Pomoc! Krvácam! XXI (Anjelik)

Príbeh...pár slov...pár obrazov, ktoré sa poslucháčovi vybavia pred očami.
Príbeh...nemusí nutne začínať obvyklými slovami, kde bolo tam bolo...
Príbeh nemusí ani nutne začínať ako niečo nevinné a nenápadné.
Nemusí začínať ani ako drastický útok na city poslucháča alebo čitateľa.
Príbeh, je skrátka príbeh, ktorý vyprodukuje autor alebo sám život...
Najlepším a najnadanejším spisovateľom je život...to, čo dokáže napísať on, je nenapodobiteľné...občas nás uchváti tichá závisť nad príbehmi iných ľudí, a inokedy zase odpor. Život je teda rozhodne spisovateľ, ktorý ovláda všetky žánre...
Píše ale podľa nálady? Alebo len proste sa mu nepáčil istý človek? To sa nikdy nedozvieme...a záleží vôbec na tom?

On sa už dávno nepýta prečo sa to stalo...a prečo práve jemu? Príliš jednoduché otázky, na ktoré existovali pomerne len zložité odpovede. Boli to otázky, ktoré ho nutne navrátili do minulosti, s ktorou sa naučil žiť. Lenže to ešte neznamenalo, že by ju potreboval každý deň prežívať ako realitu. Zmierený s tým čo sa stalo s nádejou obchádza svet, že raz, sa dozvie pravdu...skutočnú pravdu, ktorej uverí.
Už dávno sa prestal pýtať prečo...jedného dňa sa to dozvie...v to dúfa...

Krásny západ slnka...obloha sa strácala v červených odtieňoch do noci. Poľná cestička bola lemovaná kukuričným a pšeničným poľom. Klasy sa do zlata leskli v podvečernej oblohe. Spomedzi dozretú kukuricu a klasy sa ozýval miestami štebot vtákov a šum ktorý premiesil zvuky. Vietor príjemne osviežil predvečernú horúčavu. Kľudné a tiché okolie sa tiahlo niekoľko kilometrov. Po prašnej cestičke kráčali dve postavy. Vysoký muž v strednom veku s tmavými vlasmi a upravenými fúzmi. Jeho chudé šľachovité telo nieslo na chrbte ruksak ktorý si vzal na trh, keby natrafil na nejaký zaujímavý tovar. S úmyslom nakúpiť nejaké potraviny a niečo málo sladkého pre deti sa vracal dnes až neskoro večer. Za ruku držal malého chlapca, ktorý s drobným ale zato nevinným úsmevom sledoval okolie. Malý osem ročný chlapec s vlasmi karamelového odtieňa a nebesky modrými očkami si pospevoval veselú melódiu.
I v tomto podvečere sa niesol zvonivý zvuk z diaľky. Pár zvonov, ktoré ohlasovali šesť hodín večer. Čistý a monotónny zvuk sa rozlial po tichom okolí a spolu so spevom vtákov a šumu vetra v obilí vytváral zvláštnu pieseň. Chlapec zrazu prestal spievať a zastavil. Starší muž sa k nemu otočil s otázkou v očiach.
„Otou – san...“
Prehovoril chlapec, ktorému zmizol z tváre ten drobný úsmev. Obrátil svoj pohľad k zvečerievacej sa oblohe, po ktorej lenivo plávali do šarlatova napité oblaky.
„...je to pravda? Že keď sa západ sfarbí do krvava...postihne človeka tragédia?“
Medzi otázkou a odpoveďou sa prehĺbilo ticho. Chlapcov otec dobre vedel na čo jeho syn myslí. Tiež vzhliadol k oblohe. V jeho očiach sa objavili starosti a taktiež tichá prosba k tým hore. S nádejou vpísanou v ustarostenej a predsa láskavej a vľúdnej tvári sa sklonil k synovi.
„Musíš veriť. Nevzdávaj sa nádeje...vždy je nejaká cesta...nenechaj si pokaziť radosť váhaním...“
„Ale čo ak...“
Starší muž sa milo usmial. Mal tak dobrosrdečný pohľad, ktorému dokázal málokto odolať. Pohľad, ktorý ukľudňoval rozvášnenú myseľ i srdce. Dokázal utíšiť plač a zahnať strachy.
„Soru...si výnimočný chlapec...máš dar, rozdávať úsmev...zábavný chlapec plný života...tak prečo sa ťažíš takými myšlienkami?“
„...mám strach o nii – san...“
„Tvoj brat bude v poriadku...nech sa stane čokoľvek Soru...“
Priložil ťažkú zrobenú dlaň na chlapcove rameno. Otcovsky mu ho stisol a pevným hlasom prehovoril:
„...vždy! treba ísť ďalej...nech spadneš hockoľko krát...život máš pred sebou...a aby si ním mohol ďalej kráčať, musíš sa postaviť...na koniec je dlhá cesta, nesmieš sa vzdávať!“
Osviežujúci vietor sa miestami miesil s typickým horúcim pre púštne mestečká. Zvony prestali odbíjať a Slnko sa znova posunulo o čosi nižšie...
Na pár okamihov. Snáď len pár minút zo života...dokázali slová ubrať od myšlienok. Dokázali poslucháča odpútať od okolitého sveta. A keď slová pominuli vrátila sa realita, a štebot vtákov dodal rovnováhu medzi potemneným nebom a zemou.

Boli len zo dva kilometre od dediny. Chlapec plný energie pobehol v blízkom okolí svojho otca a zbieral kyticu poľných kvetov, ktorú sa rozhodol venovať matke. Len dúfa, že sa nebude na nich hnevať, že prichádzajú tak neskoro. Hádam pomôže i tá kytica. Natiahol sa rukou pomedzi obilie na kraji cesty, z ktorého vyrastali dva fialové zvončeky. Prsty chytili stonku kvetu avšak ani sa nepohli.
„Soru...“
Začul chlapec svoje meno od otca. Otočil k nemu hlavu v rovnakej polohe držiac stonku zvončeka.
„...deje sa niečo?“
Opýtal sa ho otec, keď videl nerozhodnosť v chlapcových očiach. Ten odvrátil hlavu späť k dvom osamelým kvetom.
„...sú len dva, otou – san...“
Stiahol ruku od zelenej mladej stonky.
„Tak ich vezmi oba, takto neostane ani jeden z nich sám...“
„Ale...sú to lúčne kvetiny, keď ich oba vytrhnem, už nikdy tu nemusia znova porásť...“
S úsmevom postrapatil tie jemné karamelové vlásky. Nesmierne bol na neho pyšný. Na oboch svojich synov. Nech bol medzi nimi akýkoľvek rozdiel, nech už bol Soru len malý chlapec, ktorý sa učil starať o farmu a Eitan silný shinobi, nikdy nedokázal medzi nimi robiť rozdiely. Vždy mal toho málo, ale i to málo mu stačilo. Keď do jeho života prišla Naomi už prestal tak zúfať za niečím väčším a plnohodnotnejším. O dva roky potom, čo sa vzali sa im narodil prvý syn...vtedy už nepotreboval ku šťastiu absolútne nič. O štyri roky, prišiel na svet Soru...jeho rodina. Všetko čo mal, za čo by dal život.
„Tak pôjdeme, po ceste určite ešte natrafíš na nejaké pekné kvety...“

Pri vstupe do dediny zastavili jeho otca dvaja postarší muži s úsmevom. Poznal ich, priatelia jeho otca. Pohliadol jednému z nich do kalných šedých očí a na ústa ktoré sa roztiahli do úsmevu, pri téme o ktorej sa rozprávali, bola zjavne zábavná.
„Pozrime ho! Aký mladý muž z neho vyrastá!“
Zasmial sa ten šedinami obdarený muž. Soru bol znova rozstrapatený a s tým nesúhlasným pohľadom obrátil zrak na otca.
„Bež za mamou...určité má už strach!“
Popohnal svojho syna, ktorý prikývol a rozbehol sa po chodníku smerom k domu. Otec sledoval svojho syna ako beží s nadšením domov až sa mu stratil za rohom.
„Zvláštny to chlapec...“
„Počuj Cio, tí tvoji chlapci, Soru, ako sa zdá, sa nesnaží ísť moc po stopách svojho brata.“
„To nie...nenútim ho, má vlastný rozum...nech sa vyberie kamkoľvek...musí sám nájsť správny smer, len potom bude skutočne šťastný...“

Vbehol do rodinného bieleho domčeka, okolo ktorého rástli popínavé ruže. Naomi sa o ne starala už niekoľko rokov. Dalo to prácu z takej suchej zeminy popraskanej od slnka vypestovať niečo také ako sú ruže, a predsa, našla v sebe tú chuť, a starala sa o ne čo to dalo. Každodenné zalievanie a jediná jabloň v celej dedine, ružiam dodávali chládok. Vzadu na dvore stála maštaľ kde bolo zopár kusov dobytka a kurník, pred ktorým sa potulovali sliepky.
Vbehol do domu, po ceste sa vyzul, takže každá topánka sa ocitla na inom mieste a vbehol do kuchyne.
„Okka – san!“
Prirútil sa do kuchyne s úsmevom a kyticou kvetov v ruke.
„Kde sa toľko túlate?“
Jej pohľad vyzeral byť nahnevaný. So založenými rukami pohliadla tmavým pohľadom na svojho najmladšieho syna, ktorý sa neprestal usmievať. Poznal ten jej pohľad i postoj s výrazom tváre. Jediné, čo ho dokázalo uvoľniť, a odohnať ten hnev, bol Sorov úsmev, ktorý vari nemal obdoby. S nevinným úsmevom anjelika od ucha k uchu, natiahol rúčky s kyticou k matke. Tá sa znova v duchu vytrestala, že mu tak rýchlo znova podľahla. S úsmevom, ktorý jej nakoniec ako vždy vyčaroval na tvári vzala od neho kyticu a pritiahla si ho do náruče.
„Vďaka....sú krásne...“
Mal si na to už zvyknúť, že kde chodí tam ho každý strapatí. No i cez to mu nezišiel ten krásny úsmev z tváre. Naomi vložila kyticu do vázy so vodou a postavila ju do prostriedku stola.
„Kde si nechal otca?“
„Stretol sa s Jaku – san.“
Odpovedal a do úst si hneď vložil buchtu.
„Tí dvaja...“
Naomi sa na okamih zamyslela a Soru nezaháľal a začal sa naťahovať s kocúrom, ktorý sa siapal po jeho buchte. Neustále ho odháňal až nakoniec keď mu kocúrik vyskočil na kolená ho vzal do ruky a šiel s ním von.
„Soru!“
Zvolala za ním Naomi kým vyšiel z domu.
„Vzadu v kuríne je kôš z nejakým chlebom, nakŕm sliepky.“
Bez slova s buchtou v ústach prikývol a vyšiel von na dvor.

„Soru – kun!“
Ozvalo sa spoza plota. Chlapec znova odohnal kocúra od kuriatok a pozrel k dievčaťu ktoré na neho zavolalo.
„Tsukumi – chan!“
Kocúr však nedával pokoj malých žltým kuriatkam tak ho vzal znova na ruky, pri čom sa nespokojne vrtel a vyhrožoval všemožnými vrčiacimi zvukmi. Podišiel k plotu k dievčaťu v jeho veku. S dlhými tmavými vlasmi a kakaovo hnedými očkami. Jej bledá okrúhla tvárička tak vynikala.
„Okka – san, ma poslala nájsť otca...“
„Je s mojim otcom v dedine. Stretli sme ho keď sme sa vracali z trhu.“
Tsukumi odvrátila zrak k uličke ktorá viedla hlbšie do dediny.
„A ako bolo?“
Opýtala sa nakoniec.
„No...ani nič zvláštne...ale...“
Na tvári Sora sa objavil ten okúzľujúci úsmev.
„...niečo pre teba mám...počkaj tu...“
Pustil kocúra k zemi a vbehol do domu. Tsukumi zatiaľ prešla zadnou bráničkou na dvor. Tento krát ona odháňala kocúra od kuriatok. Nakoniec ho vzala na ruky a pustila ho vonku za plotom. Vždy sa vrátil. Videla to Sora robiť mnoho krát, takže nemala strach, žeby sa zatúlal.
O chvíľu bol Soru pri nej a v rukách za chrbtom niečo zvieral.
„Takže si mi niečo kúpil? Soru – kun?“
Usmialo sa a mierne začervenalo dievčatko.
Soru vytiahol ruky spoza chrbta a otvoril dlaň, v ktorej spočíval prívesok na ktorom bola pripnutá ruža.
„Je pre teba...“
Tsukumi si vzala prívesok z jeho ruky a vzadu uviazala okolo krku. Znova si pozrela červenú ružičku na povrázku a s úsmevom vtisla Sorovi na líce pusu.
„Vďaka, Soru – kun...“
Jej snehobiela tvárička sa zapýrila a radšej odbehla.
„...ale...ale kam ideš? Tsuki – chan?“
Zvolal po tmavovláske ktorá so smiechom vyšla z dvora.
„Nájsť otca!“
Soru sa usmial a priložil dlaň na miesto na líci, ktoré pobozkala.

„Baf!“
Takmer spadol z postele keď to začul. Kŕčovito sa pridŕžal periny a prestrašenými očami hľadel na postavu sediacu v okne.
„Pozrime ho, ako sa zľakol...“
„To nebolo vtipné!“
Hodil vankúš po svojom bratovi, ktorý mal vo zvyku ako vchod do izby používať okno. Samozrejme sa mu vyhol a vankúš vyletel von oknom. Pozrel za ním a potom pozrel na svojho mladšieho brata.
„Soru, čo to vyvádzaš? Sťahuješ sa na dvor?“
Za Eitanovou otázkou letel ďalší vankúš, ktorý tak isto vyletel von.
„Smiem ti pomôcť?“
Zoskočil z okna a doslova sa mu hodil do postele.
„Čo to...kedy si vlastne prišiel?“
„Teraz...teraz, teraz...“
Nahol sa k bratovi a len tak ostal na neho s vážnym pohľadom hľadieť. Soru moc dobre nechápal o čo sa snaží. Ale jeho veselý výraz tváre sa zmenil na vážny zo sekundy na sekundu. Naďalej nechápajúc hľadel do tých zlatistých očí, kým sa Eitan neusmial a znova ho aj on ako mal vo zvyku nepostrapatil.
„Tak ako si sa mal? Bezo mňa...“
„Skvele, nikto ma neprepadával cez okno!“
„Malý Sorík mal strach?“
„Ja sa nebojím!“
„Ale...“
„Ničoho sa nebojím!“
„Ani...strašidiel, pod posteľou?“
Postrašil Sora rukami, na čo sa jeho mladší brat kyslo zatváril a pokrútil vševedúco hlavou akoby po Zemi chodil už pol storočia.
„Žiadne strašidlá neexistujú.“
„A si si tým istý?“
„Jediné strašidlo si ty!“
Zvalil Eitana na posteľ s pokusom ho premôcť. Poštuchávali sa kvákali s úsmevom na perách, kým do izby nevošiel otec.
„Eitan!“
Podišiel k dvom chlapcom ktorý sa neprestali navzájom pokúšať.
„Chováte sa ako malé deti!“
Obaja chlapci pozreli po sebe a pohľadom si stvrdili svoje myšlienky u toho druhého. A teda naraz sa vrhli na otca, ktorého povalili na zem.
„Ale no...starého muža takto kaličiť...“
Ozval sa so smiechom Cio s chlapcami, ktorý sa ho pokúšali premôcť.
„Čo je tu za hluk...“
Do tretice do izby vošla i Naomi ako vždy so svojim prísnym pohľadom a rukami založenými na hrudi. Pohliadla na klbko váľajúce sa po zemi a nedalo jej sa neusmiať.
„Eitan...“
Vždy keď sa vrátil z misie alebo tréningu padol jej kameň zo srdca. Nedokázala, a ani si nechcela predstaviť deň, ktorý by mal byť ten osudný.
Krásnu rodinnú atmosféru však vystriedalo ticho...zaskočené ticho...smutné ticho...
„Eitan – kun!“
Ozvalo sa spoza okien.
„Máme misiu!“

„To nie je fér! Len teraz si sa z jednej vrátil!“
Namietal Soru, pri odchode Eitana.
„Ja viem, ale nastali akési hektické časy, a vieš, že klan sa nezaoberá takými to banalitami. Na to sme tu my!“
„Ale to tiež nie je fér! Je ťa škoda na takú stratu času ako je...“
„Soru...“
Zatrhol svojho brata čo mu ale nepomohlo, pretože Soru sa znova rozbehol.
„...nemám rád, keď ťa podceňujú...a vôbec, nechcem aby si nikam chodil! Eitan! Prosím!“
Len tie modré očká, ktoré tak smutne s nádejou pozerali...dávno ho nevidel sa tak tváriť. Večne usmievavý chlapec. Najradšej by ostal doma, ale rozkaz je rozkaz. Bolo mu ľúto. No i cez to sa nahol k svojmu bratovi s úprimným úsmevom.
„...vďaka, ale už nezáleží na tom, čo si myslíme, musím ísť...“
„Ale...“
„Si anjelik...ničoho sa neboj, nedovolím aby ti niekto ublížil...“
Eitan na neho žmurkol a o pár sekúnd po ňom neostala ani stopa až na tých pár slov.
Vraj nezáleží čo si myslia....
„Musíš? A čo ak sa už nikdy nevrátiš? Kto ma ochráni...?“
Privrel okno na svojej izbe a posadil sa do mäkkých perí na posteli. Vždy to bolo tak...nedokázal sa usmievať, keď odchádzal, i keď ho Eitan o to prosil...túžil vyraziť na cestu s jeho úsmevom pred očami. Nedokázal sa usmievať, pretože vedel, že jeden deň, môže byť ten osudný...