru.
Bože ako veľmi sa zmenila. Tak veľmi mu chýbalo to malé dievčatko ktoré za ním všade behalo. Keď mu večer sedela na kolenách a on jej rozprával príbehy plné dobrodružstva a hrdinských činov tých najmocnejších aký kedy boli v konohe. Vtedy ich hltala priam bez dychu. No to už bolo poriadne dávno, odvetdy sa veľa vecí zmenilo...
Našťastie sem prišli v čas aby zabránili katastrofe.
„Nie nebolo. Ak by však spravila to čo chcela tvoja študentka by nedopadla dobre. Immary má v sebe viac sily ako si uvedomuje. Raz ak sa rozohní len ťažko sa dá zastaviť. No i tak som ju nemusel omráčiť. Má to však ako ponaučenie.“ Gai chápavo prikývol.
„Mali by sme ich držať od seba. Rivalita je nebezpečná vec v niektorých prípadoch.“ Obaja na seba pozreli. V očiach sa im odrážal potlačovaný smiech.

Poznámka autora: HaHa... konečne som niečo pridala... Viem, že je to skôr na zaplakanie, ale čo už. Nejak sa to predsa rozdýcha *dufam*...
Musím sa ospravedlniť, ale nemala som momentálne dobré obdobie, preto som stopla písanie. *Vedľajší dôvod: odpekla som zošit a nevedela som po poriadne dlhú dobu nájsť... *Ešte teraz hľadám kde mám popísane nasledujúce časti.* Vidím, že zajtra sa zahrajem na Sherlocka Holmesa... Čo bude celkom zaujímave... Našťastie som doma, lebo som chora...
Dúfam, že sa vám ďalší diel immary páčil... ešte zopár častí a začne moje najviac obľúbene obdobie... Ktoré som vlastne písala ako prvé... Čo je tiež celkom zaujímave Pravým menom to môžem nazvať DIVNE!* ale to som predsa ja... Tento týždeň ešte pridám určite 2 - 3 časti, takže priaznivci Immary sa majú na čo tešiť...