...potom, čo si odišiel... X

Od toho incidentu spred pár rokov, priam nenávidel nemocnice. Dve sestričky, ktoré ho ľutovali. Dve sestričky, ktoré ľutovali jeho život...
Nechce aby ho niekto ľutoval, nemá o to záujem. Nie je žiadny slaboch. Nedovolí aby...čo vlastne nedovolí, keď mu na nich ani trochu nezáleží? A nakoniec, k čomu vlastne to všetko je? Na čo sú dobrí tí ľudia, ktorí nedokážu nič iné len sa starať do druhých?
Prečo by sa mal obetovať práve on? Keď nikto iný to nespraví pre neho? Má už akurát tak dosť toho pokrytectva v jeho okolí.
V posledné dni sa objavoval len v tých priestoroch lipovej aleje. Prechádzal sa hore dole alebo len tak sedel v korune stromov. Nedal im odpoveď. Veľmi dobre vie, čo to znamená. Nikto sa mu nebude doprosovať. Je to jeho rozhodnutie, i keď...
„Sasuke! Hľadám ťa už celý deň!“
Ozval sa známi hlas spod koruny lipy.
„Nehovoríš so mnou?!“
Oprel si hlavu o kmeň a zadíval sa cez korunu stromu do maličkých úsekov modrej oblohy. Dnes na neho skutočne nemá náladu. Čo dnes, čo si pamätá tak ju nikdy nemal.
„Vieš, že dnes vyrážame na misiu!“
„No a?“
„Aha! Ono to komunikuje!“
„...Naruto...“
Blonďák zdvihol hore hlavu v očakávaní. Vedel že ho Sasuke znova odbije. Bol na to pripravený, ale vždy keď prišla tá salva slov, tých chladných bezcitných slov, vždy ho to vzalo. Nech sa pripravoval akokoľvek, vždy sa naštval, alebo ho Sasuke dokázal tak dokonale uzemniť, že ostal mlčať.
„...prestaň ma prenasledovať! Nemám na teba náladu...“
Nie, neodišiel. Ostal sedieť na strome, len zmenil polohu. Otočil sa mu chrbtom. Naruto sklonil hlavu a len tak sa držal aby nevytrhol ten strom aj s ním zo zeme.
...tak ty musíš mať na mňa náladu, áno?!
„Sasuke?!“
Ozvalo sa výhražne, no Naruto svoju vyhrážku nedokončil.
„...čo to malo byť vtedy v noci?! Od vtedy sme sa spolu neroz...“
„Daj mi pokoj! Nerozumieš?! Chcem byť sám! Tak vypadni! Zmizni už sakra!“
Sasuke nehodlal riskovať, že sa Naruto nedá odbiť a zoskočil dole. O pár sekundičiek ho už nebolo. Naruto ostal v celej aleji sám. Cítil sa tak. Stačilo aby odišiel Sasuke, a už tam nebol pre neho nikto, tak ako celý čas.
„Kruci!“

Po zbytok dňa sa len tak pofľakoval po uliciach a čakal kým nastane tá doba, vyraziť na misiu. A i keď sa snažil nemyslieť na to, čo sa bude dnes diať, jeho nálada bola v stave rozkladu. Prečo sa len musí toľko trápiť pre veci, ktoré si to ani nezaslúžia? Podľa toho ako s ním jedná Sasuke, by sa mal na neho, na toho nevďačníka vykašľať. A pritom, ani nevie, že je asi jediný, kto sa vôbec o neho stará. Vedel, že je to kruté, ale bola to pravda. Dokonca i Sakura začínala ustupovať. Sasuke je nevrlí už aj k nej.
Pri tej absurdnej prechádzke, kde nevnímal absolútne nič, narazil na Kakashiho.
„...Naruto...“
„Hm?“
Zdvihol hlavu k svojmu majstrovi.
„Za hodinu vyrážame na misiu...a zohnal si už Sasukeho?“
Naruto odvrátil od neho hlavu. Svoj pohľad uprel na hrajúce sa deti na ihrisku. Bol to akýsi prirodzený inštinkt, ktorý si vybudoval proti nepríjemným otázkam. Vedel, že ak povie áno, bude sa ho Kakashi vypytovať, a keď povie nie, zazrie na neho a aj tak bude vedieť, že klamal. Má to prehrané, ale toto by mohlo zabrať. Kývol plecami a šiel ďalej. Kakashi za ním mrkol očkom a kývol tiež plecami.
V poslednej dobe sa vláči ako mŕtvola...

Sasuke robil podobnú vec. Prechádzal sa. Ale ďaleko od Konohy, kde mohol mať kľud. A vôbec mu to bolo všetko divné, prečo sa zrazu toľko ľudí o neho stará. To, čo sa stalo v tú noc u Naruta ide mimo neho. Po pravde, nevedel o Itachim, a teraz by si prial, aby sa s ním nestretol. Len mu každým dňom dokazuje, že je väčší úbožiak. Ani sa mu nechcelo budiť z toho šoku spôsobeným Tsukuyomi. Najradšej by bol spal navždy. Dostal sa do nejakého iného sveta, je to jedno akého, len aby zabudol...
Lenže to nikto nevedel. Pri tom na tomto šírom svete, sa pokladal za toho najväčšieho úbožiaka, ktorý nedokázal ochrániť svoju rodinu, a po toľkých rokoch, sa ani o milimeter priblížiť svojmu bratovi. Toľké roky tréningu a úplne nič sa nezmenilo.
„...ako sa vraví, keď niečo chceš, tak si príď po to...“
Sasuke sa prudko otočil dozadu. No na neho zívala len prázdnota lesa. Všade navôkol boli tie isté stromy, porast, obloha. Nikde ani známka niekoho prítomnosti. No za ten krátky život sa naučil nepodceňovať i tie najbanálnejšie hrozby. A toto sa mu vôbec nepáčilo. Hlavne keď vedel o návšteve Kabuta.
V poslednej dobe od neho stále niekto niečo chcel. On predsa nešiel žobrať o pomoc. Nebol to on, čo niečo chcel, takže tá druhá strana mala počítať aj s takou možnosťou, že nebude súhlasiť. Lenže...
„...správne! prišiel som si pre teba...“
Bez slova ostal stáť na mieste. Jediné čo prerylo ticho od neho bol dlhý povzdych. Zdal sa byť tak zmierený.
V tomto živote mu toho moc neostalo. Nemal moc na výber. Vlastne už skoro vôbec nemal na výber. Zdalo sa, že všetky svoje možnosti premárnil alebo ich absolútne zbabral. A tak táto posledná mohla byť skutočne jeho posledná šanca. Potom môže čakať...čakať a čakať...lenže nikdy už nemusí prísť ďalšia príležitosť, a on a bude nenávidieť ešte viac, že to upustil. Už to predsa nemôže byť horšie.
„...meškáš týždeň a dva dni so svojou odpoveďou. Týždeň v bezvedomí ťa ospravedlňuje...a predsa...Sasuke...nemáš toho už dosť? Čo takto byť raz víťazom?“
„...pche! A ako vieš, že o to stojím?“
„Ale nie...“
K Sasukemu doznieval neznámi hlas z neznáma. Presne tak! Ešte stále nevidel osobu s ktorou sa rozprával. I keď, ten hlas mu bol dosť známy. Vyvolával v ňom pohŕdanie. Ani sám nevedel prečo.
„...spáchaš harakiri?“
„Možno! A čo teba do toho?!“
Na otázku dlho nechodila odpoveď.
„Moc, ma je do toho...“
„Ja na toto nemám náladu!“
Mávol rukou do vetra a mienil svoj čas stráviť zmysluplnejšie ako sa rozprávaním s akýmsi preludom. Kráčal teda ďalej po cestičke. Zdalo sa ale, že jeho neviditeľný spoločník sa nemienil vzdať. Zacítil za svojim chrbtom chladný vzduch. Inštinktívne sa chytil na ľavej strane krku. Ucítil to zvláštne nepríjemné bodanie ako po prvý krát. Z krku mu vyrazila ostrá bolesť do celého tela, ktoré začala pohlcovať prekliata pečať.
„...tak, tak...Sasuke...buď teraz pôjdeš so mnou, a ja to zastavím, alebo ťa ponechám napospas osudu...tá pečať, ťa i tak o chvíľu pohltí...“
Nie, táto bolesť bola horšia od všetkých tých ráz, čo aktivoval tú pečať. Priam sa nedala zniesť. Telo mal v jednom ohni a nech sa snažil nedokázal ju silou vôle potlačiť, ako niekoľko krát pred tým.
„Sasuke-kun...v tomto svete, neexistujú hrdinovia, nikto ti nič nedá zadarmo...musíš si to vziať...“
Pred Sasukeho očami sa zatmelo. Nie, to nebolo následkami pečate...to ho jeden ninja prakticky omráčil.

„Kde do čerta trčí Sasuke?!“
Rozkríkol sa Naruto. Odpoveď mu však nedošla ani z jednej svetovej strany. Radšej sa ani nedíval na Sakuru, ktorá si od nervozity začala obhrýzať nechty.
„Už tu mal pätnásť minút byť! Dokonca i Kakashi je tu!“
Dupol nohou, na čo vyrušil Kakashiho z čítania svojich zaujímavých poznatkov, made by Jiraiya.
„Toto sa Sasukemu nepodobá.“
Zaklapol knižku a zahľadel sa jedným okom na Naruta. Ten pre istotu presmeroval svoj naštvaný pohľad do iných uhlov, kde Kakashi vďaka jednému oku nevidel.
To znamenalo len jedno, a Kakashi to odhalil. To Narutove mlčanie. Už vtedy, keď ho stretol prvý krát, to mal z neho vytiahnuť. Teraz aspoň vidí, aké to je, keď zatajuje niečo podstatné.
„Naruto...“
Bolo počuť hlasné preglgnutie. Na to Sakura spozornela a so slzami na krajíčku pozrela na Naruta. Za posledné dni mala už toho dosť. Sasuke sa od základov akoby zmenil. Ak bol predtým chladný, neprístupný a mrzutý, tak teraz bol doslova občas neznesiteľne nepríjemný. Sakura toho vedela zvládnuť dosť, ale toto bolo i na ňu moc. Všetky tie okamihy, tie slová, jeho pohľad. Zarývalo ju to všetko hlbšie a hlbšie, kým sa nedostala do malej tesnej miestnosti, kde si navykla na klaustrofóbiu. Začínala sa Sasukeho báť. Všetky city mizli, a predsa v nej niečo navzdor tomu všetkému ostalo...
„Naruto! Kde je Sasuke!“
Prudko sa postavila a chytila ho za golier pod krk. Jej naštvaný priam hororový pohľad mu okamžite rozuzlil jazyk.
„Neviem! Videl som ho len poobede a rozhodol sa, že ma bude ignorovať!“
„Čo si mu zase urobil?!“
Sakura na neho kričala ako zmyslov zbavená.
„Nič! Sakura – chan! Prisahám!“
Prudko po pustila, pri čom Naruto padol na zem.
„Vydáme sa ho hľadať...niekto by tu však mal ostať, keby dorazil...“
Kakashi pohliadol na Sakuru, ktorá s tým rozhodne nesúhlasila. Nezlomil ju ani Kakashiho prísny pohľad. Naruto pre istotu mlčala. Tá cukrová panna, ako sa zdalo na prvý pohľad bola jeho nočná mora.
„...no dobre...“
Povzdychol Kakashi a na poslednú chvíľu zachytil niekoho z ANBU, aby sa mal napozore, keby zahliadol Sasukeho.
O pár minútiek už trojica vstúpila do lesa. Vonku sa začalo zvečerievať a k tme prispela i búrka ktorá sa tiahla nad Konohu.
To nie je dobré!
Kakashi zrýchlil tempo.
Po hodine márneho hľadania...po hodine v ktorej zistili, že po Sasukem niet ani stopy.
„...nemal som ho nechávať o samote...“
Ozvalo sa spoza Sakurinho a Kakashiho chrbta. Ten známy bojovný hlas, nezmierený so skutočnosťou. Pripravený bojovať do posledného len aby bolo po jeho, a dosiahol svoje. Rozhodne pokiaľ nenájde Sasukeho sa nevráti späť.
„Naruto...začína pršať...v tomto počasí ak sú aj nejaké stopy, tak ich v tej búrke stratíš...“
„Ja nemôžem! Nemôžem sa vrátiť a...!“
„Naruto!“
Skríkla Sakura za utekajúcim Narutom. Kakashi ju zastavil rukou a rozbehol sa za ním.
...šialenec!
„Ja ho musím nájsť! Je to moja vina!“
Kričal na Kakashiho vo svojich pätách. Každou sekundou bol rýchlejší a rýchlejší. Hnala ho túžba nájsť Sasukeho. Pri tej predstave, že každou sekundou už môže byť ďalej a ďalej sa mu zvieral žalúdok. Ten nepopísateľný pocit v jeho tele, ktorý mu vysielal signály do mozgu. Bežať, skákať, čo najrýchlejšie! Preč!
„Na...“
Kakashi nechápavo hľadel pred seba. Pozoroval smer, ktorým pred chvíľou pred ním utekal Naruto. Teraz ho nikde nebolo. Stratil sa mu.
...čo to kruci...

Bežal pomedzi stromy, snažil sa preskakovať vyrastené konáre, uhýbať sa konárom a vetvám. A predsa jeho tvár už zdobilo pár škrabancov, ktoré ho ešte viac poháňali dopredu. Veľmi dobre vedel, že Kakashi ho stále prenasleduje. Nesmie poľaviť. Len jedna prestávka a rázom môže všetko stratiť.
Len nezastavovať...

„Zdá sa, že vznikli komplikácie...Tayuya...!“
Kunoichi prikývla bez jedinej poznámky. Rozplynula sa v obláčik a zanechala dvojicu ninjov za sebou i s ich nedobrovoľným hosťom.
Však sa ešte uvidí, Sasuke...ako moc je ti všetko jedno...