...potom, čo si odišiel...VIII.

Malé belasé lupienky opadávali z letnej jablone. Všade na okolo vládol pokoj, a jediné čo prenikalo vzduchom, bolo zurčanie potoka, štebot vtákov a bzukot včiel.
Zelená tráva sa hojdala v zmyselnom rytme vetra, ktorý vo výškach poháňal mraky na západ a tak vyčisťoval modrú oblohu.
Biele jemné obláčiky, ktoré sa zjavili na oblohe kedy sa im zachcelo... jedine vietor ich dokázal odohnať.
On bol ako taký mráčik...dosť veľký a sivý mrak v jeho živote. Dokáže byť on ten obávaný vietor? Ten prúd vzduchu, ktorý dokáže odohnať tmavé mraky, a nastoliť znova svetlo, slnečné teplé lúče a pokoj? Vedel by o jednom riešení, lenže... Ako tak sa naň díva zo všetkých možných uhlov, nejak sa mu nechce veriť, že existuje len ten jeden. Nejak predsa, musí existovať ešte niečo. Niečo iné. Vždy veril, že človek si môže vybrať, tak prečo ho dnes prepadajú také myšlienky? Akoby skutočne nemal na výber? A možno je to jeho posledná a jediná šanca. Pretože i keď o tom premýšľa, nikde nevidí žiadne iné východisko. Nech tú záležitosť prevracia z akejkoľvek strany, nikde nič nevidí, len slepé miesta. Veľké čierne škvrny, ktoré zakrývajú všetky riešenia. A ostáva len jedno. On nemá čas sa zapodievať s odhaľovaním. Musí zosilnieť a to hneď!
„...Sasuke – kun...“
Nad ním sa objavili dve zelené usmievavé oči.
„Stalo sa niečo?“
Opýtala sa kunoichi, ktorá na neho hľadela z hora, kvôli jeho pozícii, pri ktorej ležal v tráve na lúke.
Nikdy si nemyslel, že hovoriť s ňou môže byť také únavné, vyčerpávajúce a hlavne namáhavé. Zatienil si oči rukou a len nabručane vyjadril svoj nesúhlas s jej prítomnosťou v blízkosti jeho osoby.
„...ehm...ja len, že ťa s Narutom hľadáme už...no...dva dni?“
Znova vyjadril svoj nezáujem vyčerpávajúcou frázou. Na čo si Sakura k nemu sadla a objala si kolená. Zahľadela sa do modrej oblohy, po ktorej plávali tie mráčky.
„Je krásny deň, však?“
„...to si za mnou prišla len aby si mi mohla oznámiť toto?“
„Chcela som len vedieť, ako sa máš...“
„Je mi fajn...už môžeš ísť.“
Smutne pozrela na jeho zamračenú tvár na ktorej stále spočívala ruka, ktorá tienila oči pred slnkom.
V poslednej dobe sa im uzatvára čoraz viac. Zdá sa jej to byť nebezpečné. I jeho zmiznutia sú dlhšie, a strašidelnejšie. Už to nie je pár hodín, ale celé dni. Nikdy netušia kam zmizne, a ani čo tam robí. Skrátka si zmizne, a nikomu nič nepovie. A práve preto, má o neho taký strach. Strach z toho, že jej odíde...že mu niekto ublíži...jej strach z...
„...počuj! Sakura – chan...“
Z jej pesimistických myšlienok ju vytrhol práve hlas človeka na ktorého myslela. Stále vo svojej polohe k nej začal hovoriť. Ona hltala každé jeho slovo ako topiaci sa záchrannej ruky.
„...čo chceš robiť? Teda...máš nejaké plány do budúcnosti nie?“
„...no...to je...je ich veľa...ale vieš čo?“
S úsmevom na tvári sa k nemu nahla. Zrazu jej nepripadal tak vzdialený ako niekto iný. Akoby prišlo jeho dvojča, ktoré sa im stránilo.
„Chcela by som aby sme my traja, ja, ty a Naruto ostali spolu. Vieš, i potom čo nás nebude mať na starosti Kakashi. Sme predsa priatelia, dobrý tím. Verím, že spolu dokážeme veľké veci! Vieš...je toľko skutočne silných ninjov, ktorí chránili našu dedinu. Je ich tak moc, ktorý obetovali svoje životy pre nás, aby sme tu my mohli dnes byť...sedieť v tejto tráve a dýchať tento vzduch...a ich životy sa už nevrátia. Ale ja verím, že sa na nás dívajú a sú vďačný tomu, že sa staráme o naše dedičstvo, ktoré nám prenechali. Dívajú sa a sú na nás hrdý...“
Dívajú sa? Všetci....? a hrdý...?
„Sasuke!“
Mladý ninja bol okamžite na nohách.
„Musím už ísť...“
Behom pár sekúnd nebolo po ňom ani stopy.
Čo také zlé povedala? Prečo to len vždy takto dopadne? Stratí sa a potom nie je o ňom žiadna správa. Naposledy to boli dva dni. Koľko to bude nabudúce? Týždeň? Dva? Mesiac? Alebo, sa už nikdy nevráti?

Míňali sa za ním koruny stromov, i spev vtákov zanikal v diaľke. Vietor mu nemilostivo pri tej rýchlosti šľahal do tváre. Všetky vonkajšie podnety sa mu strácali vo vedomí, v ktorom pracoval mozog a ten myslel jedine a len dopredu. Všetko navôkol sa strácalo, a dokonca i jeho opatrnosť. Zoskočil dosť prudko z posledného stromu, ktorým končil les, do zelenej trávi.

„...nezáleží predsa na ľuďoch, ktorí nechápu tvoju bolesť, Sasuke...“

Tak kým vlastne som? Človekom, alebo len nástrojom pomsty? Mám dovolené cítiť? Vnímať? Mám už vopred určenú cestu. Akoby som nedokázal z nej odbočiť. Či idem dopredu alebo dozadu, vždy sa cesta spojí do kruhu a je večná...je len jedna...
Tak kto som?

Okolitá príroda bola ako po posledné dni tíško. Len jemný vetrík, ktorý sa pohrával s vetvami stromov a trávou. Na jednom takomto strome posedával blonďatý ninja a díval sa kamsi do diaľky modrej oblohy. Jeho oči a obloha tak akoby na okamih splynuli v jedno.
Vždy bol celý hŕ do tréningu. Čakal len kým sa bude môcť naučiť novú techniku. Žil preto, aby bol silný a mohol ochrániť svojich blízkych. Preto, aby sa raz stal niekým. No dnes robil presný opak. Zatiaľ čo Kakashi vysvetľoval dvojici ninjov niečo o rovnomernom rozložení chakry, tak on len tak sedel a na prvý pohľad sa zdalo, že vôbec na nič nemyslí, len blbo hladí do oblohy. Človek by teda o Narutovi nepovedal, že sa dokáže zabávať s takou vecou ako dôkladne premýšľať, a nehrnúť sa do vecí po hlave.
Zatiaľ čo trénovali, tak Naruto si teda vysedával, a Kakashi si ho nijak obzvlášť nevšímal. Keď sa nechce učiť, nebude ho nútiť, i tak by sa nič nenaučil. Lenže to jeho leňošenie a prípadný kolaps v podobe premýšľania sa nepáčilo jednému človeku, a to o pár okamihov pocítil, keď nejakým zázračným spôsobom zletel zo stromu. V šoku sa poobzeral čo za opovážlivca sa ho opovažuje rušiť zo siesty. S boliestkou vznikajúcou na zadku pozrel hore a tam stojac a opierajúc sa o kmeň stromu stál Sasuke a s ľutujúcim úsmevom krútil hlavou.
„Sasuke!!!“
Ozvala sa lesom stará pesnička, a o chvíľu už Naruto bežal strmhlav hore kmeňom stromu s naštvaným výrazom, pripravený trhať a trhať a roztrhať.
„Ale, pozor, aby si sa nenatiahol...“
Sasuke mu ladne unikal ku korune stromu. A keďže bol Naruto naštvaný, ako vždy, tak bol rozhodený. Už sa natiahol po Uchihovi, keď ho zrazu nebolo. Naruto zavrávoral, pár krát mávol rukami v snahe sa nadľudským spôsobom prijať svoje ťažké telo proti Newtnovim zákonom vzlietnuť. Keď zistil, že to nepôjde s výkrikom padal dole do tej hĺbky, do jamy levovej, a nebyť Kakashiho, asi by padol aj do večných lovíšť.
„...Naruto...koľko krát ti mám hovoriť, aby si sa nenechal od neho vyprovokovať?“
„Ale on je...“
„...no áno, on je ten zlý, večne zabŕda, že?“
„Správne!“
Naruto visiac dole hlavou založil ruky na hrudi. Kakashi držiac ho dole hlavou za nohu si povzdychol a pustil ho dole, na čo sa ozvalo niečo v tom zmysle „au...sakra...kruci...“a ďalšie nadávky.

Sasuke si akurát niesol svoju skromnú večeru do izby, keď mu padla miska z rúk a jeho výdatná ryžová večera bola ta tam. Len hľadel na balkón, a návštevu ktorá práve teraz na ňom stála. Ruky ostali vo svojej pôvodnej polohe vo vzduchu. Na zemi sa rozbila hlinená miska a ryža v omáčke sa rozprskla na parkety.

Som človek alebo kto?

„Dávam na teba pozor...kdekoľvek si...“

Jeden prirýchli úder srdca ho prebudil do reality. Všetky zmysli sa vrátili do normálu. Až na to, že práve ten šialený neústupný pocit, ktorý necítil po celé roky, a práve v poslednom období sa vracal mu rozzvonil všetky možné tóny v ušiach. Mozog vydal jeden silný prudký elektrický impulz do tela, ktorý ho prijal sa pohnúť. Rozbehol sa k balkónu a pritom na boso šliapol do hlinených črepov misky, ktoré sa mu zarezali do chodidiel po malých kúskoch.
Na balkónových dverách spočinula dlaň, ktorá o pár okamihov skĺzala dole po skle a jej majiteľ sa chystal odísť. Sasuke s pichľavou bolesťou v nohách nedošľapujúc sa pripotácal k dverám. Ale namiesto toho aby ich otvoril, len bezmocne do nich buchol oboma päsťami. Nečakaná návšteva bola preč.
Zniesol sa pozdĺž dverí na zem. Oprel sa čelom o sklo balkónových dverí so slzami na krajíčku.
Na drevených parketách ostávali krvavé stopy a vychladnutá ryža. Večerným tichom v byte sa ozýval len jeden tón dopadajúcich sĺz...
Vždy to tak bolo....nikto nikdy nezistil, čo sa odohráva za stenami tých miestností ktoré obýval. Nikto nevidel čo presne Sasuke robí a ako prežíva svoje osamelé večery. Všetko čo mal bolo pár tých stien a jeho pocity, ktorým dokázal dať v tichosti a tme voľný priebeh.

Naruto so Sakurou v pätách bežal plnými ulicami Konohy. Pomaly sa svojej ružovovlasej kamarátke strácal v dave a naberal na čoraz väčšom náskoku. S nie práve moc vľúdnym pohľadom prudko zabrzdil pred domom, až sa za ním zaprášilo. Zdvihol zadychčane hlavu k dvojposchodovému domu.
„...Naruto – kun...“
Ozvalo sa z balkóna prekvapene. Blonďákovi sa rázom rozjasnila tvár, keď zbadal Sasukeho ktorý sedel na zábradlí a jeho obviazané nohy.
„...neprišiel si na tréning...“
„Poslal ťa Kakashi?“
„Nie! Teda...nie...“
Krátke ticho, ktoré sa zakaždým v mlčaní zdalo neznesiteľné vypĺňal len hluk z ulíc a práve to hlučné nervózne ticho.
„...poď hore, je otvorené...“
Sasuke zišiel opatrne dole na balkón a pridržiavajúc sa steny vošiel do bytu. Naruto ostal len tupo hľadieť hore a keby to nebolo proti prírode asi mu padne dole aj sánka. Zdalo sa mu to, alebo ho práve sám veľký Sasuke Uchiha pozval do svojho bytu? Trvalo mu niekoľko minút kým sa dostal späť k sebe. Potom vykročil dopredu a úplne zabudol na Sakuru, ktorá sa mu niekde stratila. Sám si neuvedomoval, že bežal tak rýchlo, že ju nevedomky nechával za sebou až na ňu zabudol. Bežal tak rýchlo, pretože, mal strach? Mal starosti? Mal...
Dvere sa za ním zavreli a on stúpal potichu hore schodiskom, akoby každý čo len trošku hlasitý záchvev mal pripraviť o život. Bol by schopný ujsť, ale prečo vlastne?
Vzal dvere za kľučku a pomalým stiskom otvoril dvere do bytu, v ktorom prebiehal život jedného ninju. Netušil, ešte nie, aký je rozdiel medzi Sasukem, tým ninjom, ktorý mu robí naschváli a Sasukem obyčajným trinásť ročným chlapcom, ktorý je úplne sám.
„...Sasuke?“
Opýtal sa do ticha bytu vo dverách, v ktorých vystrčil svoju zvedavú blonďatú hlávku.
No teda...nie je to zlé...rozhodne lepšie, než tie moje štyri steny a jedna posteľ vnútri...
Vkročil dovnútra. Spravil pár krokov dovnútra a keď začul to tiché jeho oslovenie skoro podskočil.
„...teda, Sasuke...pozerám, že...“
Naruto sa akosi zasekol uprostred vety, potom čo si Sasuke krívajúc sadol na gauč a prekrížil nohy.
„...čo sa ti stalo?“
Neodpovedal, len sklonil hlavu a ďalej sa venoval preberaniu obväzu na nohe.
„Niekto ťa napadol?“
„...nehoda...“
„Aha...“
Zrazu jeho zbrklosť prešla. Obvykle by sa dal už do bezhlavého prenasledovania neznámeho nepriateľa, úplne šialene by sa rútil dopredu. No teraz akoby sa niečo pokazilo. Videl tam sedieť Sasukeho...akoby sa videl sám po tie osamelé noci. Zrazu sa mu na jazyk drali len slová útechy, ktoré hrdo prehĺtal. Veľmi dobre vedel, aký je to pocit.
„...si, teda...ehm...v poriadku...?“
Za tými slovami sa začervenal.
„...nemaj starosti...“
„Nemám starosti, ale keď nebudeme kompletný tím, tak nebudú žiadne misie...“
Zrazu si uvedomil čo povedal, a ako to vyznelo. Starosť...mohla to byť práve tá záchranná ruka, ktorá ho mohla vytiahnuť z rozbúrenej rieky. Lenže on ju akoby s úsmevom práve od neho, topiaceho sa, odtiahol a ešte mu k tomu aj zamával.
„...teda, Sasuke...ako sa ti to stalo?“
„Prečo sa staráš?“
„Eh?“
Nechápavo zažmúril Naruto. Prečo zrazu tak mení nálady? Teraz po ňom div nekričí.
„...no, si...si...teda...si...“
„Mal by si ísť...“
„Ale ja som...“
„Naruto choď preč!“
„Nemôžem ísť preč, pretože...“
„Sasuke – kun!“
Ozvalo sa smerom od otvoreného balkóna.
„Choď! A povedz jej, že som v poriadku, len že sa necítim dobre...“
„Ale Sasuke...“
„Tak už zmizni!“
Mohol niečo urobiť? Hocičo...alebo sa len hlúpo postaviť ako práve teraz a so zvesenými ramenami odísť. Toto nebol jeho štýl, to musel priznať. Vzdať sa a nechať veci plávať. Nie, to nebol jeho prípad. Tak prečo? Prečo mu nedokázal vniesť do života kúsok svetla, ktoré tak zbesilo každému rozdával? Niečo v ňom sa akoby zablokovalo. Nedokázalo ďalej drtiť, i keď s dobrým úmyslom. Sasuke nebol ako ostatní...moc dobre vedel, že je moc hrdý aby prijal pomoc...on bol rovnaký...
„Kde je Sasuke? Naruto?“
„...je...je...ehm...bolí ho hlava a...nemá náladu...nie je mu dobre, asi na neho niečo lezie...“
„Tak ho pôjdem pozrieť...“
To už bola Sakura na silu ťahaná Narutom preč od toho domu.
„Naruto čo to robíš?“
„Nie je to dobrý nápad! Je chorý...nechcem aby si sa nakazila... a ja by som potom ostal sám...to nie!“
„...Na..naruto...“

Tak kto som? Kým som bol, a kým vlastne budem? Očakáva sa odo mňa niečo, alebo je to len samozrejmosť? Prečo by som ale mal byť taký ako to chcú ostatní? Prečo sa večne riadiť tými ľuďmi, ktorí i tak za všetko môžu? Nechápu ničomu z toho, čo som sa im snažil vyložiť...
Vraj len „on a jeho pomsta!“ nie je to moja pomsta...je to pomsta všetkých nevinných, ktorí padli...bez dôvodu, bez výberu...skrátka umreli...čo som s tým dokázal spraviť? Nič! Úplne nič. Tak teraz, keď môžem, a dokážem uskutočniť dokonalú výmenu „krv za krv“ prečo by som to mal vzdať?! Tak prečo?!

Ubehli dva dni, a tím sedem, ešte stále nestál na tréningovom poli. Kakashi sa venoval svojej obvyklej činnosti, čítaní malých knižiek. Sakura sa snažila denne dobíjať k Sasukemu, no jej snaha vzišla na znivoč. Ignoroval ju.
Naruto...
Sedel na streche jedného domu na konci ulice a hľadel na podobizne Hokage. Tak moc by si to prial, tak moc to chce, stať sa jedným z nich. Ale vie aj to, že je to tvrdá drina a ešte dlhá cesta. A mimo to, niečo sa zmenilo. Akoby zrazu jeho cieľ nebol tak úžasný ako si vždy myslel, že je. Potom, čo videl Sasuke pred pár dňami v byte, celkom samého, a po jemu neznámej nehode, zdalo sa akoby určite existovali dôležitejšie veci...áno, existovali, on to vedel, ale žeby dokázalo niečo až tak moc vytlačiť jeho sen stať sa Hokagem?
Dumal a prevracal ten problém toho, prečo dnes ani nemá chuť na ramen, a prečo vlastne sa cíti akosi mizerne.
To Sasuke...ako som ho tam videl...
Kruci! Nedá mi to...on nemôže byť takto sám...to predsa...
Sasuke! Prečo musíš byť tak tvrdohlavý úbožiak?!
Naštvane zaťal pästi a pohliadol smerom k miestu, kde mal byť jeho byt.
Vtedy, keď bol u neho, zdalo sa mu akoby mu chcel niečo povedať. Niečo dôležité, ale on len zase mlel a nepočúval ho. Tá jeho hyperaktivita.
„Čo ak sa to týka toho útočníka? Čo ak to bol šialený psychopat?“
Naruto bol raz dva na nohách a hrdinsky pohliadol na šíru Konohu.
„...ničoho sa neboj Sasuke! Naruto Uzumaki je na ceste!“
Naruto Uzumaki je idiot, keď si myslí, že ho Sasuke potrebuje...
...prečo sa zrazu tak ľahko vzdávam...? prečo...?