"Konečná! Vypadnite a nemrhajte mojim časom!" 2

Naruto práve podriemával nad hŕbou papierov ktoré sa mu kopili na stole už nejakú tú hodinku. Nech už tých papierov z toho stola ubudlo akokoľvek veľa, tak za päť minút boli späť. Takto si teda prácu Hokageho nepredstavoval. Unudenie sa k smrti. Hlava mu klesala k stolu a práve v ten okamih keď mu padla na kopu papierov, ozvalo sa hlasné zabúchanie na dvere. Naruta trhlo a ešte prispaný zdvihol hlavu na ktorej mal na čele prilepený papier.
„Ďalej...“
Silno zívol a otvoril oči. Do očí mu udrela bieloba papiera.
...sneží?
Papier zletel k zemi a on mal konečne voľnú cestu k návšteve.
„Hokage – sama...prepáčte, že Vás rušíme, ale...on...on je...je...“
Naruto hodil naštvaný a zároveň aj kyslí pohľad na Toshya ktorý sa tváril, že sa tam ocitol omylom. Že je na exkurzii, a Naruto je veľká atrakcia za ktorú netreba platiť.
Toshya sa vybral ako hosť, ktorý s konverzáciou ktorá nasledovala nemá nič spoločné, obzrieť si pracovňu Hokageho, akoby ju videl prvý krát. Absolútne nezainteresovane nechal tých dvoch nech na ňom visia pohľadmi. Jeho senseiovi div nepadla sánka, ako si dovoľuje ignorovať Hokageho a menovaný Hokage ho prebodával svojim modrým pohľadom. Keď to už bolo k nevydržaniu, a mladý Aidara si kráčal už tretie koliečko po Narutovej pracovni, tak istý plavovlasý dospelý ninja už na nervy skrčil papiere na stole od zlosti a vyletel.
„Toshya!!!“
Chlapec zastavil pred fotkou ktorú si tam pred tým vôbec nevšimol. Strčil hlavičku hlbšie do poličky a nevnímajúc Hokageho študoval postavy na fotke.
„...ehm...ah...Hokage – sama...“
Ospravedlňujúco koktal Toshyov sensei.
Naruto to vzdal. Upútať jeho pozornosť je horšie ako vletieť do bitky o ktorej viete, že ju prehráte.
„...tak čo je to tento krát...“
„On...on je...úplne...absolútne totálne...je tak...tak...proste je...“
„...no áno...áno...a dostaneme sa k pointe ešte dnes?“
Odfrkol unudene Naruto a pohľadom spočíval na Toshyovi, ktorý už vzal fotografiu do rúk. Čakal len na to, kedy sa k nemu priplazí s tým svojim osvieteným nevinným pohľadom a zaprosí. No áno...keď niečo chcel tak vedel prosiť. Vedel byť tak otravný, že oproti nemu bol Kabuto len malinká muška, zatiaľ čo Toshya bol komár, ktorý cicia i keď už nevládze. A ešte k tomu, je to otravné, keď viete, že to robí naschvál. Inak v ostatné dni sa tak nespráva. Práve naopak, len ťažko ho je zazrieť, alebo začuť...
„...on je...“
Sensei pozrel po Toshyovi, ktorý podišiel k Hokagemu akoby sa nechumelilo.
„...Toshya! okamžite poď sem!“
Naruto aj Toshya nechápavo pozreli po istom Jukovi, ktorý sa práve stal senseiom na akadémii. No áno, on bol tak troška nováčik vo všetkom. I v tom, aký má vzťah Toshya s Narutom.
„Je mi to...teda...“
Naruto zamrkal a následne vybuchol v smiech, ktorý prerazil cez otvorené okno za ním do ulíc. A keď sa Naruto rozosmeje, tak akože, to stojí za to...
Juke sa zapýril a pohliadol na chlapca, ktorému to nebolo moc smiešne. Zatiahol Naruta za plášť aby upútal jeho pozornosť.
„...tak...tak čo vyviedol?“
Snažil sa byť vážny Naruto. Lenže vzhľadom k tomu, že práve prekonal kolaps hormónov smiechu, mu to moc nešlo a Juke sa začal cítiť pod psa. Sklonil hlavu a povzdychol si.
„...on je...“
Ozvalo sa tajomne od mladého učiteľa. Narutovi úplne po tom tóne hlasu odišiel úsmev s tváre a netrpezlivo na neho hľadel. Počul o Toshyovi už toho dosť, čakal konečne niečo originálne. A tak od nervozity pokrčil ďalší papier s bohvie čím. Toshya zatiaľ len čumel na tú fotku a keď sa mu Naruto nevenoval ani potom ako ho ťahal a ťahal a odťahoval a skoro ho prevrátil na stoličke dozadu, tak vyskočil na stôl a čupol si pred Naruta. Prudko sa k nemu nahol a keď bol Hokage konečne upozornený na jeho prítomnosť, tak mu strčil pred nos fotku.
„Toshya ty si...“
Zabrblal Naruto a...
„Kretén!!!“
Juke dokončil... konečne. Jeho tak troška tenký hlas sa rozlial po okolí i von, a dokonca upútal pozornosť pár ľudí vonku.
Toshyovi vypadla z ruky fotka, ktorú šikovne zachytil Naruto.
„...konečne som to povedal...“
Blahoželal si Juke s úsmevom. Naruto sa len uškrnul a skôr než stihol Toshya po ňom vyštartovať a vyškriabať mu oči ho chytil za golier trička a tak hrabal na prázdno márne sa snažiac zachytiť krk toho posluhovača, ktorý sa na neho len sebavedome usmieval.
Naruto mal práve zaneprázdnené obe ruky. Jednou držal metajúceho sa Toshya a druhou fotku na ktorú hľadel aby si znova pripomenul tú udalosť ktorá bola na nej zobrazená.
Juke sa neprestal blbo culiť a strúhať na Toshya ksichty a tak Naruto bez pohľadu na neho otrávene oznámil...
„...mám ho na teba pustiť?“
„Ale...Hokage – sama! Ako sa k Vám správa, to je...to je...“
„Máš problémy s vyjadrovaním?! Mago...“
Naruto skoro prehltol vlastný jazyk čo začul tie prvé písmená toho slova ktoré nenechal Toshya dopovedať. S vystrašeným výrazom, ktorý zodpovedal neskutočnému trapasu, ktorý mal prísť, pustil Toshya ktorý sa pri tom prevrhol dopredu zo stola a padol rovno na nos.
„...vidíte? Je drzý! Takto by sa k Vám nemal správať...“
Ozval sa autoritatívne Juke. Naruto sa len uškrnul aby celý ten incident ktorý našťastie zastavil včas zahladil.
„...ale, vieš...on je niečo ako môj synovec...“
Juke ostal blbo zízať na Naruta a striedavo na Toshya ktorý sa už zbieral zo zeme s celou zásobou nadávok.
„Ale i tak...Hokage – sama...“
Naruto sa rozhodol, že každý kto ho ešte raz napomenie v tom ako sa má správať dostane silný pohlavok, alebo ho aspoň slušne vyhodí zo svojej pracovne. Prudko sa postavil pri čom prevrhol stoličku, a pár papierov zletelo k zemi. Nahodil svoj naštvaný výraz so špetkou pohŕdania a skríkol po Jukovi...
„Ja som tu Hokage! Je moja vec komu dovolím ako so mnou jednať!“
„...ah...a...“
Juke sa snažil vykoktať niečo v tom zmysle ako „gomene“ ale moc mu to nešlo, a tak cúval a cúval v snahe sa niečo rozumné povedať. No ešte rozumnejšie bolo to, že zacúval až ku dverám, ktoré si otvoril, vyšiel za ne a následne si ich zavrel.
Šiesty Hokage si spokojne sadol a vyložil nohy na stôl, kde spravil ešte väčší bordel než tam bol. Znova k zemi padlo pár papierov. So spokojným úsmevom sa začal hojdať s pohmkávaním akejsi piesne.
Cítil však, že nie všetko je v poriadku. Pootvoril jedno očko a pred sebou videl presne to, čoho sa bál najviac. Tú smutnú tváričku s prosiacim výrazom.
„...Toshya...“
Preniesol do miestnosti Naruto s povzdychom. Zložil nohy zo stola a sklonil hlavu, pred ktorú mu vtisol Toshya fotku.
Naruto sa na ňu zadíval. Vždy, keď na ňu pozrel, vybavila sa mu kopa spomienok na tú situáciu. Tak mladí, tak šialení...a predsa by ten to svoj život okamžite zaň vymenil. Aspoň na jeden deň zažiť to pravé vzrušenie, dobrodružstvo...mať vietor vo vlasoch a utekať dobrodružstvu v ústrety...
Zdvihol ruku a ukazovák pravej ruky priložil na jednu osobu, ktorá stála uprostred. No nepovedal ani slovo.
Štyria ľudia, za ktorými sa vynímal útes z ktorého padal dole vodopád. On, Sasuke, Sakura a...
„...to je tvoj otec...bože, vieš...že si mu čím ďalej tým viac podobný? Myslím i v správaní...“
Toshya sa pousmial. I keď to bol len drobný úsmev, bol to pravý úsmev, ktorý sa odrážal v jeho očiach, ktoré vraveli ďakujem...
„Vieš...táto fotka vznikla potom ako...no...ako sme sa vrátili zo záchrannej misie Sasu...“
„Naruto!!!“
Ozvalo sa z otvoreného okna. Oboch skoro dostal ujo príhoda, a tak na pár sekúnd nastalo ticho, ktoré vystriedal krik.
„Čo si myslíš, že robíš?! Takto mi vletieť do kancelárie! Nepoznáš dvere?!“
Ako vždy jeho výraz hovoril úbožiak. Nezmenilo sa to ani potom, čo sa stal Naruto Hokagem. Stále tá istá obohraná pieseň. Väčšine ľudí to už liezlo na nervy. Ale asi to tak malo byť. Naruto a Sasuke, táto kombinácia neveštila nič dobré...
„...bol som akurát na ceste, keď som začul to...na záchrannej misii!“
Zvýraznil posledné slová Sasuke a sadol si na parapetu okna dosť urazene na to, aby sa Toshya s povzdychom postavil a zahlásil...
„Ste otravní...“
Postavil fotku v ráme na stôl a so skutočne otráveným výrazom odkráčal za sprievodu ticha a dvoch párov pohľadov von z kancelárie.
„Vieš, že mu to nesmieme povedať!“
Naruto si povzdychol a znova sa zadíval na fotografiu.
„...je to ťažké...“
„Ale je to pre jeho dobro...“
Sasuke zoskočil z okna dovnútra a vytiahol tú živú vodu spod stola od Naruta, ktorý sa robil akože nič, že sú to ešte staré zásoby Tsunade. Sadol si na stôl zo strany Naruta, odzátkoval fľašu a plnými dúškami nalial časť jej obsahu do seba. Naruto len tupo hľadel na svojho priateľa, ktorý ako sa zdalo si mal na čo zvyknúť.
„Sasuke! Nemôže piť v práci!“
Vytrhol mu fľašu Naruto.
„...no a?“
„Aké no a? Uvedomuje si tu vôbec niekto, že som Hokage?!“
Sasuke kývol plecami a otrávene kukal von oknom.
„Ja som Hokage! Ja! A vy sa chováte, akoby ste prišli do hospody alebo do bordelu!“
Hodil svoj zlý pohľad na Sasukeho ktorý si to všimol a opätoval mu ho. Priblížil sa k jeho tvári a dlho na seba nepríjemne hľadeli.
„A ty už máš roky na to aby si si mohol sprevozniť bordel?!“
„Sasuke!!!“
Dnes bolo v kancelárii Hokageho akési dusno. Jednostaj sa odtiaľ ozývali divné zvuky, a výkriky. Akoby Hokage nemal dnes svoj deň.
„...no áno, áno...ty si Hokage...“
Sasuke sa odporučil a ľahostajne voči nemu zavrel za sebou dvere od Narutovej pracovne. Blonďáčik zvesil plecia s povzdychom.
„...ale ja som, Hokage...“
„Naruto!!!“
Rozrazili sa dvere, ktoré pre istotu vypadli z pántov a zanechali dieru v stene.
„Toshya! Správa sa ako idiot!“
Skríkla po ňom ružovovláska s vytočeným výrazom a divnou neidentifikovateľnou vecičkou pulzujúcou jej na čele. Naruto oprel hlavu o ruky a znova nasledoval povzdych.
„...ja som...ah jo, tamto...dattebayo...“