"Konečná! Vypadnite a nemrhajte mojim časom!" 1

Spokojne, rozvalený oddychoval v mäkkých perinkách, v teplučkej postieľke. A za očkami mu prebiehal krásny sníček ako si len leží pri rieke a pozoruje obláčiky. Nič nerobenie. No zrazu do jeho perfektného sna vbehol On!
„...Toshya!“
Ozval sa neuveriteľný krik v jeho perfektnom mierumilovnom svete.
„Toshya!!!“
Ktosi ho chytil a začal s ním drmať, kým si neuvedomil, že sa práve zobudil, a ten niekto kto mu kričí do sna, bol Naruto s naštvaným výrazom, ktorý sa rozhodol, že budíky vyšli z módy a tak radšej preferoval domáce „násilné“ budenie, ktoré mohlo ostať z doživotnou traumou.
„Čo? Čo je?“
Vytrhlo ho zo sna a prudko sa postavil s kunaiom v ruke, ktorý vždy schovával pod vankúšom.
„...kde sú?“
„Kto?“
Opýtal sa zamračene a hlavne nechápajúc Naruto.
„No oni? Prečo ma budíš? Nejaký nepriatelia?“
„Toshya! Ty si zjavne najblbšie decko na svete!“
„...ako myslíš!“
Hodil sa späť do teplých periniek a s úsmevom sa znova zasníval, lenže tu Naruto „terminátor“ stiahol z neho perinu. Na to chlapec nereagoval a stále s úsmevom si ležal.
„...posledné varovanie! Okamžite vstaň! Musíš do školy!“
„Tudle!“
Zdvihol ruku a na nej znázornil figu borovú. Naruta to ešte viac vytočilo a div nezačal kričať. Schytil Toshya cez plece a niesol ho do kúpelne.
„Čo to robíš?“
Ozval sa rozospato.
„Základný výcvik ninjov!“
„Skutočne? A nechceš ma náhodou hodiť do studenej vody?“
Ozval sa otrávene chlapec opierajúc sa lakťom o Narutov chrbát.
„...rýchlo chápeš...“
„Tak je si ešte zdriemnem...“
Zavrel oči a nechal sa tých pár krokov odniesť, kým na sebe nepocítil studenú sprchu. Zažil to už veľa krát. Vždy sebou istý, že to nič nebude, len studená sprcha sa história opakovala, a domom sa rozliahol výkrik. Ten výkrik prebudil Auree, ktorá sa skoro buchla o policu, ktorú mala nad posteľou.
Toshya umiera! Budem dediť!!!
Vyskočila z postele a hnala sa dole do kúpelne obzrieť, okomentovať divadlo ktoré sa odohrávalo akoby na jej priame pobavenie. Vletela do kúpelne kde rovno skočila do tej potopy a zastenala od chladnej vody. Vytreštila oči na Toshya ktorý naštvane a urazene sedel pod prúdom studenej vody úplne bez toho aby dal na sebe vedieť, že priam mrzne. Jediné čo ho prezrádzalo boli jeho fialové pery.
„Nepreháňaš to?“
Opýtala sa opatrne Auree Naruta, ktorý tam stál samá autorita so založenými rukami a prísne hľadel na Toshya.
...nie, nikdy to nedovolím! Počuješ?! Toshya! Sľúbil som to tvojmu otcovi! Svojmu priateľovi! Nikdy to nedovolím!!! To bol môj prvý sľub, ktorý som vydal ako Hokage!
„Auree, nechaj nás...“
Dievča sa nemo so spýtavým pohľadom pozrela na Naruta, ktorý jej však pohľad neopätoval. Jasne jej prikázal odísť. Ďalšie otázky a odporovanie by bolo zbytočné.
Vyšla teda za dvere a zavrela za sebou. No neodišla. Pritisla sa k ním chrbtom. Takto to už ide dosť dlhú dobu. Toshya vyvádza, a Naruto má s ním čoraz viac práce. Objavuje sa medzi nimi čoraz viac rozdielov. Ak to pôjde takto ďalej, tak jeden z nich to nevydrží a potom...
Razantne pokrútila hlavou a zakázala si na také veci myslieť. Veľmi dobre vedela, kto by odišiel...a to nikdy nedovolí.
...ocko...
Zdvihla hlavu od zeme. Jej pohľad prešiel otvoreným oknom k modrej oblohe.
...prečo ste nás tu nechali?! Prečo?!
Odbehla od dvier kúpelne ako od páliveho ohňa. Nechce to! Nenávidí tento svet! Vbehla do izby, aby na seba niečo hodila. Nechce ich vidieť. Ani svojho brata ani Naruta. Má ich oboch rada, chce aby boli ako rodina, ale Toshya, on je tak...
V rýchlosti sa vytratila von z domu a v behu nevnímajúc zdraviacich sa ľudí z povinnosti, pred Hokagem dorazila až pred akadémiu.
Ako každý deň. Znova musí počúvať to isté „to je jeho sestra“ a „to je zverenkyňa Hokage – sama“ Kedy už budú konečne sami? Kedy konečne svet pochopí, že oni nie sú, „tí, zverení“ tie siroty.
Ona a jej brat, ostali na svete sami, a jediný, kto ich prijal, bol Naruto. No práve s ním sa cítia obaja, občas ako navyše, na obtiaž. Ich život...

„...Toshya...“
Naruto si čupol k chlapcovi sediacom v kútiku v sprche. Prehnal to. To si uvedomoval. Nemá právo takto zasahovať. Bolo to tým hnevom, stresom. A hlavne v posledných dňoch moc spolu nevychádzajú. Snažia sa to obaja udržať pred Auree, lenže obaja vedia, že to nie je možné.
Chlapec premrznutý stále sedel v rohu a rukami objímal kolená. Opatrne mu priložil ruku na hlavu. Jeden jediný takýto kontakt a mal pocit, akoby chlapca, ktorý sedí teraz pred ním ani nepoznal.
„...ako ti mám pomôcť?“
Otázka stále visela vo vzduchu. Naruto očakávajúc s nádejou čakal, veril, že mu odpovie, čokoľvek, len nech nemlčí.
„...chcem žiť...“
Odpoveď to síce bola, ale reakcia na ňu akosi neprichádzala.
Kam sme sa dostali? Ja a dvanásť ročný chlapec...nedokážem mu byť otcom...nedokážem mu byť ani strýkom ani nikým iným...je to tvoj syn Soru! Tvoje dieťa! Päť rokov, päť chlapcových rokov, si mu bol otcom...päť rokov, ktoré porovnáva so mnou...je to prvý krát, čo som na pochybách, že to zvládnem...
„...nerob si starosti...“
Pretrhol Narutove myšlienky Toshya s úsmevom.
„...zaslúžil som si to...a mimo to, treba byť otužilý! Čo ak príde misia niekde v Snežnej?“
Postavil sa a bez ďalších slov obišiel Naruta. Ticho panovalo až kým za nevyšiel z kúpelne.
Ten úsmev, nálada...jeho slová. Tak moc mu pripomínal Sora. Bezstarostný človek, ale len na prvý pohľad. Všetko uzatváral do seba. Bolo len otázkou času, kým sa to nebude mať kde ďalej ukladať...

Potom, čo Naruto upratal tú povodeň v kúpelni sa vybral do kuchyne, kde sedel pokojne Toshya.
„Nemal si byť už náhodu v škole?“
„...škola je otrava!“
„Toshy...vieš čo? Môžeme potom trénovať...keď sa vrátiš...“
„A prečo nie teraz? Na čo mi je to dobré?“
„Ja som...mám veľa práce...mám povinnosti...“
Toshya nad ním hodil len rukou a odpil z horúceho čaju. Mal ten zlozvyk na ktorý si už Naruto musel zvyknúť. Vždy si vykladal nohy buď na stoličku vedľa alebo až a stôl. To prvé ešte akceptoval ale dávať si nohy na stôl, z ktorého potom je...to bolo už moc!
„...a mimo to, Toshya...“
Prešiel okolo neho a zhodil mu dole nohy zo stola.
„...zajtra máš narodeniny...“
„No a?“
„No, nemáš nejaké prianie? Niečo čo by si chcel?“
Naruto sa hlavou zavŕtal do chladničky a dumal čo by sa dalo skonzumovať na ráno, čo by bola slabá nahrážka za ramen. A ako tak dumal, a cez to ticho, po jeho otázke, na ktorú o chvíľu prišla odpoveď, ktorá ho vystrela a on sa buchol o vrch chladničky...
Pošúchal sa s bolestnou grimasou po hlave a pozrel na Toshya, ktorý naďalej srkal ten horúci čaj, a jeho nohy znova spočinuli na stole.
„...čože? čo si to povedal?“
Opýtal sa neveriacky Naruto, veľmi dobre zaregistrujúc otázku. Len keby si to za tých pár sekúnd Toshya rozmyslel, a chcel napríklad niečo veľké a plyšové, alebo ísť na nejaký výlet...
Ako dar, si práve také to veci nepredstavoval...
„...chcem vedieť, kde sú pochovaní moji rodičia...“