„Budeš skvelý Hokage!“ 06 – Červená obálka

6. kapitola : Červená obálka

Narutovi tréning s klonmi šiel veľmi rýchlo, až neuveriteľne. Sám nemohol uveriť, že mu to ide tak rýchlo. Myslel, že pokiaľ sa mu podaria do konca týždňa aspoň 3 jutsu tak bude rád. On sa približne stihol naučiť skoro všetky jutsu.
Najlepšie mu idú tie veterné, ale prekvapivo ovláda dobre aj ohnivé a bleskové.
Zemné mu nejdú vôbec a tie vodné iba trochu.
Tieto jutsu sa mu videli oveľa ľahšie ako Rasengan. Ale ani zďaleka neboli také silne.
Tiež sa pomerne slušne naučil zaobchádzať s katanou.
Bolo na nej niečo zvláštne. Akoby mu dodávala silu.
Niekedy mal problémy, ale to si vzal instantný ramen a mal energiu za dvoch.
Spal iba 6 hodín denne a aj vtedy nechal dva klony trénovať a jedného pre istotu na stráží.

Už bol koniec prvého týždňa a ešte stále nezvládol techniku, ktorú chcel vedieť najviac. Bola to technika, ktorou sa jeho otec preslávil.
Zistil, že tu techniku jeho otec nedokončil a že pôvodne to mala byť technika, ktorá sa umožňuje teleportovať. V zvitku mu otec odporučil, aby si vytrénoval rýchlosť.
Preto rozdelil klony na dve skupiny a a jednu nechal trénovať beh.
On sám sa pridal k časti, ktorá sa snažila teleportovať.

Už fakt nemohol.
Klony ho strašne vyčerpávali a už celý týždeň sa poriadne nevyspal.
Odvolal klony a padol na zem únavou.
Zobudil sa asi o štyri hodiny. Bolo 18:30. Zjedol svoje posledné dva rameny , pozbieral svoje veci a vydal sa na cestu späť do Konohy.
No v podstate mu cesta netrvala ani minútu a tak “pomaly“ šiel len preto, lebo bol ešte stále veľmi unavený. Ale aj tak. Bolo to všetko iba vďaku jeho rýchlosti.
Stál pred budovou Hokage. Vyskočil na strechu a potom do kancelárie Tsunade.

Ona ho hneď spozorovala.
Jeho naozaj nečakala. Tak na neho len prekvapene hľadela. On sa na ňu spokojne usmieval.
„Dobrý podvečer Piata.“
„Ahoj Naruto, dlho sme sa nevideli.“ usmiala sa na neho.
„Veď to bol len týždeň....... no k veci. Prišiel som ako som sľúbil. Chcel by som požiadať o misiu, na ktorú sa vydám sám a vrátim sa do konca týždňa, kde už zase nastúpim do služby. Tuto misiu si chcem zobrať cez moje voľno.“
Tsunade už otvárala ústa, ale Naruto pokračoval.
„Chcel by som ten druhy týždeň využiť na hľadanie svojej mamy. Mám predstavu, kde by mohla byť, tak sa tam chcem ísť pozrieť.“
Piata naňho len čumela, že či nespadol z višne, ale on svoj odhodlaný pohľad plný nádeji nezmenil. Vedela, že hádať sa je zbytočné. Vstala a pozrela von oknom.
Potom sa otočila, otvorila vrchnú zásuvka a vytiahla z nej nejakú červenú obálku.
Podala ju Narutovi.
„Mal si ju dostať, keď ti bude 16, ale to už je onedlho a vzhľadom k situácií .....“
Naruto len nechápavo hľadel z obálky na znova Tsunade a z Tsunade na obálku, na ktorej stalo.

„Narutovi Uzumakimu k 16. narodeninám.“

(Chcela som to seknúť tu, ale nechcela som vás až tak napínať tak ešte kúsok

Chvíľu ešte váhal, ale potom obálku otvoril.
Tsunade to zaujato sledovala.
Vnútri bol nejaký papierik červeno- fialovej farby, ktorý vyzeral ako kôra zo stromu.
A ešte list. Otvoril ho. Videl fľaky zaschnutých sĺz.

„Milý Naruto.
Predovšetkým ti želám všetko najlepšie k narodeninám. Chcela by som ti vysvetliť prečo som ťa opustila. Keď si sa narodil, nestačila som ťa ani privítať a po niekoľkých hodinách už som sa lúčila s Minatom. Bolo to pre mňa veľmi ťažké.
Po zapečatení mi ťa jeden ninja vrátil do náruče a iba vďaka tebe som bola odhodlaná žiť ďalej. Po vrátení do Konohy mi rada oznámila, iba tak, že ty patríš Konohe a ako jej zbraň musíš byť pod neustálym dohľadom.
Vzali mi ta.
Nemohla som ostať v Konohe a byť bez teba.
Všetko mi tam pripomínalo Minata a preto som bola rozhodnutá vrátiť sa do zeme Víru. Musela som odísť. Prosím aby si mi odpustil, ale inak som nemohla.
Dúfam, že sa ti to niekedy podarí.
Ďalej ťa chcem informovať o kekkei-genkai nášho klanu Uzumaki, ktoré si s veľkou pravdepodobnosťou zdedil. Má .....