...potom, čo si odišiel...IX

„Kakashi – sensei!!!!“
Tento ohromný hlas, ktorý poznal už vari každý, kto nebol hluchý, sa niesol od mosta, na ktorý akurát vbehol blonďák s úsmevom na tvári.
Naruto k nemu dobehol, a zistil, že jeho majster vôbec nereaguje na jeho hlasný prejav. Ďalej bol zahľadený do písmeniek v knižke.
Tak toto bola misia ako vyšitá. Získať si pozornosť Kakashiho keď dostal nový diel flirtovacích taktík. Zadumene kráčal vedľa neho dívajúc sa k oblohe. No jeho mladý rozum akosi protestoval a z poradia ho vyhadzoval rozhnevaný žalúdok alá „Naruto!!! Chcem rámen!!!“ Jeho vnútorný hlások nakopal žalúdok a vydobyl si prvenstvo.
„Kakashi – sensei! Už to mám!!!“
No odpoveď neprichádzala.
„Už viem, čo máte pod maskou!“
Znova sa uškrnul do neba, alebo lepšie povedané do blba.
„Mám i fotku!“
Oznámil hrdo, na čo bola jeho hrdosť prepichnutá ihlou a praskla ako ten balón. Naruta skoro roztrhlo keď mu po tom ihlovom incidente ostal škrabanec na líci.
„Mŕtvola!!!“
Zakričal dopredu, k nepriateľovi, istému malému, vnúčikovi, ktorý sa teraz kyslo tváril a prebodával Naruta pohľadom.
„Konohamaru! Ty zmätok!“
No áno, detičky sa potrebovali vyhrať. Kakashi sa tak zbavil otravného Naruta, a pre istotu zmenil smer nevedomého pochodu s mysľou v inej dimenzii.
Kráčal si tichou uličkou, kde mu vyvoniavala lipová aleja a spríjemňovala mu už i tak intímne chvíľky v knihe. Keď tu zrazu sa písmenká poplietli, rozpili a neostalo po nich nič iné, len čierna machuľa. Zdvihol hlavu a pohliadol na toho človeka, ktorý ho dokázal vytrhnúť od červenej knižnice.
„...Sasuke...už si vyzdravel?“
Uchiha prudko otočil hlavu na Kakashiho akoby nevedel o jeho prítomnosti. Jeho nevrelý pohľad sa po chvíli vyjasnil a zoskočil zo stromu dole.
„...už mi je podstatne lepšie...“
Oznámil ľahostajne voči vlastnému zdraviu a s rukami vo vreckách kráčal preč od Kakashiho.
„A čo robíš tu? Jediné slepé miestočko Konohy...“
I keď sa to nezdá, i Sasuke mal svojho vnútorného kriedou maľovaného človiečika. Ten mu nadával do idiotov a volov. To bolo jeho svedomie, ktoré keby bolo hmotné, tak z jeho schránky sú už dávno len pomliaždené, čudné veci na chodníku. Toľkokrát by ho omlátilo o zem.
...on vie byť tak otravný!!!
„Hľadal ťa Naruto...“
Preskočil tému, a znova sa zadíval do knižky, ktorá už nadobudla svoj pôvodný obsah v tlačených písmenkách.
Asi po troch minútach, čo Kakashi kráčal ďalej alejou sa zastavil a pozrel zmätene pred seba. Zložil knižku a absolútne nechápavo priam tupo pred seba hľadel.
...To sú mi za veci...odkedy Naruto dobrovoľne hľadá Sasukeho? A odkedy sa Sasuke stará o to, že ho Naruto hľadá?
No...zdá sa, že predsa len ten pobyt zlepšil tímovú prácu...
Znova povestný úsmev jedným očkom. Zdvihol knižku pred oči a znova sa začítal do pútavého obsahu.

Slnko už dávno zapadlo. Padol sparný priam tropický večer. Vlhkosť dopadala na rastlinky a vyvolávala rosu. V tomto sparne sa ťažko dýchalo a čo i len podnikala nejaká fyzická práca.
Brána Konohy...veľká, masívna okovaná brána. Len ťažko by sa dala preraziť. Lenže, na čo prerážať, keď existujú i iné metódy ako sa dostať do skrytej listovej dedinky?
Správne, invázia dvoch osôb, mohla začať...
Uličkou, kde sa miešala jedna intenzívna aróma sa poberala dvojica nenápadných ninjov. Kráčala si spokojne, akoby si práve razili cestu domov po dlhej púti. Skutočne tak unavene i vyzerali.
Bezvetrie, ticho a horúčava. Tri veci, ktoré keď sa spojili vytvorili neznesiteľnú noc, v ktorej sa niekto pokúšal zaspať.
Sýta oparová noc, ktorá trhala vzduch svojou vlhkosťou bola neznesiteľná. Vždy, ak sa našiel niekto kto sa nesťažoval, bola pri ňom hneď osoba, ktorá sa dostatočne sťažovať dokázala.
Ich kroky zastavili v tichej noci. Noci, ktorá sa ohlasovala o pár minút jednou hodinou ráno. Dvojica chvíľu stála na konci aleje a až po porade sa vydala hlbšie do dediny. V uliciach ostávali v tmavých zákutiach striech a skrytý za stromami. Až sa dostali k domčeku, pri ktorom rástol obrovský dub. Jeden z dvojice si premeral tento mohutný strom očkom, pri čom po ceste späť z koruny stromu zastal jeho zrak na otvorenom okne.
„...to som mohol čakať...“
Otrávene zahlásila druhá polovička tímu.
„Je dosť neopatrný...“
Uškrnul sa k otvorenému oknu.
„A ty zase paranoidný...“
Vzduchom sa preniesol zápach. Obaja spozorneli a stočili zrak k rohu domu.
„...nemám rád komplikácie.“
„Stavím sa, že toto si nevedel...“
Spoza skrýše, či skôr rohu domu sa vynorili dve postavy. V Mesačnom svetle sa zablyslo sklo pritlačené ukazováčkom. Medzi štvoricou nastalo ticho.
„Vieš, že ti to sekne v tom mesačnom svetle? Itachi – san?“
Ozvalo sa od tak troška podivného stvorenia.
„...zopakuj mi, prečo sme ich nechali nažive?“
Opýtal sa otrávene Kisame, keď Itachi nereagoval, ako vždy, na vonkajší podnet. Len tá jeho vážna tvár, a večná rozvaha.
„...kto sa nepoučí raz, poučí sa potom...ak ani vtedy nie...zistí si, aké to je žiť, keď doteraz nevedel, že žije...“
Kabuto začal so svojou vyslaneckou rečou. Orochimaru mal tušenie, že by mohlo dôjsť ku komplikáciám. Najmä v tomto období, keď Akatsuki usilujú o jinchuuriki. A horšie to je o to, keď sa im do cesty bude pliesť práve Itachi. Ich ciele môžu byť ľahko zmarené. Nebolo síce moc jasné aká je celá pravda o Itachim a Sasukem, ale vševedúci Lord Orochimaru nechcel riskovať. Mal tak povediac, viac – menej, zviazané ruky? Čo bola tak trochu aj pravda...
„...nechceme problémy, páni. Sme tu obchodne...“
„Ono to hovorí Itachi!“
Tayuya sa uškrnula. Nenechala si ujsť moment, kedy by bol Kabuto zosmiešnený.
„A tá ženská, sa na teba podivné díva...“
Kabuto si odkašľal aby na seba znova upútal pozornosť a vydobyl si svoju stratenú autoritu, ak nejakú niekedy medzi touto trojkou mal. Nezdalo sa totiž, žeby Kabuto bol nejak príliš obľúbený. Čo ho ale štvalo najviac, bol práve Sasuke. Ako môže rozmýšľať tak dlho nad takou skvelou príležitosťou? Teraz, v tomto momente je to príliš nebezpečné. Nikdy nikto, ani sám Orochimaru nevedel, čoho všetkého je Itachi schopný. Bol chladný a zároveň časovaná bomba.
„...ako som povedal, neprišili sme so zlými úmyslami...“
„Čí jazyk to je že rozkolaný?“
Stále chladne sa opýtal do noci Itachi.
Dva páry očí potemneli. Nevyzeralo to tak, akoby ich tí dvaja vnímali. Mohli rozprávať dookola. Zdalo sa, že si prišli po svoje záležitosti a oni tiež. A taktiež to nevyzeralo na to, že by si mali nejak prekážať.
„Povedz, štvoročko, ako ste sa sem dostali?“
Vypytoval sa Kisame.
„...to nie je podstatné. Som rád, že sme sa páni dohodli?“
Tayuya i Kabuto strnuli. Ten jeden pohyb, a predsa bol pomalý. Itachi zdvihol ruku smerom k ním a tajomne, priam vražedne tajomne so z polovice zakrytou tvárou golierom plášťa dal jasne najavo:
„...uvidím vás obšmietať sa okolo tohto domu, a skutočne pocítite aké to je byť na žive!“
„Vy tomu ale zrejme nechápe...“
Kabutov odpor bol zastavený jedným kunaiom ktorý mu pristal v ramene.
„Nerád sa opakujem...“
„Je jedna ráno! Čo kruci tu robíte? A práve pod mojim oknom?“
Vystrčila sa strapatá hlavička z okna a vražedne prebodla pohľadom všetko čo tam bolo skôr, než to stihla zaregistrovať.
„Sasuke – kun...to sme my...“
Otočil naštvaný pohľad na okuliarnatého človiečika ktorý sa mu krčil pod oknom. Zacítil pach krvi. Žeby sa Tayuya až tak moc naštvala? Po dvojici Akatsuki nebola ani stopa...
„Čo tu chcete?“
„Odpoveď?“
„O jednej ráno odpovede nedávam! Bývam zvyčajne moc vytočený, keď ma niekto zobudí!!“
Posledné slovo zvýraznil, zavrčal, zaškrípal zubami a zabuchol otvorené okno, spoza ktorého sa jednoznačne ozval Kabuto hlas.
„máš čas dvadsaťštyri hodín, inak ponuka padá...a ty, nikdy...absolútne nikdy, neporazíš Itachiho...“
S týmito poslednými slovami sa dvojica ninjov pobrala na tichý odchod. Tak isto tichý odchod aký bol aj príchod.

Dvojica stála na moste, ktorý pohlcovala hmla, ktorú mierne striebril veľký guľatý mesiac. Žblnkot vody sa prenášal do ticha noci a voda ako tak ochladila okolitý vzduch.
„...začína sa ti podobať viac a viac...“
Itachi nijak nereagoval na Kisameho poznámku a namiesto toho sa vybral ďalej po moste k ich cieľu. On to vravel, tvrdila všetkých presviedčal, že bude lepšie zájsť do Konohy v noci, i keď sú stráže posilnené. Noc a tma je predsa len skvelý priateľ „zlých chlapcov.“
Zdalo sa akoby Konoha poľavila stráž. To by sa za jeho velenia nikdy nestalo. Už keď sa dovnútra dobil Kabuto s Tayuyou...
Znova sledujúc nočné tiene sa dostali od jedného domu k druhému. Tento krát to vyzeralo ako nejaká ubytovňa.
„...tak, som si istý, že máš nejaký plán, ktorý si mi zabudol povedať...“
Pohliadol svojimi zvláštnymi očami na dom Kisame. Naproti nemu sa zdalo, že Itachi o niečom premýšľa.
„Jeden...alebo dva...“
„Že som si ja ešte nezvykol...“

Mal rád príjemné sníky. Mal rád, noci, kedy mohol mať tieto príjemné sníky. S úsmevom sa prevalil na posteli a niečo nezrozumiteľné zabručal.
Sníčky o veľkých porciách ramenu. Všetky druhy, okrem zeleninového...mlsne sa v spánku olizol a už chňapol, i keď naprázdno. Prudko otvoril modré oči a zočil nad sebou dve postavy.
„...neradi ťa budíme Naruto...ale musíme sa s tebou porozprávať, áno?“
Naruto práve zobudený, a k tomu ešte ten šok, ktorý ho práve postihol len nemo hľadel pred seba na dve postavy v šere izby. Čím viac si bol istý, že je už hore, a toto nie je sen, tým viac ho začal ovládať podivný pocit. Akoby mu strnulo celé telo...nedokázal sa pohnúť, len hľadel na tie dve postavy v tme izby.
„Je krásna noc, akurát na prechádzku...“
Zavzdychal Kisame, ktorý miloval padajúcu hmlu a vlhkosť vzduchu.
Ako doma...
„No tak Naruto...my ti neublížime...“
„Naruto!!!“
Ozval sa prenikavý a naliehavý hlas spod okien. Návšteva na okamih strnula. Obaja už podľa hlasu spod okien vedeli, kto volá Narutove meno...
„...hm...otravný...“
Kisame sa otočil k oknu, a chystal sa tak trošku vykloniť, na čo ho zastavila Itachiho ruka.
„...Naruto nám nechce narobiť problémy, že nie?“
„...nie...“
Ozvalo sa absolútne neprítomne z Narutovích úst. Nieže nevedel čo sa deje, čo tam tí dvaja ľudia u neho robia, ako sa tam dostali, čo od neho chcú, ale bol ešte na poly v spánku, z ktorého ho prebralo znova zvolanie zdola...
„Kruci! Naruto!“
Kisame sa kyslo s úškrnom nahol k Itachimu, ktorý nehybne stál a hľadel na Naruto, ako na nejaký vysoko koncentrovaný náklad.
„...urob niečo Itachi – san, je to tvoj brat...“
Naruto prekvapene otvoril svoje modré potemnené oči na Itachiho, ktorému sa zrak na oplátku rozjasnil do červených očí.
Kisamemu to stačilo. Sasukeho síce nevidel na vlastné oči, ale stačilo mu ho počuť konverzovať s Kabutom. Boli rovnakí, obaja. Pre neho v ich spôsobe komunikácie, keď sa naštvali nevidel rozdiel. Až na to, že Itachi nebol tak otravný ako jeho brat.
Narutovi vírili v hlave samé otázky. Už vedel, že tí dvaja neprišli k nemu na nočnú partičku kariet. Mysleli to skutočne vážne. Stačilo mu pohliadnuť do červených očí, a mal jasné. Ak je Itachi Sasukeho brat, tak má veľký problém podľa toho čo všetko už o ňom počul.
...takže, toto je Itachi Uchiha? Ten Itachi Uchiha, ktorý vyzabíjal vlastnú rodinu?
„...mal som taký pocit, že sa s ním nechceš stretnúť...“
Nahliadol cez okno Kisame. Po Sasukem nebola ani stopa.
„...on zrejme o tebe už vie...“
„Aby nie, keď tie dve držky pustili svoju otravu do sveta...“
„Vravel som ti aby sme ich zabili...si moc dobrý Itachi – san...to sa ti nevypláca, vidíš to?“
To, že Sasuke už nestál pod oknom mohli znamenať len dve veci, buď sa na to vykašľal a šiel domov, alebo sa práve teraz blíži ku dverám od Narutovej izby. A ak mu sám Naruto neotvorí, tie dvere vyrazí.
Kisame prejavil svoj názor, aby vzali Jinchuurikiho a vypadli, lenže Itachi stále hľadel na Naruta a Naruto na neho. Akosi sa od seba pohľadmi nemohli odtrhnúť. I keď práve Naruto bol prvý, ktorý po tom všetkom sklonil hlavu. Nevydržal ten pohľad sharinganu.
Na dvere sa ale neozvalo žiadne zaklopanie, a cez okno, do vnútra skočil Sasuke s úškrnom. Zaujímavé bolo to, že ho Kisame neucítil, čo sa nedalo povedať o Itachim, ktorý práve preto mlčal a hľadel na Naruta či si je toho vedomí.
„...už je to dlho, Sasuke...“
Ozval sa Itachi stále hľadiac, priam hypnotizujúc Naruta.
No Sasuke cítil tiež len jedno, a istý pach istého prítomného indivídua, istého Kisameho. O Itachim nebola reč.
„...Itachi...“
Šepol prekvapene do vetra...
„Rád by som sa u teba zdržal, Sasuke...ale máme istú prácu...“
Riekol úplne zmierene a pokojne Itachi.
„...tak si pohnime, mladý zburcoval stráže...“
„Ale Sasuke...to sa robí? Vlastnému bratovi?“
Sasukeho pohľad potemnel. Ak bol predtým Naruto priam namotaný na Itachiho pohľad tak tento bol ešte horší. Priam sršal nenávisťou.
„...bolo to kedysi! Už som ti povedal, že ty nie si môj pravý brat!!“
Tmavá izba sa rozsvietila do tancujúcich tieňov svetla Chidori, ktoré na steny vrhalo podivné nestále tiene. Itachi zdvihol hlavu od Naruta a pozrel na obrazce, ktoré mu tancovali pred očami na stene. Jeho nehybná tvár vyzerala ako tesaná do bieleho mramoru. Jediný pohľad, ktorý venoval stene, a za ním sa ozval Sasuke...
„...chcem aby to skončilo! Itachi!“
Okolo Naruta preletela nestála guľa vysokého napätia ktorá vydávala švitorivé zvuky, zmätene za ňou pozrel, a to, čo sa stalo potom, ho obralo úplne o úsudok. Stalo sa to tak rýchlo. Zatiaľ čo Naruto obdivoval Sasukeho chidori, a nechcel by sa s ním dostať do konfliktu, tak Itachi jedným pohybom odvrátil tento nebezpečný útok.
Sasuke sa ako tak otrepal z toho prudkého odhodenia kamsi do steny a za pomoci pridržiavania sa steny sa dokázal postaviť a oprieť sa o ňu, lenže tu už bol pri ňom Itachi.
„...stále si slabý, Sasuke...prečo si tak slabý? Prečo už nevládzeš?“
Priložil obe dlane na jeho tvár a podvihol mu hlavu, aby mohol pozrieť do tých očí, ktoré chcel skutočne vidieť ho nenávidieť.
„...kde je tá tvoja nenávisť, Sasuke? Si príliš slabý...“
Z očí Itachiho zmizol sharingan.
„...povedal som ti predsa...príď keď budeš mať oči ako ja...hlupáčik...“
Sasuke nechápavo znova pohliadol do sharinganu svojho brata.
„...dám ti motiváciu...“
...nie! už nie! Ja nechcem!
Na tri dni sa dostal do sveta, ktorý trval skutočne len minútku. Do sveta, ktorý ho toľko krát zrazil k zemi...do sveta, ktorý už nikdy v živote nechcel vidieť. Do sveta, na ktorý chcel zabudnúť, do bolesti, ktorá mala vyprchať...do sveta, ktorý ho mal naučiť podľa Itachiho nenávidieť...
„...si tak slabý Sasuke...“
Sasukeho nevládne telo padlo k zemi. Pod oknami už zacítil nezvanú návštevu.
„...teraz nemám čas, niekedy nabudúce...“
Oznámil svojmu mladšiemu bratovi, a zvrtol sa k Narutovi.
„...zdá sa, Naruto...že nám to dnes nevyšlo...ale ešte sa uvidíme...“
Behom pár sekúnd bolo po tajomnej návšteve, ktorá nadobro zmenila dva životy za pár mizerných okamihov, ktoré nemuseli byť. Ktoré dokonale rozvrátili všetko, čo sa zdalo byť tak pevné...
Bojoval len preto, aby zistil, že to je k ničomu...