Misia v Akatsuki , časť 3.

Ďalšia, v poradí tretia časť tejto....sériovky XD

... Nebolo pochýb o tom , že to sú ANBU z Konohy .
„Sledovali sme tie dve postavy už od chvíle, čo proti sebe začali bojovať. Nemohli sme uveriť ako mohli bojovať tak dlho. Bolo to skoro päť hodín bez prestávky, keď na seba na chvíľu prestali útočiť. Bol to v celku dinamický súboj, niečo ako v televízii. Jeden bol na kolenách, a druhý stál oproti nemu. Nedalo sa rozoznať , kto je na akej strane. Proste proti sebe bojovali dvaja ľudia v rovnakých plášťoch. Dalo sa rozoznať len to, že jeden bol vážne zranený, a druhý bol ešte ako-tak schopný stáť. Ten na kolenách zrazu vybral kunaie a shurikeny, a zo zúfalstva ich hodil do toho druhého. Nedal si s tým nijakú snahu, proste hodil. Vtedy sa ukázala tvár: Bola to žena. Skôr dievča. Nedalo sa to skoro rozoznať, lebo jej tvár križovali jazvy. V očiach mala strašné zúfalstvo, skoro sme jej išli pomôcť. No v tvári ostávala rovnaká. Ten zbytočný útok sa aj tak nepodaril. Druhý ninja sa tomu útoku s úplnou ľahkosťou vyhol, akokeby ani nebol zranený, a postavil sa za ňu. Boj sa podľa nás v ten okamih už skončil, ale to dievča vytiahlo ďalší kunai. Protivníka to podľa nás prekvapilo, nevedel, čo má robiť. Ďalej sme boj už nesledovali, išli sme podať hlásenie Tsunade-sama.“ Ukončil rozprávanie jeden z nich.
-Ami, ty si vedela vždy všetko vyrozprávať napínavo...- pomyslela si Hokage. Odpoveď prišla až po dosť dlhom čase.
„V akých plášťoch?“ zaujímala sa o to, akoby sa chcela uistiť.
„Čiernych s červenými mrakmi , prečo ?“ ozval sa druhý z ANBU.
„Hmmmm. Toto bude zlé. Sledujte ich naďalej," rozkázala prísne a pozrela na nich.
ANBU prikývli a odišli .
–Takže sa už vracia.- zahĺbila sa do myšlienok a oprela sa vo vysokom kresle. -Len či sa vráti živá...-
--------------------------------------------

Prebudila som sa na to, že ma celé telo príšerne bolelo. Aj napriek tomu som sa pokúšala posadiť sa a zistiť, kde vlastne som.
Keď som sa konečne posadila, zošuchlo sa zo mňa niečo teplé. Pozrela som na to, a zistila som, že je to plášť. Ale nebol môj. Musel patriť.... Nie, to mi nepripadalo reálne. Žeby? A zrazu som ho uvidela. Napoly sedel, napoly ležal pri strome a spal. Boli sme stále na bojisku. V rukách držal môj denník!!! Ak ma nezabil on, tak Tsunade-sama určite. Prudko som sa postavila, ale bolesť ma zložila naspäť na zem. Zranenia som ešte stále mala. No po niektorých nebolo ani stopy! Žeby stihol skopírovať moje lekárske ninjutsu? Asi áno. Ale očividne ho nezvládol. Naše rodinné tajomstvo nemôže zvládnuť poriadne nikto, samozrejme okrem nášho klanu. Dalo by sa povedať, že je to naše maličké kekkei genkai. Je len pre ninjov s veľkou kontrolou nad svojou chakrou, a keď sa myslí veľkou, tak veľmi veľkou. No zároveň jej musíme mať veľkú zásobu a čo najšetrnejšie ju míňať. To bolo ťažké ešte aj pre nás. V tom spočívalo naše ninjutsu.
Takže hneď po prebudení som bola nútená minúť pomerne veľa chakry na zväčša vážne zranenia. Tie, čo vôbec nevadili v pohybe som nechala na pokoji. Po liečení som pristúpila ku Itachimu. Zobrala som denník, a poprezerala som aj jeho. No čo? Život za život, smrť za smrť. Bola som až prekvapená, aké vážne zranenia mal. Ale niektoré neboli od mojich útokov. Zvedavo som naňho pozrela. Tvár mal skrivenú od bolesti, ktorú sa snažil ukrývať už aj počas zápasu. Nemienila som ho vyliečiť celkom, ale život za život... Tak som mu vyliečila aspoň tie odo mňa. Tie nevyzerali až tak vážne, no bolo ich viac, čo ma z najakého dôvodu tešilo. Nech si aj on zakúsi trochu tej bolesti.
Veci som si napchala naspäť do batohu , medzi nimi aj denník. -O čom Hokage nevie, budiž nám odpustené-
Vybrala som balík energetických(XD) piluliek, ktoré som mala odložené na najhoršie možné riešenie: útek. Dala som si jednu a vyrazila.
-Cesta ku dedine by mi už nemala trvať viac než tri dni. – Počítala som v duchu dávkovanie tabliet. Výsledok bol na počet dní radostný, hoci všetky som zjesť nechcela.
Bola som na ceste iba asi tri hodiny, keď ma odzadu niekto zhodil úderom na zem. Síce som pristála na nohách, úder bol dosť silný na to, aby sa mi aspoň zatočila hlava, a musela som sa oprieť o strom. Rýchlo som sa však spamätala, vytiahla kunaie, čo som pozbierala po bitke, a poobzerala som sa okolo seba. Bol to viac-menej reflex, ale dosť účinný. Predo mnou stál zase on.
„To si nikdy nedáš pokoj ?!?!“ zakričala som naňho. Stál tam a neodpovedal. Proste sa skoro ani nepohol, nebyť toho, že sa potácal. Vyzeral ako opitý. Možno by aj bol, lenže ako? Na takéto myšlienky som nemala čas. Čakala som na odpoveď, no keď neprichádzala, otočila som sa a chcela pokračovať v ceste. Itachi chcel pristúpil bližšie, no potkol sa, a bez náznaku pokusu zabrániť tomu spadol tvárou na zem.
Pozrela som naňho. Ležal tam len tak, nehýbal sa, nebránil sa. Ani neviem prečo, začala som sa oňho báť. Skutočne báť. Pribehla som ku nemu. Tie rany, čo mal sa mu ešte zväčšili. Ostala som zarazená. Kto?
"Takéto poranenia som ešte nevidela." zašepkala som si skôr pre seba. Vyzeral strašne. Síce neviem prečo, ale vyliečila som ho. Jeho pleť začala naberať zdravší odtieň.
Radšej som od neho odstúpila. Prudko sa posadil, celý zadýchaný s kunaiom v ruke. Čupla som si neďaleko neho a sledovala ho. Očividne ma ešte nezbadal. Celkom ma to pobavilo. Len sedel a rýchlo dýchal. Po chvíli sa začal ukľudňovať. Až vtedy si všimol, že nemá žiadne zranenia. Poobzeral sa okolo seba, až ma konečne zbadal. Stále som čupela na mieste a dívala sa naňho.
„Nemal by si sa hýbať“ oznámila som mu stroho.
Ignoroval ma a napriek môjmu varovaniu sa postavil. „Tssssss...“ chytil sa za rameno.
Pobavene som naňho pozrela pohľadom: Ja som ti to hovorila.
„ Mám jednu otázku.“
„Hm?“ otočil sa ku mne.
„ Kto ti to urobil? Tie rany myslím.“
Pozrel na mňa akoby sa rozhodoval, či mi to má povedať .
„ Deidara a Tobi. Mali by sme ísť....“
Spozornela som. Deidara a Tobi? Oni naňho útočili? A on chce ísť so mnou? Vie vôbec kam idem? Rozhodne mi na tom niečo nesedelo. Pozrela som do zeme. Čakalo ma dosť závažné rozhodnutie. Mali značnú výhodu a Itachimu som nedôverovala. Ale chcela som sa dostať domov, späť ku svojim. Nemala som na výber, musela som rozdeliť pilulky medzi nás dvoch, a čo najrýchlejšie si skrátiť trasu. Pomaly som začínala rozumieť, prečo ma Itachi nezabil. Asi ho nechám niekde na pol ceste a utečiem, alebo...žeby...sa chcel vrátiť celý ten čas do dediny!? Bolo mi to úprimne jedno, hlavne, že budem mať ochranku. -Dúfam, že ma neklame- toto sa mi stále preháňalo mysľou. A dookola a dookola...
Pohrabala som sa v batohu a hodila som mu pilulky. Aspoň ho to udrží na nohách. „Budeme musieť ísť rýchlo“, oznámila som a išla som vpredu.
Držal si dobrý, ale bezpečný odstup. Vedel, že mu neverím. Aspoň jeden človek to konečne pochopil.

Tak a zase pokračovanie nabudúce....