Bratia 1

Akt prvý: Cesty začínajú

Pred mnohými desaťročiami v zabudnutom kúte Zeme ohňa:

„Pre svoju silu spravím všetko. Všetko!“
„Nieeee! Nie! Prečo?“
„Umri už! Umri pre moje dobro!“

***

Pred pár rokmi niekde v horách v Zemi Ohňa:

„Vyzerá to že dnes bude krásny deň. Nemyslíš Ome-chan?“ prehovoril v jedno krásne ráno starý muž vyhrievajúci sa so zatvorenými očami na rannom slnku. Sedel na zelenom trávniku v záhrade za svojím domom, ohradenej nízkym bielym plotom. Po celej ploche trávnika boli roztrúsené úzke cestičky, vyspypané bielym štrkom, v pravom rohu kvitlo v tieni neveľkej okrasnej sakury niekoľko narcisov, cez ľavý kút pretekal potôčik, blízko pri plote ktosi zhotovil vodný mlynček, zjavne to bolo už hodne dávno. Ako vlnky otážali mlynčekom stále znova a znova dookola, ozývalo sa vŕzganie ktoré ani žblnkot potôčika neprerušil. Na plote boli v pravidelných intervaloch rozostavené masívne lampáše z tmavohnedého dreva, na uzulinký, malý plôtik trochu priveľké, popri stene domu boli rozostavané ďalšie lampáše a pomedzi ne kde tu veľké kvetináče s malými aj poriadne rozkonárenými bonsaimi, kameninové kvetináče pestro pomaľované detskými kresbičkami, vlnovkami, kvietkami, srdiečkami a postavičkami držiacimi sa za ruky.
„Áno. Dnes je pekne jasno, na oblohe ani mráčik a aj vtáky lietajú vysoko.“ Odvetilo mužovi mladé, sotva dvanásťročné dievča, s tmavými vlasmi a očami, oblečené v jednoduchých trištvrťových nohaviciach a čistučkom bielom tričku, na ktorom malo prehodenú svetlomodrú zásteru, očividne šitú pre staršie ženy ako bola ona. Kráčalo po zelenom trávniku smerom k mužovi, ktorý si prútené kreslo uložil do vzdialenejšieho konca záhrady, akoby naprotiveň divčaťu, len aby ju donútil kráčať ďalej, v rukách pritom nesúc tácku s čajom a pár slaných sušienok. Potom, čo odložilo tento malý náklad na stolík vedľa starcovho sedadla sa ten na ňu usmial, stále so zavretými očami.
„Ďakujem Ome-chan.. Si milá. A teraz radšej bež trénovať. A pošli trénovať aj Sawana a Uwana. Zdá sa mi, že sa príliš váľajú po tom zranení, či ako to nazvali,“ Usmial sa starec, pričom stále neotvoril oči. Jeho ruka medzitým hmatom hľadala na stole tanierik so sušienkami, dlhý voľný rukáv sa jej plantal pomedzi prsty a sťažoval hľadnie, napriek tomu ho našla a zobrala si jednu z krajných sušienok. Hrnček s čajom však jeho prsty zovreli neomylne a on sušienku zapil.
„Ale oni ešte nie sú zdraví!“ ozvalo sa nahnevane dievča menom Ome, “Však skoro prišli o ruky aj nohy!“
„Pretože boli príliš slabí a musia viac trénovať. A ak nebudú trénovať tak nabudúce o tie nohy aj ruky už naozaj prídu!“ Ozval sa dosť chladným a nepríjemným hlasom starec pričom stvrdol aj jeho výraz na tvári.
„Ale Iamaru-sama! Ešte sa poriadne ani nemôžu hýbať!“ Bránila naďalej svoj názor Ome, tvárioa sa takmer akoby si už-už aj dupla, len aby potvrdila svoje tvrdenia, ale starec na jej argumenty len mávol rukou:
„To nevadí! Stále sa môžu učiť! Sila je nielen v tele ale aj v mysli. A to že sú chorí neznamená, že musia byť aj slabí.“ Starcov hlas už nemohol byť väčšmi plný chladu a vypočítavosti. “Nečakám od nich nič, čo by som v ich veku nedokázal sám.“ Dokončil tvrdým hlasom plným bolesti a akéhosi zatrpknutia, spôsobeného dávnymi udalosťami, ním zjavne uzavrel debatu, pretože dievča menom Ome pokorne odišlo do domu.

Súčasnosť, na tom istom mieste:

„Iamaru-sama. Spravili sme, čo ste chceli. Všetko sme pripravili presne ako ste prikázali,“ Prehovorí jeden z dvoch mužov v maskách, vďaka ktorým z oboch mužov podobnej ak nie rovnakej postavy vidno len oči, z mužov, ktorí sa zjavili kľačiac za starcom. Ten sedí na tej istej stoličke ako pre rokmi, v rovnakom dlhom, ľahkom rúchu a pred sebou má na stolíku zase ten istý hrnček na čaj, samozrejme trocha viac obitý, a ten istý tanierik so sušienkami. Len tie sušienky sú teraz iné. Čokoládové.
„Výborne... Teraz sa choďte prezliecť, umyť a najesť“ povie s istým náznakom spokojnosti v hlase starec, ale ani tá nezakrýva podtón, ktorý prezrádzal jeho zvyk rozkazovať.

Súčasnosť, niekoľko kilometrov odtiaľ v hustom lese:

„Hej vy, pohnite si! Nech dnes spravíme ešte nejaký kus cesty!“ zahuláka na lesy mladý muž približne v sedemnástich rokoch, s hrivou strapatých blonďavých vlasov, v čiernooranžovej kombinéze a skáče zo stromu na strom bez obzretia. A ani si neuvedomil ako tesne minula jeho hlava dosť hrubý konár.
„Ty spomaľ! Bežíme celý deň! Už sme unavený!“ bráni sa približne rovnako stará dievčina s úhľadne upravenými a učesanými ružovými vlasmi, v ružovom tričku bez rukávov, čiernych kraťasoch a rukaviciach, ktorá sa tomu istému konáru s prehľadom uhla vedome.
Ďalší člen tímu, čiernovlasý mladík v trochu zvláštne šitom čiernom oblečení odhaľujúcom bledé brucho nič nehovorí a ani sa nijak netvári. Len bez slova pokračuje ďalej, ale aj jeho pohyby vyzerajú trocha vyčerpane.
Nakoniec sa zradnému konáru uhne posledný člen tímu, ktorý ide až na samom konci. Muž s veľkými očami, v jouninskej uniforme. Bez slova skáče za nimi, zahĺbený vo vlastných myšlienkach.
Blonďavý mladík ktorý z nich mal stále najviac energie sa naraz rozhodne, že si troška nadbehne. Práve sa vracali z bezvýznamnej misie a už sa nevie dočkať príchodu domov. A v prvom rade na skvelý Ichiraku ramen zaplatený kým iným ako jedným z jeho učiteľov.
Posledný člen skupiny, zrejme veliteľ celej jednotky, si zrejme zrazu niečo všimne, pretože sa strhne, mladíka, ktorý bol tesne pred ním chytí prudko za tašku na chrbte a vykríkne.
„Stáť! Naruto vravím stáť!“
Ružovovlasé dievča sa zastaví hneď.
Blonďavý mladík menom Naruto sa len vo vzduchu otočí a tak do ďalšieho konára naráža chrbtom. Vyrazí mu to dych a jeho pád sa zastavil o dva metre nižšie iný konár, kde sa ocitá tvárou v tvár výbušnému lístku. Aktivovanému výbušnému lístku, ktorý si zrazu povedal že vybuchne. A priamo do tváre blonďavého mladíka menom Naruto.

Súčasnosť, dom v horách

Horské ticho prerušované len čvirikaním večerného vtáctva, cvrlikaním cvrčkov a zurčaním potoka v záhrade zrazu prerušil neprirodzený zvuk. Zvuk, ktorý do horskej atmosféry vôbec nepatrí. Zvuk, ktorý narušil kľud všetkých, čo ho počuli. Zvuk, ktorý oznamoval že treba vziať nohy na plecia. Zvuk výbuchu.
Starec sediaci na stoličke však neutekal, bez pohnutia najmenšieho mimického svalu len mávne rukou.
„Ome-chan!“ je všetko čo povie panovačným hlasom. Privolaná sa na moment zjaví za jeho kreslom, aby sa znova rozplynula v závane dymu.
Starec si zoberie jednu čokoládovú sušienku a zapije ju čajom.

Súčasnosť, les neďaleko miesta výbuchu

Veľký sivý vlk sa zastavil s prvými tónmi výbuchu a otočil hlavu smerom k miestu, odkiaľ ten hluk prišiel.
Chvíľu upiera svoje oči do tmy, ktorá je medzi ním a miestom výbuchu rovnaká ako všade inde, hustá a tmavá. On to však nevzdáva a po chvíli sledovania tmy začne vetriť, čo sa nezaobíde bez hlasného funenia a dychčania. Potom ešte na chvíľu upiera pohľad žltých, dravých očí smerom k výbuchu a keby sa niekto pozeral mohol by tam zbadať záblesk inteligencie.
No potom sa vlk len otočí, ako by urobilo každé divé zviera keby nezacítilo nebezpečenstvo a pokračuje vo svojom behu cez les, preč odtiaľto.

Tá istá doba, ale úplne iné miesto

Stojí na veľkom kopci a sleduje prevaľujúce sa mračná na oblohe.
Bude pršať. A asi budú aj blesky.
,,Výborne!“ poteší sa mladý, približne dvadsaťpäťročný svetlovlasý muž a pozrie sa dole z útesu, ktorý tvorí jednu stranu kopca. Naraz sa len usmeje a pozrie sa na dáždnik, ktorý drží v pravej ruke.
„Chcem žiť...Ja chcem tak veľmi žiť,“ prehovorí hlasom, v ktorom cítiť smútok a sklamanie.
„Ale čo. Spravil som čo som chcel. So všetkými som sa rozlúčil, spravil som čo som musel. Ale nikomu som to neprezradil!“ ubezpečuje nahlas sám pre seba a posadí sa na veľký plochý kameň, za ktorým začína útes. Bez strachu sa posadí chrbtom k tej výške a znova sa pozrie na oblohu, kde sa medzi mrakmi mihne prvý blesk.
„Bude mi to tu chýbať...“ nadýchne sa, aby ešte niečo povedal s tým svojím kyslým úsmevom na tvári, keď tu z ničoho nič vyšľahne z oblohy blesk. Trafí kovovú špičku dáždnika. Prejde telom dáždnika do ruky muža, ktorá neopatrne drží dáždnik za kovovú trúbku tvoriacu os.
Umrie skôr ako stihne vydýchnuť a na jeho horiacom tele stále vidno kyslý úsmev. Len nevedno, či sa smeje smrti alebo životu.