Misia v Akatsuki, časť 2.

Snažila som sa to upraviť od tých čiarok, takže to chvíľu trvalo XD, ale už tu je ďalší diel tej mojej morbíd_ff.

Predposledný deň :Takto to tu išlo celé tie 3 roky . Keď som chcela prežiť v tomto kolektíve, musela som sa prispôsobiť. A to nebolo vôbec jednoduché. Čoraz častejšie som sa uzatvárala sama do seba, čakala som na posledný deň. Postupom času som dospela, teraz mám 20 rokov, nikomu o tom radšej nehovorím, iba denníku. Teším sa na ten deň, kedy ho odovzdám Tsunade a pôjdem si vyriešiť vlastné veci. Čoraz častejšie myslím na rodinu a to mi nepomáha. Myslím, že si to už ostatní stihli všimnúť. Tobi, Deidara, Itachi a Kisame si už držia veľký odstup, pretože na nich už vôbec nemám náladu. Začínajú ma tu rešpektovať. Na tréningoch trénujem dosť veľa a sama, občas idem po radu ku Itachimu ohľadne Kattonu, lebo jeho klan je expert na tento živel. Podarilo sa mi vytvoriť niečo ako Katton senpou. Je to veľmi účinná technika aj keď som ju na Tobim vyskúšala asi v polmetrovom vydaní. Proste sa už strašne teším na ten veľký útek domov.

Spomínaný útek som mala vymyslený už týždeň vopred. Okolo jednej v noci som v izbe nechala klon, ktorý som sa stihla naučiť od Itachiho pri tréningoch. Kým na to prídu, budem mať dúfam už pár dní náskok

.
Nakoniec som ho mala pekných pár mesiacov, keďže som zabudla cestu a obchádzala som zeme ako v genjutsu. Napokon ma našiel Kisame. Môžem povedať, že poraziť ho mi zabralo asi pol hodinu. Proste som ho veľmi dobre poznala a veľmi dobre blokovala a odvracala jeho útoky. Proste som odišla skoro bez zranenia.

Putovala som v cestovnom plášti a v noci, čo ma spomaľovalo, ale aj dokonale krylo. Keď som sa ako-tak opovážila cestovať cez deň, skrývala som sa, alebo som išla priveľmi rýchlo. Môj vlastný strach mi dosť oslepoval myseľ, čo malo za následok, že ma po takmer štyroch mesiacoch dostihol ten , koho som najmenej chcela vidieť. Itachi Uchiha.

Tento boj bol iný. On poznal moje jutsu, a ja jeho nie. Aj napriek tomu ma potešilo, že využíval svoj Sharingan naplno. Hoci Mangekyou som sa vyhla pohľadom na jeho ruky. Tiež nie dobrý nápad, keďže vie vyvolať genjutsu jediným prstom. Ale proti genjutsu som bola našťastie cvičená. Tým ma tak ľahko nemohol dostať.

Keď sme spotrebovali každý už priveľa svojej chakry, začala som si liečiť tie najvážnejšie zranenia. Bolo to ale zbytočné. Spotrebovala som jej totižto už priveľa. Takže prišli na rad zbrane.

Toto nevyzeralo na výhru. Vôbec som netušila ako tento boj dopadne, ale ak chcem prežiť, musím buď utiecť, alebo s ním bojovať až do konca. Až vtedy budem spokojná. Útek nebola moja najobľúbenejšia taktika. Vytiahla som kunaie. Mala som ich málo už z predošlého boja. Možno desať ak nie menej. Sedem,osem...deväť. Mala som deväť kunaiov, a pár shurikenov. On mal určite plnú kapsu aj toho, aj toho. Vedela som to, bol to prehratý súboj. Ale aj napriek tomu som doňho s vypätím síl hodila aj kunaie, aj shurikeny. Ako na čakanie ich všetky odrazil. „Prekvapujúce“.
On hodil štyri kunaie, a štyri kunaie sa aj trafili. V kapse som nahmatala desiaty kunai. Asi ležal na dne. Zrazu som vedela, čo mám robiť... Zobrala som ho do rúk a zamierila ním...

„HEJ!“ozvalo sa nado mnou. Pozrela som sa tam, a uvidela som šokovanú tvár Itachiho. Usmiala som sa úsmevom typu:*mňa nedostaneš*, a chcela som spáchať samovraždu(AKO MA TOTO NAPADLO?!). Napriahla som ruky a išla som bodnúť. Zrazu ma chytil za ruku, a pozrel sa na mňa Sharinganom. V momente som bola mimo.
Nevedela o svete, o ktorom som vedieť už nechcela...
-----------------------------------------------------------------
Neďaleko od miesta, kde proti sebe bojovali dvaja shinobi, sa ukrývali štyri postavy. Na sebe mali plášte a na tvárach masky. Jeden mal okolo krku šatku so znakom Listovej. Nebolo pochýb o tom, že to sú ANBU z Konohy....

TO BE CONTINUED ARIGATOU