V znamení vetra a ohňa 15 - Priatelia až do úplného konca...

„Môj priateľ...“
Sasuke sa rozbehol plnou rýchlosťou, jeho katana žiarila bleskovým ostrím. Chidori prechádzajúce čepeľou, bolo jasným znamením , že to tento krát myslí smrteľne vážne. Naruto však necítil strach ani váhanie, akoby v tú chvíľu neexistovalo nič iné, iba on a Uchiha Sasuke. Ten istý Uchiha Sasuke, ktorého sa snažil zachrániť pred ním samým, ochrániť ho pred vlastnou temnotou v srdci, vyviesť z pekla, ktorým prechádzal vinou krutého osamotenia. Čas prestal hrať hlavnú úlohu, prenechal miesto dvom ninjom, stojacim na hranici vlastného rozhodnutia a úsudku.
„Je neskoro, Naruto!“ zakričal ostro Sasuke, keď sa ostrie katany zabodlo do Narutovho nehybného tela...
Ticho. Iba ticho napĺňalo okolie, hlas všade prítomného vetra stíchol, nemal odvahu spievať dávno zabudnuté piesne. Nemal odvahu...
„Prečo sa vôbec nebrániš... Mohol si predsa odraziť môj útok.“ Vyslovil nahlas, zmätený z toho, čo sa tu práve stalo. Nečakal túto jeho na pohľad bláznivú reakciu, o to viac trpkú odpoveď, ktorá za tým takmer ihneď nasledovala.
„Mohol som... odvetil pravdivo a skrz pramienok rubínovej krvi vytekajúci jeho suchých pier sa nútene pousmial.
Slnko začínalo zapadať a miesto hlavného pána na nekonečnej oblohe prebral tmavý súmrak.
„Ja som nechcel.“ A privrel obe oči v návale rozpínajúcej sa bolesti. Vedel, čo všetko riskuje a čo všetko môže stratiť, no rozhodol sa, slobodne a nenútene si vybral svoju cestu.
„Ty si nechcel?“ Zopakoval nechápavo a pomalými krokmi sa dal na ústup, držiac svoju katanu pevne v ochromených rukách. Udivený jeho nečakanou voľbou a úprimnými slovami náhle zneistel.
Vždy sa tak úpenlivo snažil vyhrať každý súboj za každú cenu, prekonával sám seba, nikdy ho nevidel cúvnuť alebo sa vzdať. Nikdy! Ale teraz... Prečo....
Naruto, akoby vystrehol jeho správaní prebúdzajúcu sa paniku. Nemal mu za zlé jeho konanie, dokonca mu už dávno odpustil všetko zlé, čo kedy spôsobil. Nedokázal sa však hnevať na jediného priateľa vo svojom živote, ktorý ho kedy rešpektoval ani ho nenávidieť, sťa by to bol ten najhorší zločinec. Nato ho mal až príliš rád, na to si ho až príliš vážil nielen ako shinobiho, ale hlavne ako človeka...
Prenikavo sa zahľadel do jeho prázdnych oči, čiernych a záhadných ako tá najtmavšia noc: „Už som ti raz povedal, že nedovolím, aby si si prešiel tým istým peklom, čo ja... že nedovolím svojmu najlepšiemu priateľovi prežiť znova tú bolesť...“
Ostro zakašľal a z pier mu vytryskol ďalší prúd horúcej krvi.
„Umieraš...“ povedal potichu, avšak trasúcim sa hlasom.
„Umieram, Sasuke.“ Predniesol sťažka a zhlboka si vzdychol.
Pre teba...“ dodal z posledných síl, než sa začal poddávať krásnemu pocitu prinášajúcemu mu vytúženú smrť.
Zomrieť pre priateľa bola tá najväčšia pocta vo svete shinobi. Neľutoval obetovať svoj život, svoje túžby, svoj sen práve pre neho. Iba pre neho...
Jediné čo ľutoval bolo, že mohol obetovať tak málo. To, že mu nikdy nepovedal ako veľ a pre neho znamená a že mu bolo cťou žiť vedľa neho!
Zachránil ho, pomyslel si spokojne v posledných nádychoch, venujúc ich práve tomuto zradnému ninjovi. Keď spozoroval Sasukeho bolestný pohľad pri jeho strate. Keď videl ako sa vnútorne trápi, ako ho to ubíja, usmial sa...
Prebudil v ňom pocity, city ako ľútosť, pochyby či nebodaj vinu? Nie je taký prázdny ako sa pokúšal byť, nie je taký chladný ako sa snažil správať! Nie je taký ľahostajný ako mu vždy ukazoval, jeho srdce stále kdesi vo vnútri jeho tela bije, síce slabo a takmer ho nepočuť, ale je tam... To isté ľudské srdce ako pred rokmi, ako v časoch, keď jeden pre druhého znamenali všetko, aj keď si to nechceli nikdy priznať. Vedeli to predtým a rozpoznali to aj teraz...
Boli viac ako súpermi, konkurentmi či priateľmi. Vždy boli a aj zostanú, a to už navždy...
Potom Sasuke náhle zacítil ostré teplo, vychádzajúce z jeho vlastnej hrudi, prenikalo do všetkých svalov a orgánov. Napĺňalo jeho stuhnuté svaly novou pre neho zatiaľ neznámou energiou. Nerozumel tomuto novému pocitu, stále nechápal...
Čo som to len urobil! Kričalo jeho prebudené svedomie, keď si uvedomil svoju obrovskú chybu:
„Naruto!!!“
Na rukách uvidel krv, nebola to však Narutova krv. Nebola to jeho krv...
Zabodnutý kunai v jeho bruchu naznačoval, že Naruto hovoril predtým pravdu a dostál svojim pre neho tak nezmyselným, bezvýznamným a zbytočným sľubom.
„Poď so mnou, môj priateľ...“ príval slabosti sa nedal viac potlačiť.
„ Niekam, kde naša bolesť neznamená nič...“ zneli posledné slová žltovlasého ninju, predtým než sa zvalil do náruče žiarivého piesku v chladnom objatí smrti.
Sasuke vytiahol krvavý kunai zo svojho tela a odhodil ho o kus ďalej na krvou posiaty piesok.
Po to všetkom si uvedomil, že kráčal tým nesprávnym smerom, že v pomste nenašiel zmysel svojho života a že sám nemôže nad mocným osudom nikdy zvíťaziť.
„Pôjdem...“ odvetil nakoniec s úsmevom a vyčerpane klesol k zemi, hneď vedľa mŕtveho tela svojho najlepšieho priateľa.
Neopustil ho ani v jeho najťažších chvíľach, dokonca aj na úplnom konci bol vždy s ním, no on si to nevšimol.
Jediné čo pre neho môže teraz urobiť on je to, že mu bude robiť spoločnosť v krajine tieňov.
A stúpajúci dym z práve sfúknutej sviece zahalí osudy oboch do mesačného závoja večnej tmy, vytvoreného z najjemnejších pavučín posvätných pavúkov, aby spolu zostali bok po boku už naveky...
„Odpusť mi...“ vydýchol svoj život, smerujúc do prázdnoty.