Bratia 2

Akt druhý: Spojenec či nepriateľ?

Súčasnosť, niekde v lese pod horami

„Naruto, nemykaj sa!“ Upozornila ružovláska hlučného blonďavého mladíka, ktorý si na tvár tlačil ruky a kričal od bolesti. Ale jedna presne mierená rana do oblasti žalúdka od ružovlásky, pri ktorej zatrnulo aj ostatným dvom mužským členom tímu, a prestane sa hýbať a aj prestane kričať. Niekto by povedal že prestal aj dýchať, ale to by tá rana nesmela byť mierená tak presne.
Ružovláska odtiahne ruky od tváre blonďavého mladíka a potichu zhíkne. Zhíkla by aj hlasnejšie ale nemá v pľúcach toľko vzduchu.
Tam kde mali byť oči totiž našla len dva vypálené otvory, z ktorých ešte vyteká žltkastá tekutina.
Teraz zhíkne hlasnejšie a tým zaujme aj pozornosť ostatných dvoch členov tímu. Keď zbadali čo sa stalo, tak ten starší veliteľ tímu len stuhne. Mladík s čiernymi očami sa na to chvíľu neveriacky pozerá, aby potom klesol na zem a posadil sa, mrmlúc si sám pre seba niečo o tom že to nemôže byť pravda.
Ružovovlasé dievča sa medzitým spamätalá a začne rany prezerať dôkladne. A takisto ich začne aj ošetrovať.
Oči sú najväčšie zranenie, ale okrem nich je na tvári aj dosť veľa popálenín a tržných zranení.
Kým ona ošetruje zranenia blonďavého mladíka v bezvedomí a mladík s čiernymi vlasmi si hundre na zemi, tak sa ich veliteľ tímu trocha obzerá po okolí.
Premýšľajúc nad poslednými dojmami, hlavne nad tým že jeden z členov jeho tímu oslepol, sa mu skoro stane rovnaká nehoda. Na poslednú chvíľu si však ďalší výbušný lístok pripevnený na strome vo výške očí všimne a tak predišiel jeho aktivácii.
Pri bližšej prehliadke zistí menšie odlišnosti v jeho kresbe a spozná nie obyčajný výbušný lístok, ale jeho menej používanú variantu. Poplašnú verziu, ktorá sa viac sústredí na zvukové a dymové efekty.
Zrejme bol taký aj lístok ktorý Narutovi vybuchol do tváre. Pretože hlava mu stále zostala.
Po chvíli takýchto úvah sa vráti späť aby našiel mladíka v čiernom oblečení, ktorý sa už trocha spamätal a pomáhal ružovláske. Držal bezvedomého Naruto tak, aby ona mohla dokončiť obväzovanie jeho tváre.
Veliteľ tímu sa však zrazu strhne a vyskočí do koruny stromov.
„Z ktorej ste dediny?“
Ticho okolitého lesa naruší dievčenský hlas z korún stromov.
Vedľa tmavovlasej, tmavookej dievčiny v čiernom zapínacom svetri a nohaviciach sa zrazu objaví veliteľ tímu v jouninskej uniforme. V pravej ruke kunai a na tvári výraz, ktorý by sa len po poriadnej dávke saké dal označiť ako srdečný.
Dievča sa však nedá vyrušiť a pozrie sa na čelenku toho muža, čo na ňu útočí.
„Takže z Listovej? Poďte, prosím, so mnou,“ povedalo úplne pokojne dievča a zoskočí dole aby sa pozrelo na obviazanú hlavu, z ktorej medzi obväzmi trčia blonďavé vlasy.
„Toto je dobre obviazané. Čo sa mu stalo? Mohla by som pomôcť,“ ponúkne svoju pomoc cudzinka, ale bola prudko odmietnutá zúrivo gestikulujúcou ružovláskou.
„Poďte prosím za mnou. Iamaru-sama vás iste rád privíta ako svojich hostí.“ Povie prosto tmavovláska menom Ome a ukáže smerom k horám. „Tam bývame. V dome je dosť miesta ešte pre pár hostí. Prosím, prijmite pozvanie“
Tu sa do rozhodovania vložila ružovovláska:
„Kapitán Yamato, Naruto potrebuje posteľ a poriadne ošetrenie. V takýchto podmienkach to nejde spraviť dobre. A tiež potrebujem viac svetla.“
Veliteľ tímu prezývaný Yamato sa zamračí, zrejme premýšľajúc či prijať pozvanie od úplného cudzinca s ninja výcvikom a možno ohroziť celý tím, alebo určite ohroziť člena tímu a kamaráta.
„To dievča má pravdu. Potrebuje poriadne ošetrenie. Prosím, prijmite naše pozvanie a osobne ošetrím všetky jeho zranenia.“
„To, myslím, nebude potrebné. Sama som lekársky ninja,“ nedala sa ružovláska, ale celé to preruší tichý ston vychádzajúci z pod obväzov. A potom len ticho.
Toto chvíľkové ticho preruší ďalší ston vychádzajúci z toho istého miesta. A hneď nato sa všetky pohľady upreté na obviazanú hlavu otočia na kapitána Yamata, ktorý sa nadýchne a prejde k Narutovi.
„Prijmeme pozvanie ak stále platí. Nehodlám riskovať jeho život zbytočne. Ponesiem ho. Sai, Sakura.Viete čo máte robiť,“ povedal rozhodne ale hlasom plným starostí.
„Rozkaz!“ povedali obaja menovaný naraz a vyrazili za svojím veliteľom a za zvláštnou cudzinkou pričom striehli na všetko, čo by mohlo zaváňať pascou alebo prepadnutím.

Dom v horách, o pár hodín neskôr

„Je mi naozaj ľúto čo sa stalo. Iste chápete že starý muž ako ja má viac nepriateľov ako priateľov,“ hovoril sediaci starec používajúci meno Iamaru oproti sediacemu kapitánovi Yamatovi.
„Celé to je veľká nehoda ktorá padá na moju hlavu. Prímam celú vinu za to čo sa stalo.“ Pokračoval starec s čelom prilepeným k podlahe.
„Nie nie. Ja vám nemám čo prepáčiť. Celé je to z časti aj naša vina. Mali sme si dávať pozor. A našťastie to bol len poplašný lístok. Naruto stále žije.“ Snažil sa ho upokojiť Yamato ale zjavne bez úspechu pretože starec, a za ním aj to dievča, ktoré ich tam našlo kľačali s čelami silne pritisnutými k zemi a rukami položenými vedľa hláv. Sai, sediaci za kapitánom to celé sledoval bez najmenšieho pohybu tváre.
Ticho prerušilo otvorenie dvier a vstúpivšia Sakura, ktorú privítalo niekoľko pohľadov. S výnimkou starcovho neexistujúceho pohľadu, ktorý len natočil tvár smerom ku dverám, boli všetky spýtavé.
„Spí. Dala som mu niečo proti bolesti a previazala som mu obväzy. Mal by spať až do rána.“ Odpovedala pár slovami na množstvo nevyslovených otázok.
„Skutočne bola veľká pomoc prísť sem. Máte tu veľký výber liekov.“ Usmiala sa Sakura na dievča s menom Ome a pokračovala: “Ďakujeme za pozvanie“
„Ale to bola naša povinnosť. Cíťte sa ako doma prosím. Prijmite prosím pohostinnosť nehodného človeka.“ Znova pokrčil lakte starec.
Yamato poďakoval v podobnej pozícii, Sai sa usmial a Sakura sa zatvárila zmätene.
Ome, ktorá sa už stihla prezliecť a teraz sedela kúsok za starcom sa poklonila rovnako ako on.

Dom v horách, druhý deň ráno

Krásne tiché ráno. Slnko sa práve prehuplo ponad skalný štít, v závetrí ktorého stojí dom so záhradou ohradenou plôtikom nanajvýš do pol lýtok a minimom kvetov. Ranné vtáky štebocú na riedko rastúcich stromoch a kríkoch, pričom záhrada je od nich oslobodená úplne, len v rohu stojí kvitnúca sakura. Inak je to vpredu, kde síce záhrada nie je také veľká, zato tam stojí okrem statnej borovice aj niekoľko smrekov a popod ne do machu zapustilo svoje korene aj množstvo kríkov, zjavne už dlhšie nestrihaných. Práve tieto dreviny boli husto obsypané vtákmi, štebotajúcimi o stošesť, veď ráno je jediný čas, kedy môžu. Po celý deň už budú mať príliš veľa práce so svojimi mladými a zháňaním potravy pre ne aj pre seba, než aby mali čas sa usadiť na konár a spievať si, len tak pre radosť. A tak akoby sa ráno pretekali, kto z nich zaspieva najhlasnejšie. Ako hlasno...?
Dosť na to aby zobudili väčšinu z obyvateľov domu.
A tak už takmer od svitania v zadnej záhrade cvičí dvojica mužov, ktorí akoby si z oka vypadli. Rovnaké tmavé vlasy, aj rovnaké takmer čierne, veľké oči, rovnaké nízke čelá a trochu pridlhé nosy. Rovnaké nevýrazné oblečenie, určené nie na parádu, lež na tréning. Výpady a blokovania, údery a úskoky. Pôsobivo si vymieňajú údery a ešte pôsobivejšie sa im uhýbajú. Je vidno, že toto praktikujú každé ráno už mnoho mnoho rokov. Zrejme to už nerobia kvôli ničomu inému ako kvôli rozcvičke a priateľstvu.
Z neveľkej terasy domu ich sleduje dievčina menom Ome, oblečená zjavne na niečo veľkolepjšie ako je príprava raňajok, no nič iné na práci ráno určite nemala, v rukách drží tácku na ktorej sú dve porcie raňajok a dve šálky s čajom. Zo všetkého ešte stúpa para, také je to čerstvé. Oblečené má kimono, nie celkom až po päty, ale predsa dosť dlhé aby naň stúpila keď sa otáča za kypiacou polievkou, nie príliš slávnostné, jednofarebné, no predsa by bolo škoda pokvapkať ich sójovou omáčkou a zničiť tak nebesky modrú farbu, ktorou kimono len tak žiari. No Ome na sebe nemá ani zásteru, ktorú nosievala ako malá, hoci teraz by jej lepšie sadla, Ome narástla. Zároveň však vie, že už ju nepotrebuje, raňajky pripravuje už celé roky celkom sama, nespraví chybu a bola by škoda zakrývať tmavomodré obi s ornamentom bielych lístočkov.
Celú rannú idylu prerušilo ďalšie otvorenie dverí a zlostné syknutie starého hlasu:
,,Dosť. Sawan, Uwan. Najedzte sa a narúbte nejaké drevo.“ Načo sa dvere zase zavreli a z poza nich bolo počuť tiché klepkanie paličky o drevenú dlážku.
Jeden z mužov cvičiacich na dvore sa pozrel na Ome stojacu pred dverami:
,,Hnevá sa na nás veľmi? Spravili sme chybu. Práve ten jeden sme prehliadli.“
„To je v poriadku, Sawan. Myslím že je aj trocha rád. Dlho sme nemali návštevu.“ Povedala usmiata Ome a obidvaja muži na pohľad ožili: ,,A teraz sa najedzte, nech máte silu.“ Položila tácku na stolík v záhrade, ktorý inak slúžil stracovi a vošla späť do domu.

V inej miestnosti na vyleštených doskách zo svetlého dreva práve spali vedľa seba všetci členovia tímu, pričom zranený Naruto mal čestné miesto v strede izby. Okrem týchto štyroch postáv pevne zakrútených v spacákoch, nízkej drevenej komody, na ktorej bola položená ich výstroj a veľkého obrazu znázorňujúceho pôvabnú čiernovlasú geyshu s čajovou súpravou v rukách, bola izba celkom prázdna.
Pravidelné odfukovanie spiacich prerušil len veľmi tichý, ledva počuteľný vzdych. Po chvíli ďalší a hneď nato ďalší vzdych. Ten posledný bol trocha hlasnejší, nasledovaný tichým zahundraním zo spánku. A zranený Naruto sa pohol ako prvý. Vedľa spiaca Sakura sa prebrala pri jeho prvom pohybe a začala ho tíšiť. To zobudilo aj kapitána Yamata so Saiom.
„Sakura-chan? Kapitán Yamato? Sai! Kde ste? Nevidím vás.“ Prehovoril ešte trocha omámený Naruto a mal trochu aj šťastie že ich nevidel, že nevidel aké výrazy sa objavili na tvári Sakury a Yamata. A ani nevidel ten smutný Saiov pohľad.
„Ste tu? Nepočujem vás.“ Opýtal sa vyľakaný Naruto pretože sa mu nikto z nich neozval.
„Samozrejme Naruto... Kam by sme išli?“ Hneď sa ozvala Sakura trocha sebavedomejším hlasom než chcela.
„Naruto, ničoho sa neboj. Nikto z Listovej neopúšťa kamarátov.“ Doplnil ju Yamato ale tomu sa starosť v hlase maskovať nepodarilo.
„A už vôbec nie niekoho s.. Nechajme to tak radšej“ Snažil sa ho povzbudiť aj Sai, ale pri varovnom pohľade, ktorý na neho uprela Sakura stíchol.
V miestnosti nastalo trápne ticho prerušované len Narutovým sípavým dýchaním. Trvalo len chvíľu, kým ho neprerušil Naruto.
„Ja nevidím že? To nie je tmou ale tým zranením vče...“
„Dáte si raňajky? Počujem, že ste už hore.“ Ozval sa hlas záchrankyne, torchu tlmený keďže sa neodvážila otvoriť dvere a hrubo tak narušiť súkromie hostí. Ome.
„Samozrejme. Naruto potrebuje energiu a živiny.“ Ozvala sa rozhodne Sakura, vďačná za záchranu a vstala aby išla otvoriť dvere. Za nimi stála Ome, ktorá prvý pohľad venovala ležiacemu Narutovi s obviazanou hlavou.
„Môžem vás poprosiť o pomoc?“ Opýtala sa s vážnym pohľadom upretým na Sakuru.
Na odpoveď sa zdvíhali aj Yamato so Saiom:
,,Ale samozrejme. Pomôžeme veľmi radi.“ Povedali obaja dvojhlasne vstávajúc, pričom z oboch priam kričalo, že sa chcú vyhnúť tomu rozhovoru.
A Ome vyzerala že to vie. A rovnako aj Naruto.
„Len choďte. Ja tu chvíľku vydržím aj sám.“ Povedal dotyčný smutne ležiac na zemi a všetkým vrátane Ome, stojacej za otvorenými dverami:
,,Choďte prosím. Chcem byť sám.“ Povedal ešte smutnejšie a všetkým v jeho tíme, vrátane Saia, sa v očiach zaligotali slzy.
„Ale Naruto, my..“ Skúsila to ešte zachrániť Sakura ale Naruto ju nenechal dohovoriť.
„Prosím nechajte ma chvíľu samého... Budem v poriadku. Nebojte sa.“ Usmial sa pod obväzmi, silene, ale jeho hlas znel sebavedome ako vždy. Nechali sa tým hlasom presvedčiť a vyšli von. Ome ešte chvíľu stála za dverami a sledovala ležiaceho Naruta než ich zavrela a odišla.
Naruto sa posadil a začal hmatať okolo seba.

V neďalekej jedálni sa zatiaľ jeho tím posadil k prestretým raňajkám. Všetci mlčia a potichu jedia. Ticho, nepríjemné, ťaživé, prerušované len pravidelným ťukaním paličiek a občasným chlipnutím čaju. Aj tak lepšie, ako úplné ticho.

Naruto sa zatiaľ štvornožky presúva po izbe a niečo intenzívne hľadá. Konečne čosi nahmatal, čosi ako nízku skrinku, zaprie sa o dosku a postaví sa, hmatá po povrchu toho predmetu a jeho dedukcia je správna, tu je uložená ich batožina. Zhrabne prvý ruksak, netušiac či je jeho... Nie, nie je, bude asi Sakurin, tie úhľadne poskladané veci a kožená peňaženka, to patrí určite Sakure. Naruto sa však nezdržuje hľadaním vlastného ruksaku a pokojne sa prehrabáva v Sakurinom. Pokojne, systematicky...
A konečne to našiel. Puzdro na kunaie.

Tiché, trocha napäté raňajky naraz prerušil hlasný náraz vychádzajúci z izby kde je Naruto a hlasný výkrik starého hlasu:
„Hlupák!“
Všetci prestali jesť, pozreli sa na seba a prudko vstali od stola aby sa rozbehli späť k izbe.
Ako prvá bežala Ome, ktorá sa pohla už pri zvuku, čo vydal úder.

„Hlupák!“ Zopakoval už po tretí krát starec opierajúci sa o palicu. Kričal na sediaceho Naruta, ktorý si šúchal narazené zápästie.
„Hlupák! Prečo si to skúšal? Si mladý!“ kričal na neho starec ale Naruto sa už nadychoval na odpoveď.
„Mladý ale slepý! Ako môžem žiť bez očí? Ako môžem splniť svoj sen ak nemám oči? Ak sa nemôžem stať Hokage, nemá zmysel aby som žil! Vy neviete aké to je stratiť sen a zmysel života!“ hulákal hystericky Naruto pričom potláčal vzlyky vychádzajúce z jeho vnútra. Všetok pokoj a vyrovnanosť bol preč, stratil ten posledný plán čo mal a teraz neostávalo nič.
„Omyl mladý muž! Ja viem aké to je stratiť zrak! Ja viem aké to je stratiť nádeje! Ja viem aké to je stratiť sen! A tiež viem ako bolí zrada!“ kričí na neho starec späť pričom mu hánky na ruke blednú od toho, ako silno stíska palicu. Naraz sa len otočí ku dverám a odíde pričom sa pretlačí okolo Ome, Yamata, Saia a Sakury.
Ome sa len otočila na ostatných:
,,Prosím, pokračujte v jedle... Chcela by som sa s ním porozprávať osamote.“ Povedala s prosebným pohľadom načo Yamato kývnutím súhlasil a spolu so Saiom odtlačili protestujúcu Sakuru späť do jedálne.
Ome vošla dnu a zavrie za sebou dvere. Vytrhne Narutovi z ruky ten kuni, ktorý mu predtým starec vyrazil svojou palicou a takisto presunula aj puzdro s ostatnými zbraňami.
„Prepáčte mi to prosím, ale chcem sa s vami porozprávať o tom čo sa práve stalo. Iamaru-sama sa...“ Ale Naruto ju nenechal dohovoriť.
„Ten dedo nevie aké to je stratiť všetko len tak naraz.“ povie Naruto plačlivým hlasom.
„Iamaru-sama tiež stratil zrak. Pripravil ho oň jeho najlepší priateľ.“ Odvetí mu s ľadovým kľudom Ome a pozerá sa na miesto, kde by pod obväzom mali byť oči. Teda aspoň očné jamky. Preto si všimla ako Naruto stuhol keď to počul.
„Ale ako potom...?“ Spýta sa prekvapene šúchajúc si udreté zápästie.
„Vycvičil všetky svoje ostatné zmysly natoľko, že oči nepotrebuje. Takisto má mňa a aj Sawana a Uwana.“ Povie Ome s náznakom veselosti v posledných slovách.
„Nemá rád slabosť a to čo ste tu práve spravili, bolo hlúpe“ doplní to ešte káravo a Naruto sa pod váhou tejto pravdy nahrbil.
„Ja viem, ale ja skrátka neviem ako ďalej... Môj sen... Všetko pre čo som žil a dýchal... Je preč rovnako ako moje oči“ bedáka ďalej Naruto, ale Ome ho zase preruší.
„Stále je tu možnosť naučiť sa to isté čo Iamaru-sama. Vnímať svet aj inak než očami. Ostatný vo vás veria a je im ľúto čo sa stalo. Smútia za vás. Je hlúpe sa im takto odvďačiť.“ Kára ho ďalej Ome a z Naruta vyžaruje čoraz väčšia atmosféra sklamania. Sklamania nad samým sebou.
„To je pravda. Stále mám priateľov... Ale teraz ich už nedokážem chrániť.“ Zamrmle Naruto ale Ome ho prerušila. Chytí ho za ruku a vloží mu do nej ničo kovovo studeného.
„Som si istá, že Iamaru-sama by vás mohol naučiť ako žiť a bojovať aj bez očí.“ Načo vstala a vyšla von z miestnosti. Keď zatvárala dvere, ozve tichý hlas:
„Príliš rozprávaš. Ale presvedčila si ho.“ To je všetko, čo starec k jej vystúpeniu povedal, potom odišiel pričom palicu viac niesol ako potreboval.