"Konečná! Vypadnite a nemrhajte mojim časom!" 0

No áno, nová séria...s čím to dnes Laterie prišla?
S neďalekou budúcnosťou, v ktorej sa Naruto musí popasovať s dvanásť ročným Toshyom, ktorý mu bol zverený jeho dobrým priateľom.
Chlapec tak chytrý, temperamentný a nadaný, má totiž veľa otázok ohľadom niečoho...a Naruto ako taký "jednoduchší" človek, ktorý je rád, že žije, bude musieť poriadne zabrať...

Horúcim jesenným vzduchom sa ozval škripot bráničky. Zhrdzavené železo už malo svoje roky tak isto ako aj ten starý dom, ktorý stál nejakých tým sto rokov za ňou. Omietka nebezpečne padala do vysokej bujne vyrastenej trávy, ktorá siahala až k oknám, ktoré boli pre zmenu rozbité.
Ale prečo to tak bolo?
To napadlo len jen jeho? To kvôli tej otázke tu chodí každý deň a dumá nad tým, prečo sa ten dom rozpadáva? Nikomu nezáleží na tej storočnej stavbe. Je to z neživými vecami tak isto ako s ľuďmi? Alebo opačne? Nechce na staré kolená dopadnúť takto. Opustený a úplne rozbitý.
Chodí tu deň čo deň a zatiaľ sa ešte neopovážil vstúpiť. Čo len prejsť za bráničku. Za domom sa nachádzalo veľké jazero s malým molom. Tak rád by tam vstúpil, lenže...
„...čert do toho!“
Naštvane kopol znova do zhrdzavenej bráničky, ktorá sa poodchýlila. Priam ho volala, počul svoje meno v tom horúcom podvečernom vánku. Ako bez ducha, priam omámene hľadel do tmavých okien, ktoré zívali prázdnotou, ktorá bola vnútri ešte väčšia. Natiahol ruku po bráničke, dom znova zvolal jeho meno. Stromy spustili za podpory vetra k zemi ďalšie farebné lístie, ktoré mu dopadlo k nohám.
Počuje ho, stále a nedočkavo volá...
Jeden dotyk. Jeho ruka sa dotkla studeného kovu na čo pootvorila bráničku. Ten pocit, ktorý ho ťahal hlbšie, uberal mu kyslík, ani nedýchal. V napätí spravil prvý krok na kamenný chodník, spomedzi ktorého vyrastala tráva.
„Toshya! Ty idiot!“
Neznáma osoba s dievčenským hlasom ho prudko chytila za ruku a vytiahla z pozemku. Svetlovlasý chlapec nechápavo krútil hlavou, na čo mu to strapaté dlhovlasé dievča dalo facku.
„Chováš sa ako baka!“
Jeho vedomie znova ožilo. Pohliadol modrými očami na naštvaný výraz tej brunetky, ktorá ako obvykle bola samá modrina, škrabanec. Oblečenie zašpinené, a jej slovník skutočne patril medzi smotánku. Tak toto zjavenie, s extrémne vyvinutým sluchom bola Toshyova sestra menom Auree.
„Vieš, že do toho domu nesmieme chodiť! Si zabednený alebo čo? Na čom frčíš braček?!“
Strelila mu frčku po nose s úsmevom a ďalej sa nestarala. Bola ako vietor. Raz sem raz tam, a občas keby mohla tak na dvoch miestach naraz. Skutočne bola živá a plná energie, čo sa o Toshyovi nedalo povedať. Ten prízrak, ktorý sa vláčil ulicami Konohy bol ako skutočný prízrak. A mimo to sa motal okolo podivných miest, takže nebolo divu, že si ľudia robili do neho určitý odstup. Jediný kto s ním skutočne bol, bola jeho sestra a strýko...no, nebol to jeho strýko, skôr priateľ jeho otca, kým žil...
Stratil ich oboch, matku, i otca...nechápal prečo. nechápal to, aký dokáže byť život krutý. V jeden okamih má všetko, je plný elánu, života a šťastia a o pár sekúnd túži umrieť so slzami v očiach. Nemať jeho a svoju sestru, nevie kam by sa dostal. Čo tam potom, že je jeden z najtalentovanejších ninjov, čo tam je potom, že obľúbený? Nemá záujem ani o jednu z tých vecí. Čo skutočne chce, a čo potrebuje sú skutoční priatelia. Nie jeho fanklub potrhlích dievčat.
Keď sa nad tým tak zamyslí, tak vôbec nie je obľúbený. Vidia len obal, vnútro ostáva skutočne kruto schované v ulite. Nemá dôvod sa niekomu odhaľovať. Niekomu kto nemá záujem ho skutočne poznať.
Strýko mu vždy hovorieva, že je úplný opak svojho otca. Tak moc by ho chcel znova vidieť. Čo sú to štyri roky? Čo zmôže štvorročný chlapec v tomto svete? Kričať? Kopať? Dupať? A pomôže mu to vôbec?
Zagánil na starý dom a vybral sa domov.
Večera už bola na stole, a za stolom nespokojne posedával majiteľ domu.
Toshya nahodil svoj ospravedlňujúci výraz s roztomilým úsmevom, ktorý vládal ešte ustáť. Strýko sa usmial s povzdychom.
„...mal by si sa usmievať častejšie...“
Toshya zasadol za stôl a vrhol sa do jedla. Zeleninový ramen. Ten ktorý jeho strýko nemusel, ale pre svojho zverenca, by spravil skutočne všetko.
„...zajtra odchádzam na misiu, takže ak budeš niečo potrebovať, povedz Sakure...“
Chlapec s plnými ústami všelijakej zeleniny prikývol. Na čo sa jeho večne usmievavý strýko na neho s úsmevom zahľadel. Akoby svojmu otcovi z oka vypadol. Rastie ako z vody, a vôbec, kým bude žiť, tak sa postará o to, aby rástol i správnym smerom. Dá do toho všetko čo má. Kvôli nemu, kvôli tomu človeku, ktorý pre neho spravil tak moc. Pre človeka, ktorý mu zveril svoj poklad, svojho jediného syna a dcéru...
„Čo je?“
Ozval sa Toshya s plnými ústami.
„...ale nič, len jedz...“
Plavovlasý chlapec prikývol, prehltol veľké sústo, nechtiac si grgol a oznámil:
„...kedy pôjdem na misiu ja?“
„Nebuď netrpezlivý, viem aké to je, keď sa ti hromadí krv v žilách, ten adrenalín, tá sila, čo ti prúdi telom!“
Zahlásil teatrálne a postavil sa pri tom. Toshya sa len usmial a ďalej jedol.
„...a mimo to, musíš ešte trénovať...“
Odkráčal od Toshya, ktorý skoro prevrhol misku, ako sa za ním otočil.
„A pomôžeš mi, že?!“
„To vieš...“
Chlapec netrpezlivo zhltal posledné kúsky zeleniny a hekticky, skoro prevrhol stôl, ktorý sa nebezpečne nahol, vybehol za strýkom.
„Ale nie hneď...“
Oznámil prekvapene, keď mu Toshya skočil do izby.
„...neberiem, sľúbil si mi to už predvčerom!“
„...si ako Soru...“
„Práve preto, musíš! Musíš!!!“
„...ale je už tma, a...“
„Naruto!!!!“
Zaprosíkal zničene Toshya, ktorému lahodilo, keď ho niekto prirovnával k otcovi.
„...zajtra!“
Zvolal mu do tváre. Na čo mu to o dvadsať rokov mladší chlapec opätoval a rozpútala sa očná bitka.
„...tak fajn...“
Skonštatoval nakoniec Naruto, ktorý akoby sa v tom chlapcovi videl. V jeho veku bol rovnaký, to nemôže popierať. Len tak sa hnal za dobrodružstvom. A mimo to, tento chlapec mal klanovú krv, jeho temperament sa nedal ničím uhasiť. Už vedel aké je nebezpečné sa s touto silou zahrávať. Toho príkladom bol pred pár rokmi Sasuke. Poučil sa...nedovolí aby sa z Toshya stal pomstiteľ svojich rodičov, alebo niečo podobné...
Má pred sebou dlhý život, a je príliš skoro, aby ho prestal žiť...