Pomoc! Krvácam XX (Tengokuen na scéne!)

Zo stropu padlo zopár veľkých a ťažkých kvádrov. Dokázali urobiť dieru do dláždenej podlahy a zvíriť miestami prach. Cez ten prach sa prešmykla jedna postava, ktorá ladne unikla pred oslepeným nepriateľom.
Potichučky, ani myška vkĺzol za blízky pilier a čakal kým padne prach. Len jedno zlatisté očko dokázalo vidieť celú miestnosť pred sebou. Prach pomaly padal dole i s pieskom.
Karou vystúpil z tej clony ale za tým sa rozhýbal znova prach a piesok.
Ten malý bastard...
Eitanovi skočil na pery pobavený úsmev. Zvíril pomocou jutsu všetok prach a piesok a úplne znemožnil Karovi vo výhľade.
„To si zabudol s kým bojuješ? Ty bastard?!“
„...práveže z toho som taký veselý...magor...“
Zamrmlal si popod nos, a spustil ruku, ktorá ovládala tú malú prašnú búrku vo vnútri sály.

Gaii so Suilou sa uchýlili za vyčnievajúcim panelom zo steny. Ako sa zdalo tak to miesto nebolo moc bezpečné. Staré a rozpadávajúce sa.
„...ah, Suila – chan, som rád, že si v poriadku...“
Pridržal jej otvorenú ranu na ramene. Zmätene ne neho pohliadla. Tak takto Gaiia ešte nepoznala. Bol síce podivín a k tomu ešte z Amegakure. Síce o tejto dedinke toho moc nevie, ale stačilo jej čo počula od Eitana, keď odtiaľ vysekal Gaiia. Ten príbeh bol tak trošku sám o sebe bláznivý. Ani by nebola pomyslela, že Eitan dokáže také veci kvôli jednému indivídu vykonať.
„Nesmieme sa do toho boja pliesť Suila...je to len medzi nimi...“
Nemo prikývla a začala si uzdravovať ranu.

„No tak, neskrývaj sa ty krysa...“
...kretén, akoby ma nadávky dokázali vyprovokovať...
Prešiel spoza svojho stĺpika popri stene. Prešiel miestnosť dookola až sa dostal poza Karou chrbát.
„Nemysli si, že si nenápadný!“
„Ja som šťastný!“
Usmial sa doširoka, na čo Karou nechápavo zamrkal. Nechápal z čoho má takú radosť. Z toho, že konečne umrie, alebo mu už po tých rokoch skutočne preplo? Nebude to pre svoje vlastné zdravie radšej zisťovať.
Jeden úsmev...jeden úsmev, ktorý dokázal tak neskutočne zmanipulovať ľudí...
„...bastard!“
Zavrčal Karou, keď včas skrížil svoju katanu s Eitanovou.
„Tak dlho chodí po svete, a stále je rovnako tupí!“
Zasmial sa mu do tváre, na čo sa Karou dostatočne naštval a svojou tak povediac nadľudskou silou odrazil Eitana, ktorý sa rázom ocitol kdesi na druhej strane miestnosti pri stene.
„...to bude hrča...“
Pošúchal si boliestku na hlave a jediné čo po tej reči stihol, bolo vykryť útok Karoa.
„Budeš to brať už vážne? Alebo si skutočne myslíš, že si tak úžasný ninja?“
„Ale ja to beriem vážne...“
Preniesol celkom vážne Eitan. Z jeho zlatých očiek sa stratil ten slnečný lesk i zápal. Behom pár sekúnd bol jeho výraz čisto chladný.
„...len nebojujem ako ty!“
Odkopol ho o seba. Zabodol katanu medzi tehly ktoré odkrývala opadnutá omietka.
„...ja len, neznášam ľudí, ktorí zabíjajú len pretože sú silnejší!“
„...hlupák!“
Spel ruky pri čom stačil jeden pohyb, a bola vytvorená pečať.
„...nerozmýšľaš čo robíš?!“
Karou bol prudko odviaty do steny, ktorú prerazil a dostal sa až kamsi do vedľajších priestorov. Steny sa nebezpečne rozpraskala a strom zaškrípal.
„...máš strach? Že nás to zasype?“
Karou si oprášil ramená s povzdychom.
„...si cvok!“
„Čakal si niečo extra?“
„Zabijem ťa!“
Otrel si krv z krku a líca. Miestnosť zaliala tma. Absolútna tma. To totiž sa rozhodol strop protestovať a jediná diera, ktorá do tej miestnosti prepúšťala svetlo sa práve zasypala pieskom.
Sakra!
Karou opatrne aby o nič nezavadil prešiel k stene.
„...tak veľký chlapec a bojí sa tmy?“
Ozvalo sa s hranou starostlivosťou priam nadmerne maznavo. Karou už začínal byť z neho nervózny. Ešte nikdy nebojoval s niekým, kto by sa neustále pri boji usmieval a z celého toho boja na život a na smrť si uťahoval. Zjavne Eitanovi nedochádzalo, že sa chystá skutočne zabiť, len čo sa ukľudní a nájde spôsob ako priviesť späť svetlo do miestnosti.
...nie je normálny!
Jeho myšlienky sa rozleteli po tom ako dostal ranu do tváre a ako tak vykryl výpad katanou.
...to nie je možné!
Pred tým ho štvala Eitanova ľahostajnosť a teraz nevraví absolútne nič. Len tíško vyčkáva kedy príde vhodná chvíľa. Len nechápe ako ho našiel. To vidí i v tej úplnej tme?
Tengokuen! Sakra! On vidí i v tme!
„Tak čo? Budeš tam len stáť? Alebo sa pričiníš?“
„Ty!“
„...ale, ale...kde sa podeli tie veľké slová Karoua Aidaru? Že ma zabije? Kde sú tie veľké slová veľkého vládcu ničoho? Malý blázonko ktorý si myslel, že bude vládnuť? A komu asi? Cínovým vojačikom? Vydať tak stupídny príkaz...tak stupídne plány ako mať ty, to sa už nikdy neukážem na slnku! Mal by si tu zdochnúť!“
„Čo ty vieš o mojich plánoch?! Si len bastard!“
Miestnosť zalialo silné červené svetlo, ktoré ťahalo zrak. A však jednému z dvojice tento druh svetla nevadil. I keď trvalo dlhšie kým ho našiel. Totiž ten koho hľadal bol práve rovno pred ním a s úsmevom mu poslal päsť do nosa.
„Už ťa mám dosť!“
Eitan potichučky pristál na zem neďaleko neho. Skláňajúc sa k zemi vzal za hrsť prachu. Karou začal konečne bojovať ako Aidara. Dokonalý kopírovací stroj, ktorý na Eitana poslal záplavu ohňa. Tak prudkého ohňa, že ho Eitan ledva dokázal svojim milovaným jutsu Luna burenai no jutsu, schladiť a odkloniť jeho smer.
„...to bolo tesné...a bol by som smažený hadík...“
Usmial sa nad tou predstavou.
Vzduch sa prudko ohrial čo spôsobilo zraz toho vlhka a zo stropu začala padať voda, ktorá sa usadila medzi tehlami. Drobné kvapky dopadali na kamennú podlahu. Miestami až voda tiekla a vytvárala kaluže. Ostré červené svetlo spôsobené jutsu sa mu zarezávalo do očí do tej doby pokiaľ jeho obe oči neprešli plne do kekkei genkai.
Teda Karou ho prekvapil. Prestal myslieť na jutsu a vydal sa boj so zbraňami. Oceľ len tak zaškrípala a do červeného svetla prerazili zlatisté iskry.
...čo to sakra...?
Eitan hľadel na obrovský zárez v ostrí katany. Dlho mu to však netrvalo. Karou sa ho rozhodol zabiť pekne po staru, bez nejakého jutsu len dva skrížené meče.
Sám klan Aidara bol preslávený svojimi dokonalými zbraňami. Nablýskaná pevná oceľ, obohatená o určitý minerál...aký? To si vzal klan do hrobu. Mimo to ich katany nezaostávali ani vzhľadovo, decentná a predsa extravagantná výzdoba. A samozrejme ich zručnosť v ich ovládaní bola príkladná.
Bez slova...na čo slová, keď skutky hovoria za nich?
Iskri lietali do červena zaplavenou miestnosťou. Tá sila ktorá narážala do Eitanovej katany bola neuveriteľná. Pri tom ani nemal v úmysle tento boj nejak predlžovať, proste ho chcel len zmiasť, ale to nevedel, že jeho reči toho starého mrzutého chlapa tak naštvú, že to bude chcieť vziať takým hopom. Vlastne mal na to dôvod. Eitan mu vzal niečo čo hľadal dlhé roky.
Ruky mu pod tými nárazmi brneli. Dokázal sa len brániť, žiadny útok. A čo vlastne čakal od syna hlavy klanu?
...to nejde...za chvíľu prídem o ruky...
Silná nárazová vlna ho odhodila na druhú stranu miestnosti. Takmer prerazil múr, keby...
Karou k nemu podišiel. Podvihol mu hlavou čepeľou katany. Už ho mal akurát tak dosť. Nemieni na neho plytvať svoju chakru.
„...dúfam, že tvoji priatelia majú dosť rozumu aby nikam neutiekli...“
Konečne! Nemal som žiadnu príležitosť na vytvorenie jutsu...nezáleží na tom aký som rýchli alebo silný...je proste lepší vo všetkom...až na...
Ostrie pevnej katany, ktorou sa rozhodol skončiť Eitanov život vydalo škripľavý zvuk. Zarezalo sa do niečoho mäkkého a pevného.
„Čo to do...“
Trhal katanou k sebe v márnej snahe ju aspoň uvoľniť.
„Myslíš, že sa nechám tak ľahko zabiť? To ti nikto nepovedal, že som s tým už otravný, ako prežívam?“
„Ty bastard!“
Pustil urýchlene katanu, ktorá sa tak prudko nahriala až jej oceľ začala svietiť. V červenom svetle sa objavila červená intenzívna čmuha, ktorá znázorňovala bývalú katanu Kara. Popod nohami sa mu čosi začalo pohybovať. Ustúpil o pár krokov dozadu. Jediné čo videl, bola Eitanova ruka, ktorá sa stiahla a tým ustúpili i tie podivné veci spod jeho nôh. O chvíľu padol na zem i rozžeravený meč. S cengotom sa od zeme odrazil s iskrami a zasyčal vo vode.
„...ja ťa vidím...“
Karou vytvoril pečať. To čo zahliadol sa mu vôbec nepáčilo. Celú miestnosť ovládol silný vír, ktorý bral veci do svojho nekonečného kolotoča. Vytrhal posledné tie „veci“ ktoré sa mu plazili pod nohami a Eitanova ruka sa znova zdvihla. Spod zeme, ktorá sa rozpraskala vyrazili znova tie isté potvorky, ktoré prešli cez tú víchricu popod zemou.
„Týmto ma nedostaneš!“
Ďalšie jutsu. Zem sa ohriala, voda sa vyparila, a všetky diery sa spiekli.
„Ani nechcem!“
Za Karom sa objavil pás denného svetla.
„Ten bastard!“
Posledné čo zahliadol bolo jedno tmavé očko a podivný obraz na jeho tvári.
...kekkei genkai? Ten malý bastardík ju ovládol na takú úroveň...?
Uškrnul sa k modrej oblohe, ktorá sa nad ním objavila cez otvor, ktorým vybehol Eitan.
„Správna voľba...radšej utiecť ako umrieť...“
To ale neznamená Eitan...že si nevezmem čo mi patrí!

Ako dlho budeme ešte utekať? Posťažovala sa Suila, ktorá sa snažila vyrovnať jej dvom partnerom v behu. Nie, Eitanovi priatelia nemali rozum aby ostali. Hneď potom, čo sa boj premiestnil do druhej miestnosti utiekli i so zvitkami, ktoré strážil Gaii.
Eitan prudko zastavil až Gaii pobehol dobrých pár metrov dopredu a Suila prestala bežať a k Eitanovi už len zadychčane dokráčala.
„...páni, myslel som, že z teba spraví fašírku po tých otrasoch...“
Otrel si z čela pot Gaii.
„Skoro aj spravil...niečo lepšie...“
Eitan sa posadil pod strom. Len dúfa, že ich ten blázon nesledoval. S tou jeho silou by to pre neho nebola hračka ich dobehnúť. Len čo najskôr zabudnúť na tento boj. Už od začiatku vedel, že sa hrnie smrti do náruče, ale predsa, malo to svoju výhodu. Karou od Eitana neočakával práve že bude s ním bojovať, proste že keď pohliadne na toho veľkého bojovník sa vzdá. A tým okamihom, kedy začal bojovať, mu uštedril jednu cennú lekciu „čakaj nečakané.“ Teraz si nemôže byť Karou istý, či Eitan ušiel preto, že už nevládal, alebo to bola ďalšia časť jeho šialenej stratégie. Len dúfa, že to pochopil, má na to rozum.
„A čo teraz? Keď má zvitok on, nikdy ho nedostaneme. Teraz si už bude dávať pozor!“
Sadla si oproti Eitana Suila s obviazaným ramenom.
Vybavila sa mu Suilina strachom stiahnutá tvár. Jej krv ktorá stekala dole k zemi. Jej bolesť, ktorú sa pokúšala prehryznúť. To všetko len kvôli nemu. Zahrával sa s jej životom, toľko krát ho ohrozil, jej i Gaiiov, a predsa pri ňom ostávajú.
„Prepáč...“
Natiahol k nej ruku a pohladil ju po obviazanej rane.
„...nechal som to zájsť priďaleko...“
„...ale predsa si ma zachránil...“
Priložila mu ruku svojou.
„Nič z toho sa nemuselo stať, keby...“
„Keby som nebola taká hlúpa a nedala sa chytiť!“
Jej pohľad hovoril jedno jediné: nechcela aby si to dával za vinu. Za každým, keď sa stala podobná vec, neuveriteľne ho to vzalo. Nedal to na sebe vidieť, a predsa ona to cíti. Nepotrebuje na to žiadne špeciálne schopnosti, žiadny sharingan. Len oči a cit. A deň za dňom videla na Eitanovej tvári viac a viac smútku a trápenia. Predsa, keby nemala jeho, nemá nikoho na tomto svete. To, že sa za neho obetuje, a že s ním ostáva je len malá daň za to, že jej život naplnil, že sa z nej stala plnohodnotná osoba, ktorú niekto potrebuje.
„...to nie je hra Suila, kľudne by ťa zabil a ja by som to dovolil...“
„Ale nedovolil si to!“
Vzala mu ruku do dlaní. Pritiahla sa bližšie k nemu.
„...ja ti verím! Verím v teba! Že ma ochrániš nech sa deje čokoľvek! Verím ti...“
Vtisla mu bozk do dlane ruky, ktorá miestami zmodrala z boja ktorý viedol proti Karovi. Jeho neuveriteľná sila ktorá do neho narážala dala svalom zabrať, až vznikli modriny.
„Oprava! My! Ti veríme!“
Ozval sa spoza Suily Gaii. Tá len prikývla na zrozumenú, a chcela sa ďalej venovať utešovaniu, keď sa Gaii znova rozhovoril...
„Koniec koncov, robíme správnu vec. Takým pošťukancom akým je Karou do rúk také nebezpečné veci nepatria. Ešte ovládne svet a čo potom? Vieš, myslím, že väčšia by sa uspokojila s tvojou vládou Eitan...i keď i ty si miestami tak trochu šťuknutý, šéfe...“
Usmial sa ako neviniatko, keby sa náhodou jeden z nich rozhodol ho prizabiť a pochovať za živa. Z toho má nočné mory do dnes. Rozhodne nebol jeho život rozprávka a nepridal sa k Eitanovi len preto, že sa nudil. No na niekoho neplatil ani ten oslňujúci úsmev. Dostal päsťou do holenej kosti od kunoichi. Suila s naštvaným výrazom mu ešte k tomu pohrozila aj päsťou.
„Prečo sa vždy musíš medzi nás pliesť?!“
„Čo ja?! Nie je to len tvoja vec aby si vedela! Tiež mu chcem povedať, ako...“
„On o to nestojí!“
Eitan si povzdychol. Zase boli v sebe. To skutočne si prídu na meno len vtedy, keď ide o život? len tam si dokazujú, že sú priatelia?
„Ty malá škuľavá nedorobená sirota! Aby si vedela bol som tu skôr než ty! Môžeš byť rada, že môžeš kráčať po mojom boku!“
To drobná tmavovláska sa už postavila a jednu mu vrazila. So žilkou pulzujúcou na čele a dokonalým psychopatickým výrazom ho chytila za golier a ťahala k blízkemu stromu, kde ho začala oň trieskať.
„...Suila, to je už dvadsiaty krát čo sa ho pokúšaš zabiť...“
„Dnes to bude posledný! Lebo ho zabi...“
Prestala so svojim trýznením úbohého Gaii, ktorý sa stackal k zemi s hrčou na zemi. Otočila sa s úsmevom na Eitana ktorý sedel na svojom mieste s absolútne nezainteresovaným výrazom.
„Ty to počítaš?“
Opýtala sa nadšene.
„Odvtedy, čo sme prešli do Veternej tak je to dvadsať krát...“
Nevinne sa usmiala čo to dalo. Nakoniec k nemu podišla a snažila sa nahodiť ten najoslňujúcejší úsmev na svete.
„Vieš, Eitan...ty si tak chytrý...našiel si oázu uprostred obrovskej púšte si tak...“
Gaii si otrávene povzdychol zbierajúc sa zo zeme.
„Si s tým už trápna! Nepchaj sa mu do zadku sirota!“
Suila sa zvrtla na päte v snahe mu jednu vlepiť, pri čom zistila že jedine prešľapuje na mieste. Tá prekážka bol práve Eitan ktorý ju držal za opasok.
„Na toto nemáme čas!“
Oboch ich schladil nepríjemný tón hlasu. Suila sa ukľudnila a Gaii sa ponaprával aby vyzeral ako tak k svetu.
„Keď tak nad tým rozmýšľam Gaii, prečo stále nosíš tú ochrannú čelenku?“
„...no...“
Prekrížil ruky na hrudi so zamysleným výrazom. V tento moment pochodovania do úkrytu, ktorý musia nájsť, je lepšie všemohúceho Eitana nerozptyľovať a len ho nasledovať a až keď pôjde o život sa ho niečo opýtať. Aspoň, že jeho úkryty boli tak dokonalé, že ich ešte nikto nenašiel....teda až raz...keď ich načapal Soru. I tak si celý čas myslel, že to Eitan urobil naschvál, aby ich našiel....lepšie je sa nepýtať, keď ide o tieto veci.
„...teda, to sa má tak...“
Pokračoval vo svojej odpovedi na Suilinú otázku Gaii.
„Proste, mi je tak dobre...mám ju rád...nechcem sa jej zbaviť...“
Len pokrútila hlavou a prevrátil oči k nebu. Niekedy je fakt ako malé decko. Že by to bolo tou traumou, ktorú jemu a jeho rodine spôsobili?
„...ale, už sme na mieste...“
Predbehla Gaii aby sa pokochala miestočkom ktoré na prespanie vybral Eitan.
„To je pekné...ako z rozprávky...“
Docupitala k malej chalúpke obrastenej brečtanom. Zaklopala na dvierka z tých dvierok vyšiel...
„Aaaa! To nie je pravda!“
Suila prudko odskočila a vytiahla kunai.
„Čo sa deje?“
Eitan s Gaiiom boli dosť ďaleko od nej.
„To má za to, že sa všade pchá prvá!“
Obaja k nej dobehli aby zistili tú skutočnosť...
„...ty?“
Ozval sa znateľne majiteľ rozprávkového domu, ktorý bol obrastený len z jedného jediného dôvodu, aby sa stratil v lese. Jeho majiteľ nechcel byť tak ľahko nájdený. No ako sa zdalo, Eitan mal nos na takéto Jashinom zabudnuté úkryty. Takže sa stalo to, čo sa stalo.
„Dosť! Hneď prestaňte!“
Skríkla po dvojici Suila. Eitanova katana bola viac než v úbohom stave, ale stačila na to aby udržala Jeho útok.
„Čo to s vami je?“
Síce občas švihnutá ale predsa vedela ako zapôsobiť. Suila medzi nich vtrhla a rukami im odtisla zbrane od seba. Pri čom po oboch zbraniach sa rozliali drobnučké pramienky jej krvi.
„Nechceme problémy Hai, len prespať!“
„Vy dvaja smiete! Ale tento tu! Do môjho domu nevkročí!“
„Ja nemôžem za to, že si taký kretén!“
„...Eitan...“
Povzdychla unavene Suila. Ničomu teda nepomáha. Občas sa i on správa ako také malé decko. Teda, nech je úžasný akokoľvek, vie sa správať ako cvok.
„Horšie je byť zlodejom!“
„Horšie je byť idiotom a k tomu ninjom, ktorý sa nechá okradnúť!“
„Horšie je byť ninjom a zlodejom!“
„Horšie je byť jouninom, nechať sa okradnúť a hovoriť práve mne, že som idiot!“
„Haranti dvaja malí...“
Suila krútiac hlavou prešla medzi nich a oddelila ich od seba druhý krát. To bolo tak, keď sa stretnete po dlhej dobe s jouninom so Suny, ktorý vás pozná a má vám chuť zakrútiť krkom, stúpne vám tlak. Práve Hai sa stal obeťou Eitanových dlhých prstíkov. Eitan proste líška prešitá, vyšitá, sa už musel zlodejom narodiť. Už ako malému mu nerobilo problémy kradnúť ovocie zo susednej záhrady. Tak sa prejavil pravý ninja. Nič mu nebolo sväté.
„Nevrav, že ti to chýbalo!“
„Moja česť!“
„Jasné, ty máš aj česť...pre Jashina aby si náhodou nedostal komplex menejcennosti!“
Bolo pár psychóz ktoré si Eitan odniesol z Akatsuki, napríklad spomínať Jashina pri takých vzácnych príležitostiach akou bola táto, keď niekomu mohol vynadať. Zato to vynadávanie so spojením Jashin používal Hidan proti nemu. Buď si neboli súdení, alebo si skutočne liezli na nervy viac ako Hidan s Peinom. Ďalšia úchylka bola presne to čo už raz urobil, záchvat nadávania, ktorý ho prepadol zakaždým keď sa mu prihovoril Deidara. A post cvokovský okamih, keď nevedel čobi, bol to Tobi, ktorý s ním vyvádzal.
„Zradca!“
„Blbec!“
„Si vlastizradca!“
„Horšie je byť dementom k tomu blbcom a vydávať sa za jounina! Nechať sa okradnúť a nadávať práve mne!“
Suila to vzdala. Hodila nad dvojicou rukou a pobrala sa za Giiom, ktorý sa ani nepokúsil ich zastaviť. Sadla si k nemu na lavičku pod strechou domu a znudene vyčkávali okamih, kedy ich prejde chuť vadiť sa medzi sebou ako dve staré sliepky.
„Ty mi máš čo hovoriť! Zlodejská pliaga!“
„Proste žiarliš, že som tak chytrý a okradol ťa! Trhni si čím chceš!“
„Ja ti dám...ty...“
„No čo? Došli slová? Pán ublížená česť?“
„Ty potvora Aidarská!“
„To je staré...“
„Si natoľko slaboch, že radšej ukradneš akoby si sa mal so mnou stretnúť v boji!“
„...nechcel som ti ublížiť, myslel som, že to pochopíš...“
„Výhovorky...“
Suila s Gaiiom spozorneli.
„Myslím, že dnes budeme nocovať pod širákom...“
„Samo ak sa navzájom slovne nezabijú...“
„To je otrava...“
„Totálna...“
Na nebíčko už vyšiel Mesiačik a hviezdičky sa zablysli na nebíčku. Koniec tohto smrteľného dňa. Koniec dňa, kedy mohli všetci traja umrieť. A predsa je to ich ďalší šťastný deň. Nesťažujú sa, sú radi, že prežili ďalší deň. A tak s úsmevom na perách, im stačí i to málo, to že žijú...

„Si úbožiak!“
„I tak to patrilo mne!“
„Sa zadrhni s tými zvitkami!“
„Zadrhnem!“
„Áno...si úbožiak!“
„A ty obyčajný slaboch!“
„Slizák!“
„Úchyl! Hladíš po Suile! Je od teba o tridsať rokov mladšia!“
„Je pekná!“
„ÚCHYL!“
„...ja...ehm...no...eh...ja som tamto...a to...a chcel...vieš...ona...“

Okolím sa rozliahol pobavený víťazný smiech Eitana. Za to Hai sklonil hlávku a uznal, konečne po dvoch hodinách, že prehral. Už to bolo jedno, pretože ich obecenstvo ktoré stále sedelo na lavičke zaspalo navzájom sa opierajúc o toho druhého...
Nevyčerpaní smrteľným dňom ale príležitostnými narušiteľmi ich zdravej psychiky.
Unavení...k smrti...