Bratia 3

Akt tretí: Ja, vlk

Hustým porastom sa predierajú prvé slnečné lúče. Muchy bzučia nízko pri zemi a vzduch visí len kúsok nad nimi, schyľuje sa k dažďu. Vysoko v horách takéto sparno nebývalo často, zvieratá sú znepokojené a nielen počasím. Výbuch, ktorý sa ozval neďaleko ešte stále ostával v ich pamäti. Prvý sa zo šoku spamätal slávik. Zatrilkoval niekoľko tónov a čoskoro sa k nemu pridal ďalší a potom ešte jeden... Uprostred pesničky ich preruší škrekot sojky. Ďalší poplach? Sláviky bleskurýchlo zamávajú krídelkami a ukrývajú sa na najvyšších vetvách a aj všetečná sojka stihla len tak-tak zmiznúť za kmeňom borovice, keď sa krovie naľavo zakýva, zašuští a doslova z neho na čistinku vypadne veľký, sivý vlk. Uprostred čistiny na chvíľu zastane, uši vztýči a vetrí. Na obrovský, vlhký ňufák sa mu usadí mucha, ohnal sa po nej labou no minie a uštedrí si poriadny úder do nosa. Bolestivo zakňučí a zvesí hlavu.
Slnko sa predralo pomedzi lístie a vlkova sivá, hustá kožušina sa pri jeho svetle zdravo zaleskne. Akoby to bol nejaký signál, vlk sa silnými zadnými labami odrazí a mohutným skokom sa prenesie na druhý koniec čistinky. Ešte raz sa poobzerá dookola, všimne si cestičku ktorú vyšľapali lane a pustí sa ňou hlbšie do útrob lesa.
Najprv našľapoval opatrne, no ako sa dostával hlbšie a hlbšie do lesa, tráva sa z ním zavierala a odrezávala ho od okolitého sveta, jeho ostražitosť zmizne. Bol v lese, bol doma. Zadné laby sa začnú odrážať silnejšie, predné sa pohybujú rýchlejšie. Vlk sa rozbehne. Len tak, z roztopaše, pre radosť z pohybu, vetra šľahajúceho mu do tváre a čechrajúceho hustý kožuch.
Prásk!
Ťažkým tichom ktoré býva pred búrkou sa rozľahne nepríjemné cvaknutie a potom prasknutie kosti, takmer prehlušené zarinčaním ťažkého kovu, dopadnúceho na iný kov. Vlk chce bežať ďalej, preč od toho hluku, no čosi pevne drží jeho nohu, v letku si to nestihne uvedomiť, až keď ho to čosi nepustí ďalej a on so žuchnutím dopadne na brucho. Až potom si uvedomí aj čosi iné, prudkú bolesť v tej nohe, ktorou nemôže hnúť.
Náraz ktorý spôsobilo jeho ťažké telo keď dopadlo na zem vyplašil drobné mušky skrývajúce sa v tráve a oni sa v celých rojoch dvíhali a odlietali nájsť nový úkryt. Okolo vlka sa nanovo rozhostil pokoj. A on ostal sám.

Prvé čo si pamätám je bolesť. Obrovská príšerná bolesť vychádzajúca z každej jednej bunky v mojom tele. Z každého chlpu. Zo všetkých mojich štyridsiatich dvoch zubov. Z očí, uší , chvosta aj pazúrov. A potom všetko toto prestalo bolieť.
Namiesto toho ma začala bolieť každá bunka mojej pokožky, z korienkov vlasov, každý z mojich tridsiatich dvoch zubov, obe moje tmavé oči, všetky prsty a nechty. Miesta ktoré som tak dôverne poznal vyzerali inak. Odvtedy si pamätám.
A tiež si pamätám oči. Oči vražednejšie než moje kedy boli. Oči skryté za vlasmi .Oči, z ktorých som sa cítil... Teraz to už viem pomenovať... Cítil som sa z nich slizký. Ten medový hlas túžiaci po zabíjaní. Ten hla,s ktorý hovorí o tom že experiment uspel. A hneď nato sa majiteľ hlasu rozplynul. A ja som omdlel so zavrčaním medzi zubami.

Natiahne sa, znova a znova, krúti sa a vrtí, máva zranenou nohou, je akási ťažká. Akoby vlkovi ešte celkom nedošlo, že jeho osud je spečatený. Ale existuje jedna vec, ktorá aj tvrdohlavého vlka presvedčí.
Vlk to najprv zavetril. Pach koristi, signál pre jedlo. Pach krvi. Vlk pohne ňufákom, ako do neho nasáva okolitý vzduch. Akoby mu ešte stále nedochádzalo čo sa deje, dvíha hlavu a vetrí dookola. Nie, nie je to pach koristi... To vonia jeho vlastná krv.
Potom to vlk uvidel. Akási hustá tekutina sa sťa malá riečka vynie okolo jeho tela, krúti sa a vlní a hľadá cestu vpred. Je jej čoraz viac a viac... Vlk už nemôže viac otáľať. Rýchlo otočí hlavu dozadu, zahriate telo už stuhlo a vlka ten prudký pohyb až zabolí. Ale nevzdáva sa, vrtí sa a švihá chvostom po zemi, v snahe poležiačky sa otočiť dozadu. Zadnú zranenú labu má tak veľmi ťažkú aj to mu bráni v pohybe, aj tá bodavá bolesť v nej, nemôže ňou priveľmi vrtieť. Klopne ňou o zem, len náhodou a laba okamžite väčšmi rozbolí. Napriek tomu sa konečne otočí dozadu.
Až potom to vlk pochopil. Kopa ťažkého kovu, dômyselne spojená v ten diabolský prístroj, vlk nikdy nemohol pochopiť ako ich vyrábajú. Klepec. Taký používajú pytliaci. Ostré hroty, ktoré tak často potierajú jedom vlkovi preťali nohu takmer pri chodidle... Zastavila ich až kosť.

Neviem po akej dlhej dobe som sa prebral ale ako ďalšiu vec si pamätám len šedovlasého človeka s veľkými kruhmi na očiach... Teraz viem, že sa to volá okuliare... V ruke držal niečo čo vyzeralo ako nôž. Ale bolo to menšie. Skúsil som sa odtiahnuť ale nemohol som. Bol som tuho priviazaný a nemohol som pohnúť ani len hlavou. A tak ma rezol do ruky a ja som vykríkol od bolesti. Kým som takto premýšľal moje telo začala znova spaľovať bolesť... Kričal som až som znova kňučal... Keď som si to uvedomil, všimol som si že už nie som spútaný a ten človek s nožom stojí niekoľko metrov ďalej pozerajúc na mňa spod zamračeného obočia, niečo si šepkajúc popod nos... Nechcel aby som ho počul ale podcenil môj sluch... Rozumel som každému jednému slovu... Každému jednému a aj doteraz si ich pamätám... Tie slová boli:
,,Pokus vyšiel nad očakávania Orochimaru-sama... Toto bude dobrý vojak ak sa dokáže naučiť ninjutsu."
Vôbec som nevedel kto je ten Orochimaru a ani čo je to to ninjutsu... Ale môj šiesty zmysel mi vravel, aby som tie veci ani nechcel spoznať .Bohužiaľ, vtedy som mal okrem svojich prirodzených vlastností v sebe aj ľudskú zvedavosť. A hlúposť.
Ako som sa krčil pri stene na druhej strane miestnosti ten človek zrazu zmizol... A objavil sa tesne vedľa mňa. Než som stihol zareagovať znova som sa prepadol do tmy. Takisto ma ten okuliarnatý muž (už som vedel že sú to okuliare) začal učiť rozprávať jeho rečou. Darilo sa mi to rýchlo... On sa usmieval ako keby vedel prečoje to tak.
A takisto ma učil aj ovládať svoju silu. Cvičil so mnou to, čo volal taijutsu. Neviem. Veľmi mi to nešlo, ale moje telo začalo silnieť a rásť... A ja som si uvedomil že ak budem používať jeho štýl boja nezvládnem ho... Skúšal som svoj vlastný a začal som sa prudko zlepšovať. Napriek tomu sa s ním nerozprávam viac ako je nutné.
Nemám ho rád... Stále si pamätám ako ma porezal...
Niekedy vidím aj toho muža s krutými očami a slizkým hlasom. Chodí sa na mňa pozerať a hovorí že som jeho silný psík... Keby som bol vlk, vrčal by som na neho... Ale ako človek dokážem maskovať svoje pocity a tak mu neukázať ako veľmi ho túžim roztrhať v zuboch. Áno... V tých ľudských zuboch.
Pripomína mi hady. Hlavne zmije... Do čoho sa zahryzne to zničí.

Zranená noha bolí čoraz viac. Zlietajú sa okolo nej hejná drobných mušiek i zlatistých mäsiarok. Aké sú len otravné! Vlk švihne labou, muchy sa síce rozpŕchnu, no kov jeho labu okamžite a bolestivo stiahne späť na zem, od prudkého nárazu mu v labe až zabrní a vlk nezabráni zúfalémum, takmer až šteňaciemu zakňučaniu, ktoré sa z neho vyderie.
Už je po daždi. Aj kožušina mu už zvrchu uschla, hoci naspodu je ešte stále nasiaknutá vodou a ťažká až strach. Spolu so zranenou nohou sú takmer neprekonateľnou prekážkou normálnemu pohybu.
Vlk sa napriek tomu naraz pohne, najprv celkom opatrne no potom prudšie a prudšie. Myká pricvniknutou labou a stále sa snaží uvoľniť ju, potom sa skúša postaviť, no tri nohy len ťažko udržia jeho váhu, predné laby sa mu pošmyknú a on bolestivo dopadne na ňufák. Treba to skúsiť ináč. Natiahne predné laby najviac ako sa len dá, pazúry zatne do vlhkej hliny a nezranenou zadnou labou sa zaprie. Ťahá, tlačí, posúva sa vpred, no len zakrátko aj tento minimálny pohyb prestane a keď sa pokúša liezť ďalej, v nohe mu strašdelne zapraská. Vlčie inštinkty mu dobre radia vzdať to. Jeho svalnaté telo je na toto prislabé.
Zatmieva sa mu pred očami, mokrá kožušina ho chladí a je hladný. Uvoľní napäté svaly a zosunie sa na zem. Len chvíľku si oddýchne a potom to skúsi znova. Len malú chvíľku....

Po dvoch rokoch sa stala zaujímavá vec... Úkryt naplnil krik... Poznám ten hlas... Je to ten medový hlas plný krvi. Dúfam, že skutočne trpí. Ak to mám niekomu priať, tak je to ten bastard...
Dva týždne od začiatku toho kriku sme necvičili a ja som už z tej potlačovanej aktivity bol nervózny. A tak sa stalo niečo zvlášne. Moje svaly... Moja zmysly... Zväčšili sa, zmenili. Telo ostávalo ľudské, ale sila v ňom už nepatrila človeku. Bolo to... Iné a podivné, ale bol to dobrý pocit. Netrvalo to dlho, no ja som zakrátko prišiel na to, ako ten stav vyvolať a trénoval som a trénoval... O niekoľko dní nato krik stíchol... A tak sa pri ňom dobre spalo a trénovalo! Škoda, jeden nemôže mať všetko. Potom sa znova stalo niečo zvláštne... Orochiaru umrel. Vravia si to vo všetkých okolitých celách. Prečo? Ja som chcel byť ten čo ho zabije... Nie jeho obľúbenec... Ten Uchiha...Ten bastard ani nevie aké mal šťastie. Byť tam, tak mu to nedovolím...Orochimara som chcel zabiť ja! A hneď nato Kabuta. Ale Kabuto ešte žije... Možno teraz je ten čas. Premýšľal som v kúte svojej cely s úsmevom, pri ktorom padali pavúky na zem. Výborne... Niečo na zahryznutie. Usmieval som sa spokojnejšie prežúvajúc telíčka vypasených pavúkov. Aspoň tie tu mali dosť žrádla... Keď som zjedol aj posledného (dajú sa celkom dobre jesť, len treba dať pozor na ich kusadlá. Strašne štípu do jazyka) vstal som, prešiel ku dverám a zmenil som sa, tak ako som to trénoval. Moje ľudské telo vďaka tej premene vyrástlo o pol metra. A moje vnútro blčalo hnevom temnejším ako tma okolo... A tak som jednou rukou vyrazil dvere. Tie vyleteli z pántov, vrazili do ďalších dverí a obe zmizli vo výbuchu triesok. Štvornožky som vyšiel von z cely a pokračoval ďalej chodbami...
Dostal som sa až von. Na čerstvý vzduch. Ten pocit slobody a dotyku som musel osláviť. Až keď som sa rozbehol smerom k lesu, až keď som zacítil pod nohami ihličie a vôňu živice, až vtedy som to úplne pochopil: Som slobodný.
A som vlk. Som vlk na love...
Mojou korisťou bude Kabuto.

Slnko sa prehuplo ponad obzor a osvetlilo les. Vlk mal smolu, že pasca do ktorej sa dostal ležala pod obrovským dubom. Slnečné lúče k nemu preniknú až k večeru, zatiaľ bude musieť vydržať v tieni. A ktovie? Možno sa už večera ani nedočká.
Po studenej noci je vlk skrehnutý, unavený a dvakrát taký hladný. To mu uberalo aj na sile, rovnako ako mu na sile ubrali aj početné pokusy dostať sa z pasce v noci. Teraz už len leží na boku, snaží sa nehýbať nohou aj keď mušky sa už okolo nej znovu zleteli a nepríjemne ho šteklia na päte. Vlk dúfal, že pytliaci prídu čoskoro.
Naraz zdvihne hlavu. Aj uši mu samočinne vyletia hore a on jastrí okolo seba. Vetvička. Niekede neďaleko pukla vetvička... Už idú...
Vlka otupeného hladom a bolesťou zasiahol posledný kúsok pudu sebazáchovy a on sa natiahol. Laba pekelne zabolelí, ale on nevníma bolesť. Predné laby natiahne dopredu a znova sa snaží posunúť sa preč, rovnako ako deň predtým a rovnako ako deň predtým nedosiahne nijaký výsledok. Znova sa zvalí na brucho, potom sa prevalí na chrbát a späť na brucho, točí sa a zubami driape kožušinu okolo pasce, v ústach cíti chuť kovu, no klepec ani náhodou nepovoľuje. Vlk sa opäť prevalí, obráti krk zas na druhú stranu, búcha chvostom o zem... Všetko márne. Naposledy sa pokúsi vyslobodiť nohu z klepca, krátke, trhané, unavené pohyby mu však nie sú nič platné, iba čo sa zuby pasce zaboria hlbšie do jeho mäsa. Vlk vyvráti hlavu a bol by zavyl od bolesti, no v krku má príliš vyschnuté na to, aby odtiaľ vyšiel nejaký zvuk, napriek zomu že ráno sa snažil lízať rosu z trávy.
Potom jeho hlava dopadne opäť na tvrdú zem, prudko oddychuje a na vyplazený jazyk sa mu lepí prach. Predné laby skrčené pri ňufáku sa mu napäli a pazúrmi trhá trávu. Je na pokraji svojich síl, vydesený a hruď sa mu nadúva od úzkosti. A praskanie vetvičiek sa blíži, stále viac a viac... Už si po neho idú.
Sú len dvaja. Starec a dieťa. Toto že sú pytliaci?
,,Aha, starký! Pytliaci zase niečo ulovili... Páni, starký, je to vlk! Ten je ale krásny...“ prehovorí dieťa tenučkým hláskom. Vlk ich unavene pozoruje spod privretých viečok...
,,Starký, pomôžme mu!“ zvolá naraz chlapec a pozrie hore na starého otca. ,,Pomôžeme mu?“
,,Ale Yani-chan... Je to vlk. Vlci sú stvorení pre slobodu. Nechápe našu pomoc... Ak sa mu pokúsime pomôcť, môže nás napadnúť lebo si bude myslieť, že mu chceme ublížiť... Človek vlkom priveľmi ublížil, aby sa mohli stať priateľmi. Pre vlka sme všetci rovnakí...“
Vlk videl v starcových očiach múdrosť jeho veku a rozumel jeho slovám... Chce mu ukázať že nie je ako ostatní, chcel mu ukázať že on by im neublížil. Potreboval ich pomoc, tak veľmi chcel žiť. No nemá dosť síl na to, aby požiadal o pomoc.
,,Starký! Ja viem že nám neublíž! Pozri do jeho očí.. Je tam prosba... A taká bolesť... Prosííím! Pomôžme mu!“
,,Ja neviem, Yani-chan. Pripadá mi, že je už aj tak napoly mŕtvy.“
Vlk tľapne chvostom o zem. Azda z posledných síl, no akoby tým chcel ukázať: Ja ešte nie som mŕtvola! Neodsudzuj ma tak rýchlo!
A chlapec to pochopil.
,,Vidíš, deduško?“ zasmeje sa a natiahne ruku k vlkovi.
Vlkovi unikne pomedzi tesáky zavrčanie, ale hneď ho ztlmí aby chlapca nevystrašil. Ale on sa nebojí. Opatrne krúti pascou aj vlčou labou a poadrí sa! Pomaly uvoľňuje klepec, už len kúsok... A vlčia laba je dorazu voľná. Zabolí to, ako sa hroty uvoľnia von z mäsa a vlk inštinktívne vycerí zuby, otočí sa dozadu a uhryzne chlapca do zápästia. Potom jeho hlava klesne na zem a okolo neho sa definitívne rozprestrie tma.

Chytiť sa do takej pasce... Ako hlúpe, neskúsené dieťa. Vážne som myslel, že tam umriem. Ale niekto mi pomohol... Alebo to bol len sen? Nie, nie, niekto mi pomohol... Pretože moja noha už nebolí a ja som desi v teple... Ako to premýšľam? Aká noha? Už som sa definitívne zčlovečil...
,,Starký! Starký, pozri, prebúdza sa!“
Pisľavý hlások preruší moje myšlienky. Ale nie je nepríjemný, naopak...
,,Yani-chan! Nechoď k nemu!“
Toto je hlboký hlas. A starý. Plný skúseností.
Sú to upokojujúce hlasy. Nie ako šepotavý, ostrý hlas Orochimara, ani ako hlboký, zamatovo falošný Kabutov hlas. Tieto hlasy sú plné úprimnosti a dobra, ten starší je síce trocha nervózny, ale to sa dá pochopiť. Som si dobre vedomý toho, aký strach zo mňa ide.
Mám stále zavreté oči. Bolo by ich treba otvoriť... Fuj, tu je ale svetla... Nechutne veľa... A všetko ide zvonka.
Ležím vo veľkom prútenom koši vedľa vyhasínajúceho ohniska, na mäkkej vlnenej deke. Starec s dieťaťom, ktorých si pamätám z lesa sa krčia v kúte, čo najďalej odo mňa. Teda, starec sa krčí. Clapca musí držať za plecia, aby mu neušiel a dieťa sa mu statočne vzpiera, naťahujúc ruku ku mne.
Na zápästí mu vidím červený otisk zubov. Sú to moje zuby. To ja som ho uhryzol, tam v lese. To oni ma zachránili. Nemôžem dovoliť, aby sa ma báli. Ukážem sa im.
Znovu privriem viečka a sústredím sa na ľudské telo. Takmer v rovnakom okamihu pocítim ako sa moje silné laby menia na krehké ľudské končatiny, tvrdé chlpy sa skracujú a jemnejú. Bolí to, ale zatnem zuby, popritom cítim ako sa otupujú a skracujú. Len pomedi ne tichučko mrmlem od bolesti. Aj tak to nie je také zlé, kedysi ma premeny boleli omnoho viac. Napokon zmiznú nové, neznáme pachy, zvuky okolo mňa sa stlmia. Prišiel som o takmer všetky vlčie zmysly. Premena je kompletná. Otvorím oči.
Aj v prítmí dobre rozornávam tvary vecí okolo seba. Čosi z toho vlka vo mne vždy predsa len ostane.
Chlapec so starcom na mňa zírajú takmer rovnakými svetlomodrými očami, len starší z tých dvoch ľudí má v ich kútikoch vejáriky vrások. Od smiechu, i od starostí.
Nepozerajú na mňa vydesene. Sú len... Prekvapení. A obaja sú úplne ticho. Prvý prehovorí chlapec.
,,Páni, starký! My sme zachránili vlčieho človeka!“

Dom v horách Zeme ohňa, o pol roka neskôr

Na dvoch nízkych schodoch pred dverami domu obloženého drevom sedia dvaja ľudia. Na nižšom schodíku muž, ešte pomerne mladý, s tvrdými sivými vlasmi odhrnutými z čela a zlatohnedými hlboko posadenými očami. Na vyššom schode, aby mal pehavý nos aspoň trochu na úrovni mužovej tváre sedí malý, útly, sotva osemročný chlapec. Do svetlomodrých očí mu padá hnedá štica vlasov. Obaja sú zaujatí východom slnka, odtiaľto zhora je ho výborne vidieť. Vrch, na ktorom domček stojí je takmer holý, až na niekoľko kríkov a riedko rastúcu trávu. Ničím nechránenú, je takmer zázrak že chalúpku ešte víchor nezmietol zo skaly.
,,Počuj Kaihou,“ ozve sa naraz chlapec a oslovený muž na neho lenivo pozrie. ,,Nechceš používať Gozaru?“
,,Gozaru?“
,,Hej... Vieš, je to vážne drsné. A ty si vlčí muž a tak... Mal by si byť fakt dosť veľký frajer.“
,,A čo je to, to Gozaru?“
Chlapec sa zháči.
,,Ty fakt nevieš čo je Gozaru?“
Muž len pokrúti halvou.
,,Yani-kun, ja nie som človek a nežijem s ľuďmi dlho. Niektoré veci proste nepoznám,“ vysvetľuje mu trpezlivo muž oslovovaný Kaihou. Ale je vidieť, že ho téma začala celkom zaujímať, zabudol na slnko a sústredí sa už len na chlapca.
,,Ja ti to teda vysvetlím,“ podujme sa chlapec a nadýchne sa až sa mu vydujú líca.
,,To bude fajn, Yani-kun,“ pousmeje sa muž a dieťa začne svojím detským jazykom vysvetľovať kde, kedy a ako má to čarovné slovko ktoré ho urobí drsnejším používať.
Kaihou tomu nerozumie, aspoň nie celkom, ale vie že to používať bude. Keď to Yaniho urobí šťastnejším... Len Bohovia vedia, aký je ten malý pre Kaiha dôležitý. Koniec-koncov, to dieťa mu zachránilo život. Len kvôli nemu sa ešte občas premení na vlka.
,,Hej, Kaihou-chan... Mal by si ísť, ak chceš dnes niečo chytiť!“
Yaniho nekonečný monológ preruší starý hlas.
,,Samozrejme, starký...“ odvetí Kaihou, no ďalej počúva chlapca.
Nie je to Kaihou starý otec, no tohoto starého muža ľudia jednoducho musia volať starkým. Jeho našuchorené biele vlasy a vejáriky vrások v kútikoch bledomodrých očí z neho robia dokonalého dobráckeho deduška.
,,Kaihou!“
Prekvapivo, aj tento starký býva veľmi zásadový...
Kaihou rozmýšľa, či by nebolo najlepšie sa spýtať na to záhadné Gozaru aj starčeka, ale napokon sa vzdal toho nápadu. Starcove vedomosti sú obrovské a keby sa ho Kaihou spýtal na jednoduché slovíčko, ľahko by sa mohlo stať že by sa zamotal v pavučine učenosti. Radšej si vytvorí vlastné pravidlá...
Kaihou vezme rybársky prút, doteraz odpočívajúci opretý o stenu a zamáva Yanimu i starčekovi, ktorý už sa obracia na odchod.
,,Dovidenie večer, Yani-kun... Gozaru!“
Chlapcova pehavá tvár sa rozžiari.

Stojím pred naším domom chrbtom k nemu a čelom k strmej ceste. V ruke čosi držím a v ústach cítim chuť krvi. Sladkej krvi. Úplne inej ako je krv líšok a zajacov, ktoré obyčajne lovím. Chutnejšej.
Neobzerám sa okolo. Ešte stále celkom dobre nevidím. Všetko je červené. Akoby sa predo mnou vznášal červený mrak. Premýšľam, kedy sa tam začal vznášať. Čo sa asi tak stalo?
Bol som na rybačke. A počul som Yaniho krik. Utekal som... Niekedy vtedy sa predo mňa zniesol ten mrak. Prečo? Pretože som uvidel Yaniho.
Bol mŕtvy.
Yani! Obzriem sa a červená spred mojich očí postupne mizne. A ja vidím jasne. Bohužiaľ.
Všade okolo mňa sú telá. Niektorým čosi chýba... Ruky, nohy... Tamten tuším nemá hlavu... Je to odporné. Za celý svoj život som nevidel niečo také strašné a to sa u Orochimara našlo kadečo. Tí ľudia, muži v zelenkavých vestách a modrých nohaviciach majú oči vyvalené a tváre skrivené strachom, ak sa to dá rozoznať. Z niektorých tvárí totiž ostali len franforce, ako z obrazu na ktorom sa roztrhne plátno. Niektorí oči nemajú...
Yani a starký sú tam tiež. Tesne pred dverami. Je to poriadne ďaleko, ale ajk tak tam celkom dobre vidím. Som vlk? Nie, nemyslím... Rozmýšľam ako človek a tiež čosi držím v tej ruke... Čo to vlastne je?
Je to ruka. Neviem koho. Doškriabaná, len s dvoma prstami. Celá, až od pleca, zápästie roztškrabnuté až na kosť... Kto mohl niečo také spraviť? Odhodím tú ľudskú končatinu a oblížem si s fúzov posledné kvapky krvi. A vtedy to pochopím. Ja som to spravil. Ja som ich všetkých zabil. Okrem starkého a Yaniho.. Všetkých do jedného...
Bol som na rybačke. Rozmýšľal som.... Odvtedy, čo ma títo dvaja ľudia oslobodili z pasce do ktorej som z neopatrnosti vbehol ubehlo už pol roka. A ja som ostal u nich. Vzdal som svoj lov - veď načo by mi bola tá korisť, keby som nemal svorku s ktorou sa môžem o ňu podeliť? Oni boli moja svorka. Mal som ich rád. Oboch.
Preto som tak bežal, keď som počul Yaniho krik. A keď som ho uvidel... Jeho drobné, chudé telíčko, bezvládne visiace z rúk jedného z tých mužov... Myslím, že som sa prestal kontrolovať. Cítil som premenu... Ako vtedy u Orochimara v mojej cele. Rozum a telo ostávali ľudské, ale pokryté kožušinou, hoci kratšou ako je vlčia a sila sa zväčšila, svaly narástli, zmysly zbystreli. Lenže tentokrát moja sila bola desivejšia. Svalovej hmoty bolo viac. A rozum prestal fungovať. Nebol som človekom. Bol som vlk. Skutočný, divoký vlk, ktorý vidí červeno od zúrivosti a žiaľu nad stratou svorky.
Pohnem sa smerom k nim. Kráčam akoby som mal na nohách strunky, tie smiečne vecičky s ktorými sa zvykol hrávať Yani. To preto, lebo stojím len na špičkách... Ako na zajačích labkách. Myslím, že keby som skočil, preskočil by som tú vzdialenosť. Ale mne sa nechce. Som tým všetkým akýsi otupený... Unavený... Zabil som ľudí... Nikdy predtým som nikoho nezabil...
Nechcel som to urobiť. Ale to ma neospravedlňuje. Nemal som vôbec chodiť k ľuďom! Je to ako kliatba!
Zastanem. Teraz mi to dochádza... Padám na zem, skrúcam sa do klbka... Som zúfalý. Vedľa mňa sa ozve akýsi vzdych a ja zdvihnem hlavu. Jeden z tých ľudí ešte žije... To mi dodá energiu. Vyskočím a tým istým skokom sa prenesiem k zdroju toho zvuku.
,,Kto ste??“ zachrčím na toho človeka. Viac povedať nedokážem... Nejde to..
,,To nie my... Prosím....“ vyderie sa z neho.
,,Kto?“ len to jediné viam zo seba vypľuť. Slová mám v hlave, ale zrazu ich nedokážem sfromovať.
,,Chceš sa pomstiť, čo?“ slabučko sa zasmeje. Ten človek vie že zomrie.... ,,Hľadaj červené mraky...“
Otočím sa od neho... Viac mi nepovie a ja viac vedieť nechcem.
,,Ako sa voláš?“ zachrčí za mnou. Ani sa neotočím.
,,Kaihou... Jugoku Kaihou... Gozaru....“ aj to Yaniho vytúžené gozaru vyslovím tak ťažko, ale predsa... Bol by rád... Teraz som naozaj drsný. Desivo drsný...
,,Kaihou... Jigoku...“ vydýchne. Vydýchne naposledy.
Jigoku... Vyslovil to zle, ale... Môže byť aj tak.
Pomaly dosadám na všetky štyri a mením sa na vlka. Premena z tohto stavu menej bolí... Alebo ešte nie som schopný cítiť fyzickú bolesť,
Znova som vlk. Som vlk na love...
Ešte nepoznám meno svojej koristi.
Ale určite ju dostanem.