Interview s kosáčikom...

... jooj, teda s Hidankom xD

Ja: Jeejda, kam ma to vlečie? Bojím, bojím. Aaa, čo to táram. Nebojím sa. S ním by som išla aj na kraj sveta. Možno ešte ďalej. Až...
Hidan: „Sme tu,“ vraví mi a otvára dvere do úžasného domu.
Ja: „Páni!“ Vykĺzne mi z úst. Hľadím na ten obrovský dom s otvorenými ústami. A to, čo vidím dnu, to sa mi naozaj páči. Po stenách visia samé zbrane. Kosáky, bodce, katany...No pastva pre moje oči xD
Hidan: „Poď,“ ukazuje mi na jedny dvere.
Ja: Idem tam. Vnútri je nejaké posedenie niekoľkých ľudí. Sú mi nejakí povedomí, ale nespomínam si na nich. Sadáme si do kúta. „Kde to sme?“
Hidan: „Tu sa stretávajú vyznávači Jashina, boja a zbraní. Sem tam sem zavítam. Cítim sa tu príjemne.“
Ja: Vyznávači Jashina? Jashine, pomôž mi! Ja mám ale šťastie. Alebo smolu? Neviem. „Tak to je skvelé. Páči sa mi tu.“ Usmievam sa na neho.
Hidan: „To som rád. No, tak by sme mohli aj začať. Neviem totiž, kedy ma zavolajú...“
Ja: „V poriadku,“ prikývnem. Vtom niekoho zbadám. Sedí na gauči o pár metrov ďalej. To nie je možné? Ona? „hAnko?“ Zakričím polohlasne. A ona sa otáča.
hAnko: Zdvíha hlavu a keď ma zbadá, je na nej vidno, aká je prekvapená. „Sora!“ Vykríkne a ide ku mne. „Čo ty tu?“
Ja: „Ja tu robím interview,“ ukazujem na Hidana, „a čo...“
hAnko: „T-to j-je p-predsa H-h-hidanečko!“ A v tej chvíli sedí pri mne. „Že ti môžem nejako pomôcť?“ Vraví mi, stále otočená na neho.
Ja: „Eee,“ to som si mohla myslieť xD No, ale nebudem zlá. „Hidanko, nebude ti to vadiť?“
Hidan: Pokrúti hlavou a zvedavo si prezerá hAnku.
Ja: „Fajn, hAnko, môžeš držať napríklad môj diktafón alebo aj kresliť Hidanka, bude to také autentické. Ja si budem zatiaľ písať poznámky, áno?“ Pýtam sa jej, hoci viem, aká bude odpoveď.
hAnko: „Jasné, jasné.“ Horlivo prikyvuje, berie mi z ruky prístroj a už mi nevenuje pozornosť. Len hľadí na neho.
Ja: Zhlboka si vzdychnem. Čo iného som mohla robiť? Ale sa jej ani nedivím. Kto by sa tak pri ňom nechoval... „Tak, Hidanko, povedal by si mi niečo o tvojej minulosti?“
Hidan: „Kam by to až malo siahať?“
Ja: Jooj, to je ale otázka. „Noo, čo si robil, kým si sa pridal k Akatsuki?“
hAnko: Nenápadne sa presúva bližšie a bližšie k nemu...
Hidan: „Kým som tam prišiel? Ani neviem. Neviem ani to, kde som sa narodil. Len tak som sa dovtedy túlal svetom, zabíjal som, koho Jashin považoval za vhodného usmrtiť a veľa som cestoval.“
Ja: Tak cestoval? To sa mi páči. Hodím očkom po hAnke a skoro sa začnem smiať. Už nesedí pri mne, ale je pri Hidanovi. Diktafón položila tesne pred neho a teraz ho ostošesť maľuje z profilu. Ona si pohmkáva?
hAnko: Ten je kjásny. A ten prívesok... „Hidanečko maličký, daj mi svoje ručičky. Daj mi ich na...“
Ja: „:Ehm,“ začnem poriadne nahlas, aby som ju prerušila. „Takže si cestoval. A kde všade si bol?“
Hidan: Odtrháva pohľad od hAnky späť na mňa. „Noo, tak Japonsko som prešiel celé. Zavítal som do aj Číny, tam sme si akosi nesadli do noty s obyvateľmi. Oni nemajú radi Jashina. Tak som sa trošku hneval. Ale taká Európa, to je zaujímavá krajina. Tam sú ľudia takí milí a prístupní. Napríklad som bol na Slovensku a potom aj v Česku, lebo ma tam pozvala jedna horlivá vyznávačka môjho náboženstva. To sú ale pekné krajiny. So zaujímavou históriou. A musím povedať, že za celý ten čas, čo som tam bol, som zabil asi len štyroch ľudí. To je už čo povedať.“
Ja: Štyroch? No páni, si sa nejako krotil. „Tak to je dobrá správa. Možno sa tam pôjdem pozrieť, keď sa ti tam tak páčilo.“
Hidan: „Vrelo odporúčam,“ povie mi a otáča hlavu k hAnko.
Ja: Čo sa to tu deje? Ono sa to na ňu nejako divne pozerá. Hm, pokiaľ viem, tak Jashinovi sa nerobia nejaké rituálne obete. Zabiť ju dúfam tiež nechce. Žeby sa mu... No nič. „Hm, a prečo si sa pridal k Akatsuki?“
Hidan: Voľky-nevoľky sa otáča zase na mňa. „Lebo to bola veľmi dobre rastúca organizácia a páčili sa mi tí ľudia, ktorí tam boli. A sú. Aj keď s mnohými vecami, čo sa tam dejú, nesúhlasím.“ Zamračí sa náhle.
Ja: „A s akými?“
Hidan: „Napríklad ten náš vodca. Hm, neviem prečo, ale príde mi ako bábka. Ani nič poriadneho nevie. Stále sa len vystatuje s tou svojou schopnosťou, ako keby bol na ňu niekto zvedavý.“ Odfrkol si naštvane.
hAnko: *slint* Nahnevaný Hidanečko, hehe, ja by som vedela, ako ťa upokojiť xDD
Ja: Jeeej, ono nám to asi žiarli. No to je dobré xD „Hidanko, no tak, hádam to nie je až také zlé.“ Snažím sa ho upokojiť, ale má to presne opačný význam.
Hidan: „Nie je to zlé? Skús tam vydržať, keď sa on ráno zobudí, ty ho pozdravíš a ideš preč. O pár minút ide jeho dvojka, potom trojka... a ty to musíš stále opakovať. A keď sa ťa to ešte aj pýta stále na tú istú vec. A potom tie rýpavé poznámky a každá jeho časť máva svoje nálady. To sa naozaj nedá vydržať!“ Začína peniť.
Ja: Sakra! Nesmie sa rozčúliť, lebo vytiahne kosičku a začnú padať hlávky. „Hidanko, čo takto niečo iné?“
hAnko: „Hidanko, čo to máš za prívesok na krku?“ Vychádza z nej konečne jedna súvislá vetička xD
Hidan: „To? No, len sa mi páči, preto ho mám.“ Mierne sa začervená.
Ja: „No to ti neverím. Počula som, že sa k nemu modlievaš predtým, než niekoho zabiješ...“
Hidan: „Tetky moc tárajú...“
hAnko: „Je to pravda? A má aj nejakú moc?“ Doslova visí na každom jeho písmenku, čo m u vyjde z úst...
Hidan: „Moc. No, ani nie. Ale pre mňa má veľký význam a preto ho nosím.“
hAnko: „Jeee.“ Primkne sa k nemu. „Môžem si ho požičať?“ Zaklipká očkami.
Ja: Jemine, myslím, že jej neodolá.
Hidan: Pozerá dlho na hAnko, potom sa usmeje a dáva si ho dole z krku. „Páči sa,“ podáva jej ho.
hAnko: Opatrne si ho berie do ruky. Je vidieť, že sa jej strašne páči. Obrátený trojuholník. Priťahuje ju to. Po pár minútach mu ho vracia. „Ďakujem,“ šepne.
Ja: No jeejda, tu sa niečo rysuje...
Hidan: „Nie je za čo.“ Dáva si ho späť na krk.
Ja: Preskakujem pohľadom z nej na neho a zase naopak. Tu mi už asi nič nepomôže. „No, tak sme zistili zase niečo nové a čo keby sme sa teraz vrátili k nášmu rozhovoru?“ Vravím Hidanovi.
Hidan: „Ja som za. Takže,“ zmĺkne a siaha do záhybu plášťa. Niečo vyťahuje. „Sakra!“
hAnko: „Čo sa deje?“ Predbieha ma v otázke.
Hidan: „Mám ísť na akciu, ale sa mi nechce. Bohužiaľ, vedia, kde som a je sem na ceste za mnou Deidara.“
Ja: Deidara? Zasvietia mi očká.
Hidan: Zbadá moje oči a uškrnie sa. „Ale myslím, že som ten problém vyriešil.“ Postaví sa a vraví mi: :Náš rozhovor síce ukončíme, ale myslím, že ty budeš s mojou náhradou spokojná.“
Ja: „Náhradou? Ako to myslíš?“
Hidan: „Odchádzam. Nechce sa mi ísť na tú misiu.“
Ja: Povedz rovno, že zdrháš. „Počkaj, ale kam ideš?“
Hidan: „Kamkoľvek.“ Postaví sa pred hAnko. „Ideš?“ Natiahne k nej ruku.
Ja: „hAni...“
hAnko: Pozerá na tú ruku, potom na mňa. Zdvihne sa. Povie mi: „Gome,“ chytí sa jeho ruky.
Hidan: Vezme hAnko do náručia a otočí sa ku mne. „Zatiaľ dovidenia, pani novinárka,“ zasmeje sa a mizne v dverách.
Ja: Bežím za nimi von. Ale posledné, čo vidím, je ako ich dve siluety miznú v zapadajúcom slnku. „No tak si to užite,“ vzdychnem si a sadám si na prah domu. O chvíľku počujem trepot krídel. Zdvíham hlavu a tam je...
Deidara: „Kde je Hidan? Má ma tu čakať.“
Ja: „Práve zdrhol.“ Odpovedám mu kľudne.
Deidara: „Zdrhol? Keď máme ísť na misiu? Je blázon? Počkať, a ty si kto?“
Ja: Jashine! Zase to mám vysvetľovať? „Ja som Sora Fay, robila som s ním rozhovor. Jemu sa ísť nechcelo na tú misiu, tak si išiel po svojom...“
Deidara: „Novinárka? Vážne? Vieš, že aj ja som ním kedysi chcel byť?“ Vraví mi nadšene. „Hm, ale škoda, musím ísť za ním,“ povie mi hneď na to smutne.
Ja: „No to by nemusel byť problém. Ja viem, kadiaľ išli, môžem ísť s tebou. A zatiaľ by sme sa rozprávali. Čo ty na to?“ Dúfam, že môj úsmev zaberie.
Deidara: „A nebojíš sa lietať?“ Vidieť, že môj nápad sa mu pozdáva.
Ja: „Niee, nebojím sa. Mám veľmi rada lietanie.“ Snažím sa nemyslieť na môj posledný pokus o lietanie, kedy som pristála zle na zemi a skončila som s mnohými zlomeninami.
Deidara: „To som rád. Tak poď,“ ukazuje mi, aby som naskočila.
Ja: Poslúcham ho a už sedím pri ňom. Vyťahujem blok a kým sa vták rozletí, už mu kladiem prvé otázky. Ale to je už na inokedy...