V znamení vetra a ohňa 14 - Narutovo rozhodnutie a Sasukeho smiech

„Si slabý...“ predniesol znechutene, sledujúc zlomeného ninju stojaceho priamo pred ním.
„Taký slabý, Naruto... Už ani nedokážeš so mnou bojovať. Pozri sa na seba, čo sa z teba stalo! Si nič, si troska, rovnaký klaun, úbohá napodobenina toho, čo si kedy býval! A ja som ťa považoval za úctyhodného súpera, za dôstojného protivníka, dokonca som v duchu na teba žiarlil... teraz vidím, že som sa zmýlil, že som sa v tebe tak zmýlil...“ dokončil ľahostajným, oceľovo ľadovým hlasom.
Naruto neveriacky pozoroval svojho bývalého najlepšieho priateľa, a potom si náhle niečo podstatné uvedomil.
Žiadne pocity, žiadne emócie, žiadna ľútosť, bol tak neuveriteľne prázdny! Nič v ňom nezostalo, všetky slová, ktoré by vyslovil, všetky myšlienky, ktoré by mu venoval, všetky city, ktoré by prejavil by sa nedostali k jeho mŕtvemu srdcu, nezaleteli by k jeho strateným spomienkam , nepohladili by jeho zranenú dušu.
Už by ich nepočul, pretože zabudol na to, čo všetko spolu v dávnej minulosti prežili, na to, ako sa spolu snažili dokázať celému svetu svoju skutočnú cenu, na to, čo všetko jeden pre druhého obetovali. Zabudol na to, že žili jeden pre druhého...
Zabudol?
„Sasuke... Ja to nechápem, odišiel si bez najmenšej rozlúčky, zradil si tých, čo ti vždy verili viac ako vlastnému životu, opustil si ľudí, čo ťa najviac milovali a prečo? Pre svoju pomstu! Pre ten prchavý pocit zloby??? Zahodil si všetko...?“
„Moja pomsta je pre mňa všetkým, Naruto. Už som ti to raz povedal.“ Sasuke stál nehybne, iba sa prenikavo zadíval do Narutovej strnulej tváre, aby z nej vyčítal jeho pochybnosti, bolesť a strach.
„Je táto voľba tým, čo si vo svojom srdci vždy chcel? Je skutočne tvojím snom kráčať cestou pomsty!“
„Na tom, čo si myslím ja predsa nezáleží...“ odvetil mu neurčitým dojmom.
„Mýliš sa!“ vpadol mu do reči bez zaváhania, snažiac sa ho presvedčiť o opaku.
„Pre mňa znamenáš viac, než pre hocikoho iného, navyše nikto ťa nepozná tak dobre ako ja, ale...“
Sasuke spozornel, videl totiž ako v Narutovi začala vrieť krv Kyuubiho a ten hnev bol taký číry a viditeľný, chvíľou cítil na tele studený pot.
„Ale...“ zopakoval smutne, no prinútil sa pokračovať, aj keď ho to zabíjalo a trhalo jeho dušu na kusy.
„Skoro si zabil Sakuru, a to ti nikdy neodpustím... Prečo! Čo ťa donútilo urobiť niečo také podlé?!“
neodpovedal, iba akoby na chvíľu zapochyboval, či sa mu to iba zazdalo?
„Odpovedz mi, Sasuke!!!“ prikázal mu, plný neutíchajúcej nenávisti a neovládateľnej túžby zabíjať.
„Môj sen... preto, aby som ho uskutočnil urobím aj nemožné, Naruto.“ Musel mu vysvetliť celú pravdu, nepáčilo sa mu čo urobil, ale pre každé svoje konanie mal dôvod a ten ho ostro tlačil k múru.
„Cítim k nej to, čo aj na začiatku a obávam sa, že ani nikdy neprestanem, ľúbim ju...“
Prekvapený jeho úprimnými slovami cúvol späť, neschopný prehovoriť či sa vôbec pohnúť.
Sasuke sa bolestne usmial: „Si taký prekvapený, Naruto? Že aj shinobi ako ja dokáže cítiť? Nenávidieť, zabíjať, či dokonca ľúbiť?“ spýtal sa v údive, očakávajúc jeho reakciu.
„To nie je láska, to je iba hnusné klamstvo, za ktoré sa zbabelo schovávaš radšej než by si si pripustil, že si ju chcel zabiť z krutej zábavy, pre vlastné potešenie a zvrátené ciele!“ vykríkol do púštneho vetra, a hryzol si tvrdo do pery.
„Vždy ma milovala, je to tak? Až do úplného konca...“ Povedal ticho, vracajúc sa v myšlienkach do toho osudového večera ako aj do najťažšieho rozhodnutia ako kedy urobil v jeho celom živote.
„Nie. Jej srdce stále bije ďalej, ale nebije už pre teba, Sasuke...“
Precitol, takže ona nezomrela v tú bezmesačnú noc? Jej silné srdce tlčie aj po tej smrtiacej rane, ktorou spečatil jej osud? Akoby úľava, ktorá naplnila jeho prázdne vnútro, možno aj radosť?
„ Žije, ale už nikdy nebude milovať človeka ako si ty, ktorý ju zradil, opustil, a nakoniec aj potupne zabil... Ona v tú noc umrela, jej nádeje, túžby a sny zomreli s tvojím odchodom, ale znova jej už neublížiš, počul si ma? Ja to nedovolím!“ liezlo mu na nervy to jeho hlúpe ego a to aký je namyslený, ako náhle sa jednalo o jeho osobu.
Púštny piesok bičoval okolie svojim horúcim dychom a menil piesok v jemný prach. Slnko osvetľovalo zabudnuté chodníčky , vryté do pamäte vekov, lemované zlatou riekou ako aj nekonečnou samotou.
„Zase sa hráš na hrdinu?“ predniesol ironicky, nevšímajúc si zmenu v Narutovom správaní.
„Prisahám, že Sakuru pred tebou ochránim... aj keby som ťa mal preto zabiť...“ povedal odhodlane na záver, uvedomujúc si, k čomu sa týmto prehlásením chystá. K tomu, čo možno musí urobiť, a čo je nevyhnutné. Aby mohol jeden žiť, musí ten druhý zomrieť, iné riešenie neexistovalo. Mocný osud stál proti nim...
„To sú silné slová, starý priateľ, uvidíme či dostojíš svojím sľubom!“ vykríkol sebaisto a rozbehol sa s vytasenou katanou na nového nepriateľa, nehybne stojaceho v zlatej náručí vražednej púšte a túžobne vyčkávajúceho na svojho jediného a ešte stále najlepšieho priateľa...
Nebolo cesty spať, nemohol sa vrátiť a zmeniť svoju voľbu, ktorú pred rokmi urobil. Chcel ho zachrániť viac ako uskutočniť si svoj sen, a to stať sa Hokáge. Priviesť Sasukeho späť domov sa stalo jeho jediným poslaním, jeho najväčším a zatiaľ nesplneným snom, teraz si to náhle uvedomil. V poslednej chvíli si zvolil, vzal osud do vlastných rúk! Konečne urobí niečo, čo nebude ľutovať, konečne si zvolí sám bez toho, že pochyboval... konečne sa rozhodne správne, tak ako mu to vždy našepkávalo jeho vlastné hlasno bijúce srdce.
Čo sa má stať stane sa, povedal si v duchu s hlbokým výdychom a odhodil svoj kunai do rubínového piesku, zostávajúc úplne bez ochrany a neschopní sa brániť blížiacemu sa vražednému útoku.
„Sasuke...“ Vyriekol potichu s jemným úsmevom na perách, privierajúc oči v dávno zabudnutých spomienkach, navracajúc sa do tých krásnych čias, kedy on a Sasuke boli ako jedno.
„Môj priateľ...“

.